Ľudia na mňa pozerajú, chytajú si kabelky či sa mi posmievajú. Na obranu preto vyťahujem svoj iPhone, ktorý im napovie, že nie som chudobná Rómka alebo utečenkyňa. Chcela by som žiť na mieste, kde ľudia neriešia, ako vyzerám.
Moje meno je Iniya Govender a polovica mojej rodiny je z Indie a druhá zo Slovenska. Prvé roky som prežila v San Franciscu v Amerike, kde bolo veľa ľudí z každého kúta sveta. Potom sme sa presťahovali na Slovensko. Tu som išla aj do škôlky.
V tom veku som ešte nevnímala, že sa na mňa ľudia pozerali. Začala som si to všímať až v druhej triede. Začalo mi to vadiť, lebo niektoré deti začali poukazovať na to, že som iná. Aj keď nie v zlom – buď to bolo omylom alebo len nejaký vtip. Veľmi sa ma dotklo, keď moja najlepšia kamarátka povedala, že všetci, čo sú hnedí sú zlí. Doma som to povedala mame, ktorá potom zavolala mame mojej najlepšej kamarátky a všetko sa vyriešilo.
Keď som išla do novej školy, tak sa mi tam niektorí vysmievali. Keď to ale triedny začal riešiť, už ma vôbec neotravovali. Vtedy som chodievala autobusom domov a často sa tam na mňa niekto pozeral. No najviac mi vadilo, keď ma odsudzovali dospelí. Raz keď som išla domov, boli tam dve dôchodkyne. Keď som nasadla do autobusu, začali nadávať na utečencov. Poriadne nahlas, aby som to počula. V meste sa mi tiež stávalo, že si medzi sebou o mne niečo šepkali a niekedy schválne tak, aby som to počula. Starší si zasa chytali veci, lebo si mysleli, že im ich ukradnem.
Ale odkedy som dostala iPhone, tak ho nosím stále pri sebe a keď vidím niekoho, že sa na mňa divne pozerá alebo niečo o mne hovorí, proste ho vytiahnem. Môj iPhone iným napovie, že nie som chudobná Rómka ani utečenkyňa.
Viem, že keď sa na mňa ľudia pozrú, posudzujú ma podľa kože a podľa toho, čo mám. Raz keď sme nakupovali, tak sa na mne traja chalani smiali, no keď som si vybrala iPhone, tak boli veľmi prekvapení.
Chcela by som, aby som sa mohla prechádzať po meste bez hlúpych poznámok alebo bez toho aby si ľudia chytali veci. Môj nevlastný bratranec má negatívne poznámky o utečencoch a Rómoch. Uvedomila som si, že keby ma nepoznal, myslel by si o mne to isté.
Chcela by som žiť niekde, kde ľudia neriešia, ako vyzerám. Domov je pre mňa miesto, kde sa cítim dobre, kde viem, že som vždy vítaná.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
12-ročná polovičná Indka, polovičná Slovenka žijúca na lazoch na Zaježovej.