S Peťom už dávno vieme, že byť milí, ústretoví a vyhovujúci rodičia sa v našej pozliepanej rodine v tejto kombinácií vekov a rôzneho štádia dozrievania mozgov, neoplatí.
Zakaždým, keď sme navrhli, kam by sme všetci šiesti mohli ísť na výlet, sa na nás zvalila vlna kritiky, priam až odporu.
Napríklad jarné prázdniny. Ešte v zime sme vymysleli, že pôjdeme do Prahy. Vzápätí sme si vypočuli spontánne pripomienky:
“To akože pôjdeme vlakom? Vlaky stále meškajú! A čo v Prahe, tam sme už boli?!? Prečo nemôžeme ostať doma a nič nerobiť?!?”
Zjavne sa našim dorastencom aktivovali komplikátory, všetky tri naraz. Koľké požehnanie pre rodičov! A to nebolo všetko. Pokračovanie prišlo pri plánovaní letných prázdnin. Opäť nikam nechcú ísť, ale vylepšenie je v tom, že nám vytkli, že sme ich ani do tej Prahy nezobrali. No nemiluj ich…
Takže leto už riadime inak. Rozhodli sme, že ideme do Chorvátska a vôbec sa s nimi o tom nebavíme. Keď bol pokus o zmarenie nášho nadšenia (i 3 slzy som vyronila), tak Peťo to skvele ustál a deckám pripomenul, že sme rozhodli a basta. Bol koniec debaty. A dobre urobil, lebo hneď po vyhlásení, že sa im nechce, plynule prešli do debaty, či berieme šnorchle, kto všetko ide a také to skrývané radostné očakávanie.
V sobotu sme dali cvičný pokus, zavelili sme, že sa ide bicykle, pri pripomienkach sme iba povedali: “Oki, ideme.”
Dopadlo to skvele aj vďaka dokonalým langošom, ktoré predávajú v starej Devínskej, aj vďaka trase popod Devín, vďaka lesnému úseku, vďaka rozhovorom. Decká boli tiež spokojné.
Jedna moja známa mi pred časom vravela, ako to robí, keď sa chce/potrebuje porozprávať so svojím dorastajúcim synom – naloží ho do auta a jazdí po diaľnici, kým si nevyrozprávajú, čo potrebujú. Teda, čo ona potrebuje… Po diaľnici preto, aby nemohol na semaforoch vystúpiť.
Ja veľmi odporúčam ten bike, je to eko, šport, príroda, langoš… A hlavne nezabúdať, že s teroristami sa nevyjednáva!