Kým nepochopíme, že práve rozmanitosť vytvára silnú spoločnosť, budeme dokola opakovať rovnaké chyby, hovorí v rozhovore CHRISTIAN PICCIOLINI z USA. Neonacistov považoval za hrdinov a stal sa jedným z ich lídrov. Po 8 rokoch však pochopil svoj omyl a začal pomáhať ľudom, ktorí chcú neonacistické hnutie opustiť.
Napísal o tom knihu „ Romantic Violence: Memoirs Of An American Skinhead“ a založil organizáciu LIFE AFTER HATE, ktorá pomáha žiť bez nenávisti. S Christianom sme sa stretli počas jeho návštevy v Banskej Bystrici, kam sa prišiel porozprávať o svojom životnom príbehu so študentmi, zástupcami mimovládnych organizácií, ale aj širokou verejnosťou.
Prišiel si povedať svoj príbeh do krajiny, kde len pred 2 mesiacmi získala prekvapivo v parlamente extrémna pravica – neofašistická strana výrazný mandát od voličov. Znepokojujúca je jej veľká podpora medzi mladými ľuďmi. Ty si ako mladý chlapec videl v podobných ľuďoch hrdinov a neskôr si sa stal lídrom skupiny Chicago Area Skinheads. Prešiel si teda od obdivu až k aktívnej líderskej pozícii v neonacistickej skupine. Ako to vnímaš spätne? Čo boli hlavné motívy v tvojom prerode na neonacistického skinheada?
Cítil som, že títo ľudia majú moc a to ma priťahovalo. Bol som bezmocný tínedžer, ktorý pociťoval neistotu a v tomto rozpoložení som ich zaregistroval. Nevidel som okolo seba nikoho ďalšieho s podobným vyžarovaním moci. Nevidel som to u svojich rodičov alebo učiteľov a mal som v tom období tak malé sebavedomie, že som pokladal získanie moci za jedinú možnosť, ako sa cítiť inak. Skutočne som obdivoval výzor skinheadov, ich spôsob komunikácie. Považoval som ich za veľmi inteligentných a chcel som byť ako oni. Boli moji hrdinovia, vtedy som si to vážne myslel.
V našej krajine prebieha veľká diskusia o tom, aký postoj zaujať voči ľuďom, ktorí túto stranu vo voľbách podporili. Otázkou je ale aj to, aký postoj zaujať voči tejto strane tak, aby jej podpora nerástla. Aký je podľa teba správny prístup k politikom z neofašistickej strany a jej podporovateľom? Mali by sme s nimi diskutovať, ignorovať ich alebo prijať inú stratégiu?
Začnem tým, čo podľa mňa nikdy nefunguje. A to je boj s nimi na poli ideológie, pretože takéto diskusie len dráždia obe strany a môžu vyprovokovať ešte horšie veci. Nechcem tým povedať, že napríklad protesty sú zlý spôsob, myslím však tie mierumilovné. Verím, že by sme nemali ignorovať to, čo hovoria, práve naopak, mali by sme to pozorne sledovať a vzdelávať ostatných ľudí v tom, čo sa skutočne skrýva za ich slovami, čo je medzi riadkami. V USA máme jedno príslovie, ktoré hovorí, že ak čítaš len to, čo je napísané v riadkoch nemôžeš pochopiť skutočný zmysel slov. Je potrebné povzbudzovať nielen mladých, ale aj starších ľudí, aby sa pozerali späť do histórie a zistili, ako táto skupina ľudí v minulosti komunikovala a konala. Moja osobná stratégia, ktorá sa už v mnohých prípadoch ukázala ako veľmi efektívna, je vzdelávať ľudí,a nebojovať s nimi, pretože boj nikdy skutočne nevyrieši žiadny problém. Vzdelávanie však bolo vždy cestou posilnenia ľudí.
V zápase s radikalizáciou sú veľmi motivujúce príbehy ako ten tvoj. Po 8 rokoch si z neonacistického hnutia odišiel. Čo spôsobilo túto tvoju premenu?
Počas tých ôsmich rokov v neonacistickom hnutí bolo veľa momentov, ktoré ma prinútili pýtať sa sám seba a spochybňovať ideológiu, ktorej som vtedy veril. No napriek tomu, kým som bol počas tých rokov, vždy som zostal pomerne hĺbavým človekom. Nie som si istý, či som vlastne niekedy absolútne veril tejto ideológii a tiež neviem, či ma v tomto ovplyvnila kultúra alebo to bol nejaký základ, ktorý som dostal od rodičov. Celý ten proces bol náročný. Na jednej strane som identitu strácal, na druhej som postupne zisťoval, kto som. Ľudia tvrdia, že keď raz niečo hlásaš, nemôžeš to zmeniť len tak. A ja s tým súhlasím, pretože keď som bol chlapec, nebol som „hejter“, nenarodil som sa ako rasista a myslím, že toto moje skutočné ja mi zostalo. Na istý čas však som bol na nesprávnej ceste a trvalo mi, kým som pochopil, kým skutočne som.
V jednom rozhovore si napísal, že Clark Martell, americký „white power skinhead“, bol prvým dospelým, ktorý sa k tebe správal inak. Nehovoril „to robíš zle“ alebo „nerob toto“. To mi pripomína mnohé situácie v našom školstve, kde sa mladí ľudia s podobnými frázami stretávajú zo strany učiteľov. Sú podľa teba aj takéto hierarchické vzťahy, či už v rodine alebo škole, dôvodom, prečo mladí ľudia hľadajú alternatívu medzi extrémistami?
Mladí ľudia sú veľmi zanietení, veria vo svoje idey. Nie sú vždy správne ani úplne jasné, ale chcú robiť niečo, čo má zmysel. A školský systém, určite nielen na Slovensku, ale globálne, je svojím spôsobom autoritatívny. Je tam akýsi šéf a až potom študenti. Možno sa to do istej miery mení vďaka technológiám, no podľa mňa mladých ľudí potrebujeme motivovať a posilňovať tak, aby sme podporovali ich schopnosť vytvárať si vlastnú budúcnosť. A na to, aby takí boli, potrebujeme, aby ich sprevádzali naozaj pozitívni ľudia. Koniec koncov, učitelia by nemali len učiť, ale umožniť, aby sa deti učili sami. A tiež je dôležité si uvedomiť, že nie všetky deti sa učia rovnakým spôsobom. Sú ľudia, ktorí si zapamätajú veci cez videné, iní potrebujú tvoriť predmety vlastnými rukami, potrebujú teda svoju vlastnú skúsenosť. Historicky nebol vzdelávací systém tvorený takto, práve naopak, predpokladá, že prístup k študentom má byť rovnaký. Ale nie všetci vnímajú učivo rovnako. A tak isto si myslím, že podceňujeme inteligenciu detí. Ony vedia, čo chcú. Mali by sme im umožniť venovať sa tomu, čo ich naozaj zaujíma a nie im hovoriť, čo sa majú učiť a ako majú konať. To, ako deti vzdelávame, je veľmi dôležité, pretože práve prostredníctvom vzdelávania môžu objaviť samé seba.
V roku 2009 si založil organizáciu Life after hate. Venujete sa v nej aj vzdelávaniu a práve spôsoby vzdelávania sú aj na Slovensku v centre povolebných diskusií. Vedel by si odporučiť spôsoby, ktoré sa vám osvedčili a o ktorých si myslíš, že by mohli byť využité napríklad aj na Slovensku?
Osobne považujem za najlepší spôsob snažiť sa úprimne rozpovedať svoj životný príbeh. Cez životný príbeh sú ľudia schopní pochopiť, akým problémom som čelil. A cez môj príbeh tiež dokážu pochopiť, že možno čelia niečomu podobnému ako ja sám v minulosti. Je to lepšie ako ich učiť, pretože všetci sme chodili do školy a pravdepodobne si pamätáme veľmi málo zo všetkého, čo nám v škole povedali. No príbeh je niečo iné. Rozprával som sa s mnohými zaujímavými ľuďmi o ich životných príbehoch, ktoré nikdy nezabudnem. Dôvodom bola práve moja účasť na príbehu, bol som schopný vytvoriť si spojenie s osobou, ktorá ho rozprávala, a to je iné ako memorovať históriu alebo matematické rovnice. Áno, mali by sme rozumieť histórii, vede, technológiám alebo matematike, ale nesmieme zabúdať na potrebu pochopiť život. Napríklad učíme deti praktické zručnosti, napríklad ako úspešne podnikať, ale ja si nemyslím, že človek môže uspieť v podnikaní, ak nie je úspešný v živote. To je dôležité a na tom by sme mali stavať – na praktických zručnostiach, ktoré pomôžu mladým ľuďom pochopiť život.
Akú spojitosť u teba malo byť skinheadom a zároveň byť neonacistom? Bola tá ideológia dôležitá, alebo si sa k nej dostal postupne, cez to, že si sa stal skinheadom?
To je dobrá otázka. V prvom rade by som rád vysvetlil, že máme niekoľko druhov skinheadov. Nie všetci skinheadi sú neonacisti alebo rasisti. Je tu mnoho iných skupín. Sú aj antirasistickí skinheadi. Skinheadi sú skôr subkultúra spojená so spôsobom obliekania a hudby, ale zároveň to môže byť vstupná brána k neonacizmu. Obrazne je to ľahšia droga, od ktorej prejdeš k silnejšej. Neonacisti sú politické hnutie, ktoré prechádza zmenami. Pochopil som, že tieto zmeny nastali aj na Slovensku. Skinheadi s vyholenými hlavami, ťažkými topánkami či bomberami sú zaujímaví skôr pre mladých ľudí, ktorí prvýkrát rebelujú, ale ako starnú, skončia školu, musia sa posunúť, pretože chcú viac zapadnúť. Ich správanie je ovplyvnené aj tým, že si chcú nájsť a udržať prácu, podporovať svoju rodinu, ale často nezmenia svoje politické presvedčenie.
Ako si vnímal neonacizmus vtedy? Čo bolo to politické, čo ťa k tejto ideológii ťahalo?
Národný socializmus alebo nacizmus bolo niečo, v čo sme verili, ale na základe vlastnej skúsenosti môžem povedať, že väčšina ľudí, ktorých som stretol, v skutočnosti nerozumela politike národného socializmu a nevedela ho ani vysvetliť – nebola to „americká“ vec. Bolo to viac o tom, že sme prijali symboliku, všeobecný význam slova nacista, aby sme šokovali ľudí a ukázali, kým nacisti boli, ale v skutočnosti sme nerozumeli nuansám či detailom národného socializmu. Väčšina ľudí, ktorí sa dostali do tohto hnutia, sú v podstate pomerne ignorantskí voči skutočnému významu nacizmu v pozadí, a skôr sa len sami skrývajú za nenávisť.
Vnímal si na neonacizme aj historické súvislosti? Hitler považoval za vyvolenú len árijskú rasu, s Amerikou viedol vojnu a jeho motivácia bola tento národ, rovnako ako ostatné, podriadiť.
Ako iste viete, USA v druhej svetovej vojne bojovali proti nacizmu. Neviem, ako sa čosi také stane a ako to funguje. No niečo podobné sa udialo aj u vás na Slovensku, zabudli ste, aká zničujúca táto ideológia môže byť. Nacisti skoro zničili vašu krásnu krajinu a dnes je tu napriek tomu veľa sympatizantov neonacistickej strany. Je to preto, že udalosti z rokov 1939 až 1945 sú z pohľadu mladých ľudí staroveká história. Z tohto dôvodu nemôžu úplne pochopiť, čo sa tu dialo a aký devastujúci to malo dopad. Zabudli na to. Možno ich starí rodičia alebo rodičia nezabudli, ale u mladých ľudí asi chýba porozumenie toho, aké ohrozenie predstavoval nacizmus pre vašu kultúru. To sa týka tak slovenskej, českej ako aj americkej kultúry. Samozrejme, aj v USA boli a sú podporovatelia nacizmu. Zjavne sme aj my zabudli na to, aké devastujúce dopady má nacizmus ako politická ideológia nielen na druhých, ale hlavne na nás samých.
Amerika je multikultúrna krajina, ktorá si svojou transformáciou už prešla. Slovensko je oveľa homogénnejšia krajina a predsa sa tu fašisti dostali až do parlamentu. Je jedna z motivácií, ako sa dostať k neonacizmu aj čisto ekonomická? Pociťovanie nedostatku, frustrácie z okolia a nemožnosť inej sebarealizácie kvôli finančnej situácii?
Myslím, že áno. Chudoba, nezamestnanosť či frustrácia z politiky vytvárajú u mnohých ľudí pocit vylúčenia. A títo ľudia skutočne potrebujú niekoho, kto by im dal hlas, kto by za nich hovoril. A čo sa stane, ak jedného dňa ľudia zvolia niekoho, o kom sa im zdá, že má tie najlepšie úmysly a zároveň rozpráva veľa o národe a má extrémistickú rétoriku? To, v čo dúfali, keď týmto ľuďom dali hlas, sa nikdy nestane skutočnosťou, nikdy im to nepomôže. Tieto strany nikdy nepomohli ľuďom z nižších tried, ale vždy len ľudom na vrchu. Národný socializmus je ideológia, ktorá nefunguje pre všetkých. Špeciálne v USA, kde sa stretáva toľko kultúr. USA ako ich poznáme by dnes neexistovali, ak by sa tu nevytvorila politika taviaceho kotla (Taviaci kotol je preklad termínu „melting pot“, ktorý sa používa pre označenie vzniku dnešnej americkej spoločnosti, v ktorom sa heterogénna spoločnosť stáva viac homogénnou prostredníctvom integrácie či až asimilácie imigrantov.pozn.autora). A čo sme zistili je, že práve mix rozličných kultúr vytvára to, čo si na krajine vážime a z čoho sa tešíme. Samozrejme to tak vždy nebolo a zo spoločnosti sme vylučovali veľké skupiny ľudí. Mali sme otroctvo, ženy nemohli voliť, určité časti našej krajiny boli vybudované na segregovanie afroameričanov od belochov, a práve miesta, kde bola v minulosti segregácia najtvrdšia, sú dnes v najhoršej situácii. Avšak oblasti USA, pre ktoré je typická rozmanitosť a integrácia, sú dnes tie najúspešnejšie. Takže idea eliminácie ľudí a izolacionizmu jednoducho nefunguje. Vždy tu bude niekto, koho môžeme nenávidieť. Môže vzniknúť krajina blonďavých, modrookých ľudí, no vždy si nájdeme nejaké dôvody, prečo budeme niektorých ľudí nenávidieť – napríklad pre ich veľké uši alebo nosy, preto, že sú príliš vysokí, príliš nízki… Vždy si nájdeme dôvod. Kým nepochopíme, že je to práve rozmanitosť, ktorá vytvára silnú spoločnosť, budeme opakovať rovnaké chyby stále dookola.
Christian Picciolini (1973) je bývalý americký nazi skinhead. Je autorom knihy Romantic Violence: Memoirs Of An American Skinhead, v ktorej spomína na svoje neonacistické obdobie. V roku 2009 založil organizáciu Life After Hate, ktorá pomáha ľuďom opustiť neonacistické hnutie. Expertne sa venuje téme pravicového extrémizmu. Na pozvanie Amerického veľvyslanectva v Bratislave navštívil Slovensko, aby zdieľal svoj príbeh a skúsenosti v oblasti extrémizmu.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Šéf Sokratovho inštitútu a bývalý člen redakčnej rady čiernej labute. V roku 2013 inicioval sériu happeningov upozorňujúcich na nebezpečenstvo, ktoré predstavuje nový župan BBSK Marián Kotleba. V roku 2014 sa tieto aktivity pretavili do vzniku iniciatívy Nie v našom meste a wachdog projektu WatchBBSK. Posledných 6 rokov sa venoval ľudským právam v Amnesty International Slovensko, kde založil a viedol aktivistickú skupinu v Banskej Bystrici. Popri ľudských právach sa angažoval v záchrane bystrického Amfiteátra a pravidelne spolupracuje s kultúrnym centrom Záhrada na rozličných diskusných podujatiach o aktivizme, spoločenských problémoch a angažovanosti. Na sklonku roku 2015 obnovil s priateľmi a priateľkami kníhkupectvo Artforum v Banskej Bystrici, pretože verí, že ostrovov pozitívnej deviácie nikdy nie je dosť.
FB: https://www.facebook.com/rado.sloboda1?fref=ts
Twitter: https://twitter.com/Rado_Sloboda
