Podľa farárky evanjelického cirkevného zboru v Bratislave v Starom meste Anny Polckovej bude onedlho rovnako veľa žien farárok ako mužov farárov. Polcková učí deti aj dospelých, pomáha ľuďom v núdzi a rozpráva o náročných témach. Hovorí, že každá viera v Boha vedie k tomu, že sa nemáme povyšovať nad iných ani nad tých, ktorí volia iné politické strany. Ako sa rozprávať s ľuďmi, ktorí majú iné názory? Čo môže urobiť každý z nás pre ľudí v núdzi?
Ako ste sa stali evanjelickou farárkou?
Vyrastala som v kresťanskej rodine. Mama a stará mama ma viedli k tomu, aby som vnímala, čo sa deje na bohoslužbách. Už ako začínajúca konfirmandka (v evanjelickej cirkvi slávnostné potvrdenie krstného sľubu a prijatie za dospelého člena cirkvi – pozn. red.) som učila a viedla deti k viere. Tešila som sa, keď som mohla deťom niečo odovzdať a zažiť s nimi niečo pekné.
Študovala som na Strednej zdravotníckej škole v Poprade. Raz počas praxe som sa stala svedkom umierania. Vtedy som prehodnocovala základné veci, teda aký zmysel má môj život a život vo všeobecnosti. Začala som si klásť existenciálne otázky, pátrať po odpovediach a bola som zvedavá. Jediný spôsob, ako som mohla získať odpovede na svoje otázky, bolo pre mňa štúdium teológie.
Bolo to veľmi obohacujúce, nikto z mojej širokej rodiny tak neinklinoval k prejavom viery. Neskôr som počas štúdia v Nemecku navštevovala seminár pre pastorálnu prácu (starostlivosť o zverené spoločenstvo veriacich rôznymi formami mimo bohoslužobných aktivít s dôrazom na prácu s ľuďmi – pozn. red.) s onkologickými pacientmi, ktorý dobre nadviazal na moje zdravotnícke vzdelanie. Potom som sa stala kaplánkou v bratislavskom zbore, mala som na starosti organizáciu zborovej diakonie, teda charitatívnu prácu. Navštevovala som starých a chorých ľudí v nemocniciach, v zariadeniach opatrovateľskej služby aj v domácnostiach. Teraz pracujem s deťmi, mladými ľuďmi, pripravujem ľudí predtým, ako vstúpia do manželstva a sobášim ich.
Ľudia za mnou prichádzajú napríklad aj vtedy, keď sa potrebujú poradiť, porozprávať sa, hľadajú si zamestnanie, alebo si nie sú istí svojou sebahodnotou. Aj dnes navštevujem ľudí v nemocniciach alebo v domácnostiach. Okrem toho učím deti aj dospelých, pripravujem ich na konfirmáciu a spoločne hľadáme, ako ju dokázať v praktickom živote.
Máte aj psychoterapeutický výcvik. Je to zaujímavé a zrejme sa vám to v práci hodí.
Vo výcviku som bola dlhé roky. Naučila som sa pozerať sama na seba úplne inak. Pýtať sa do hĺbky, čo robím, prečo a kto má z toho úžitok. Naučilo ma to nedávať rady od zeleného stola. Aj predtým som bola zdržanlivá, snažila som sa byť empatická a nie diktovať, ale hľadať s ľuďmi to, čo je pre nich dobré, ako by mohli byť slobodnejší, radostnejší a mať nádej. Naučila som sa nehodnotiť bez pochopenia, čo je dobré aj zlé. Cestu viery vidím ako cestu hľadania a nachádzania, nie ako hotový produkt.
Farárske prostredie je prevažne mužské. Naša prvá evanjelická farárka bola Darina Bancíková, v Ružinove je po nej pomenovaná ulica. Čím by pre nás mohla byť inšpiratívna?
Určite bola odvážna. Evanjelická cirkev na Slovensku bola jedna z prvých v Európe, ktorá začala ordinovať ženy (v evanjelickej cirkvi uvedenie do kňazského úradu – pozn. red.) a Bancíková bola prvá ordinovaná žena na Slovensku. Sme na to hrdí, v tom čase to bolo prelomové. Bolo to jej rozhodnutie nielen študovať a potom učiť náboženstvo a vykonávať „pomocné práce”, ale aj kázať a robiť všetko to, čo robili muži. Niektorí muži z jej ročníka sa odmietli nechať spolu s ňou ordinovať. Dnes môžeme povedať, že to boli konzervatívci, ktorí to odôvodňovali tým, že je to proti Božím stvoriteľským poriadkom, žena má byť v rodine a toto povolanie nie je pre ňu vhodné.
Argumentovali, že v Biblii je napísané, nech žena v zhromaždení mlčí. Ich odpor bol taký silný, že v roku 1951 boli dve ordinácie a pani Bancíková bola ordinovaná len s časťou svojich spolužiakov. Rôzny prístup k Biblii, k tomu, čo sa okolo nás deje a k novým fenoménom stále trvá. Je časť ľudí, kresťanov a farárov, ktorí sa na to pozerajú tak, že to takto bolo vždy a musí to tak ostať aj naďalej. Iní to vnímajú tak, že život sa vyvíja, a že musíme čítať Bibliu ako dokument, ktorý bol písaný v dobovom kontexte. Doba sa mení a musíme sa pozrieť na to, čo je pre nás výzvou.
Rozhodnutie ordinovať ženu v tom čase podčiarklo rodovú rovnosť, o ktorej máme zábrany hovoriť v cirkvi aj v spoločnosti. Keď hovoríme o „genderi“, hneď sa to spája s ideológiou alebo niečím zlým. Pritom ide o rovnosť, ktorej Biblia dáva veľký priestor a nabáda nás, aby sme každého človeka považovali za rovnocenného.
Keď sme mali ratifikovať Istanbulský dohovor, teda Dohovor Rady Európy, ktorý mal slúžiť ako prevencia proti násiliu na ženách, cirkvi boli prvé, ktoré to odmietli s tým, že to je „gender“ ideológia alebo niečo proti Biblii. Pritom to bolo zásadné nedorozumenie. Namiesto toho, aby sme prizvukovali rodovú rovnosť aj v evanjelickej cirkvi, ktorá už viac ako sedemdesiat rokov ordinuje farárky, sme zdržanliví voči niektorým novým veciam, ktoré si žiadajú našu reakciu. Tí, ktorí nevedia, ani nechcú pracovať na tom, aby zaujali postoj, sú zbabelí.
Aj ste sa stretli s pani Bancíkovou?
Áno, niekoľkokrát. Vnímala som ju ako odvážnu a statočnú ženu, ktorá si v živote prešla rôznymi ťažkými vecami. Niekoľko rokov musela stráviť vo väzení, ale napriek tomu nezatrpkla. Vnímala som ju ako pozitívnu ženu, ktorá stále prinášala nádej.
Napriek všetkému ťažkému, čo zažila, nezanevrela na život. To som si na nej vážila. Boli ľudia, ktorých väzenie alebo iný ťažký životný údel zlomil a nevládali mať životnú iskru ako ona. Venovala sa aj feministickej teológii. Obdivovala som ju aj preto, lebo to to bola staršia pani a stále mala záujem o nové veci.
Koľko je žien farárok v súčasnosti na Slovensku?
Je to takmer päťdesiat percent a blížime sa k tomu, že nás bude rovnaký počet ako mužov.
Z niektorých sviatkov sa postupne stávajú sviatky konzumu. Vezmime si napríklad Deň svätého Valentína. Ako by sme tomuto sviatku mohli dať inú hodnotu?
Základom kresťanstva alebo najvyšším prikázaním je prikázanie lásky a Valentín je o zamilovanosti. Láska je vzťah a proces, počas ktorého považujem iného človeka za dôležitejšieho ako seba. Umožňuje mi vzdať sa svojho egoizmu a existovať v prospech niekoho iného. Keď sa to deje, siahame po dokonalosti a po svätosti.
Horšie je, keď o láske iba hovoríme, ale nenapĺňame ju v našom konaní. Sviatok Valentína by nás mohol vrátiť do obdobia zamilovania sa alebo vedomého rozhodnutia, že je to človek, s ktorým chcem byť. Nemali by sme to len manifestovať slovami, ale aj dokazovať skutkami.
Aby to nebolo len formou darčeka, ale aj skutku?
Cirkev niekedy hovorí, že Pán Boh miluje každého človeka a že miluje všetkých ľudí vrátane menšín. Len cirkev to potom nenapĺňa vo svojom konaní. Keď cirkev hovorí príslušníkom menšín, že ich má rada, ale v podstate ich odmieta alebo im znepríjemňuje život a hovorí ako majú a nemajú žiť, to nie je veľmi sväté. Ak máme hovoriť o láske v kresťanstve, vyznávať ju a žiť ňou, musíme ju dokazovať bez rozdielu ku každému človeku.
Dlhodobo vás registrujem práve cez vaše aktivity – prácu s Rómami v obci Sirk, najmä s deťmi, pomoc utečencom zo Sýrie, podporu LGBTQ+ ľuďom a ľuďom bez domova. Čo všetko vlastne robíte?
Všetky tieto aktivity vnímam ako prirodzené vyústenie toho, čo hlásam. Nemohla by som ich však robiť sama, mám okolo seba ľudí, ktorí sa pridávajú. Myslím si, že základom je neprehliadnuť človeka v jeho kríze. Každý máme okolo seba ľudí, ktorí nás potrebujú. Niektorí sú v rodine, tým by sme sa mali venovať predovšetkým.
Všetko, čo ste vymenovali, sa začalo pri záujme alebo spojení sa s ľuďmi, ktorí sa chceli pridať. Najprv sme každý deň varili polievku ľuďom bez domova. Tá ich zahriala možno nielen ako jedlo, ale aj tým, že o nich niekto prejavil záujem a rozprával sa s nimi. Väčšou pomocou je, keď sa na toho daného človeka pozriem, pozdravím ho a nechám ho porozprávať mi, čo prežíva.
Keď vidím ľudskú biedu, alebo malých Rómov v Sirku v osade Šrobárka a všetky okolnosti, v ktorých musia žiť… Človek nemôže odísť taký istý, ako keď tam prišiel. Začne rozmýšľať, ako sa im dá pomôcť. Ale nie je to jednoduché, nevieme pomáhať efektívne všetkým. Musíme sa k tomu nechať viesť ľuďmi, ktorí sú profesionáli.
Máme desiatky dobrovoľníkov, na ktorých stojí celá práca. Nie sú iba z nášho spoločenstva, cirkevného zboru a cirkvi, ale ide to aj naprieč všetkými sférami, náboženstvami, rasami či vzťahovou orientáciou. Za niekoľko rokov sme vytvorili dobré veci, stále je pred nami ešte veľa výziev a obnáša to aj riziká. Je dôležité, aby sme sa na veciach vedeli dohodnúť a aby sme si nechali povedať, aké máme priority a hranice.
Čo môže urobiť každý z nás a ako sa môžeme pridať k niektorým vašim aktivitám?
Napríklad ísť so mnou do osady Šrobárka v Sirku. Môžu mi zatelefonovať, obrátiť sa na mňa alebo moju kolegyňu, ktorá pracuje s deťmi, napríklad nacvičí program a ide do nejakého zariadenia opatrovateľskej služby. Robíme aj detské tábory s rómskymi deťmi na prvom stupni základnej školy. Tie, ktoré majú lepšiu dochádzku, môžu ísť do tábora. Tento rok sa chceme pripraviť na to, aby sme urobili aj tábor pre dospelých, ktorých tiež vedieme k obyčajným praktickým činom.
Môžete ponúknuť svoj čas, napríklad uvariť polievku a priniesť ju. Všetko vysvetlím, keď sa na mňa obrátite, no informácie máme aj na sociálnych sieťach a na webovej stránke.
Máme aj kultúrno-komunitné centrum Staré Lýceum, kde okrem iného usporadúvame workshopy, na ktorých sa učíme pomáhať ľuďom bez domova alebo Rómom, na čo sa budeme pripravovať aj pred letom. Niektorí môžu našu prácu financovať, napríklad tábory. Okrem toho má cirkevný zbor svoj rozpočet a pre takúto prácu s ľuďmi má oddelené prostriedky.
Dávate si pozor na to, aby toho nebolo veľa?
Mám svoje zdroje a ľudí, s ktorými sa môžem rozprávať o mojej práci alebo osobných veciach. Mám dosť blízkych, ktorí ma podporujú a rozumejú tomu, čo robím. Rada chodím do prírody, športujem, prechádzam sa, behám, počúvam podcasty a hudbu, chodím na koncerty alebo do divadla. Ale rada sa venujem aj domácim prácam, pretože pri tom vypnem a prídem na iné myšlienky.
Máte nejaké posolstvo z Biblie pre tých, ktorí sú neveriaci alebo veria v niečo iné?
Napriek tomu, že Biblia je dobový dokument zo staroveku, keď ju vieme správne čítať a dekódovať jej posolstvo, ktoré je univerzálne a večne platné. Požiadavka lásky alebo prikázanie milovať je stále aktuálna. Každý človek túži po láske od začiatku až do konca života. Ako kresťania by sme mali rozumieť tomu, čo človek potrebuje, priblížiť sa k nemu, hľadať a kráčať spolu s ním. Je veľa biblických príbehov, ktoré k tomu pozývajú človeka.
Poviem vám o podobenstve o milosrdnom Samaritánovi. Je to príbeh o človeku, ktorý šiel z Jeruzalema do Jericha. Niekto ho tam prepadol, okradol a zbil. Zranený ležal na ceste a ľudia ho míňali. Išiel okolo kňaz, ale keď ho tam videl, iba ho obišiel. Neskôr tadiaľ išiel učiteľ alebo pomocník v chráme, od ktorého by ste možno očakávali pomoc, no nepomohol mu. Potom išiel okolo Samaritán, cudzinec, ktorý veril. V židovskom prostredí boli Samaritáni zvláštni. Mali iné pochopenie, inak vnímali a uctievali Boha. A tam vidím zobrazenie inakosti, že práve ten človek, ktorým ostatní možno pohŕdali, voči ktorému ako príslušníkovi iného vierovyznania mali predsudky, ten sa k nemu sklonil a pomohol mu. Ošetril mu rany, nalial mu do nich olej a víno, teda dezinfikoval ich a prispel k tomu, aby sa zacelili.
Potom ho odniesol k hostinskému, kde mu poskytli ďalšiu pomoc a zaplatil za to. Odkazom tohto príbehu je výzva pomáhať ľuďom „na svojej ceste”. Nemáme ich tam sto, každý máme niekoľkých, pri ktorých by sme sa mali zastaviť, spomaliť a pozrieť sa na nich. Keď sa necháme osloviť a pozvať biedou človeka, začneme rozmýšľať, čo by sme preňho mohli urobiť. Toto biblické posolstvo je jasné a ľahko zrozumiteľné pre deti aj dospelých. Teda nemať predsudky voči ľuďom, ale pomáhať. To je láska, o ktorej hovoríme, pre človeka urobiť niečo konkrétne.
Stretli ste sa aj so slovenským rímskokatolíckym kňazom Antonom Srholcom. Môžete nám o tom povedať viac?
S pánom Tonkom Srholcom som sa stretla, keď sme prvýkrát chystali ekumenickú bohoslužbu na festivale Pohoda v roku 2010. Bolo to inšpiratívne stretnutie. Napriek tomu, že to bol vtedy už starší človek, v jeho očiach, tvári a celej jeho bytosti bol neutíchajúci život. Mal ťažký osud, nejaký čas strávil vo väzení a na nútených prácach. Cirkev pre neho nemala miesto nielen počas socializmu, ale aj po ňom. Po revolúcii bol síce rehabilitovaný (vrátiť, dobré meno, česť, spoločenské postavenie – pozn. red.), ale nebola mu zverená žiadna farnosť. Nenechal sa tým znechutiť, ale hľadal spôsob, akým by priniesol to, čo vedel.
Srholec bol vzdelaný a sčítaný človek, sálala z neho dobrota a zaujímal sa o nový výskum v teológii, ale aj v iných vedných oblastiach. Založil miesto, kam mohli prísť ľudia bez domova. Spolu s nimi a odborníkmi na prácu s ľuďmi bez domova hľadal, čo je pre nich dobré. Pracoval pre všetkých ľudí bez rozdielu. Keď sa veľký zbor v Bratislave rozdelil na tri samostatné, vznikol aj náš samostatný cirkevný zbor. Vtedy sme s ním aj s Danielom Pastirčákom zakladali tradíciu ekumenického modlitebného večera a niekoľkokrát na ňom pán Srholec kázal v našom evanjelickom kostole.
Čo znamená slovo ekumenický?
Ekuména je spolupráca kresťanských cirkví hľadať to, čo nás spája a znamená to mať spoločné bohoslužby.
Všetci, teda aj katolíci, aj evanjelici?
Ďalší level je medzináboženský dialóg, do ktorého vstupujú napríklad aj Židia. Na ekumenický modlitebný večer k nám prichádza aj rabín Michal Kapustin. Od moslimov, aj zo spoločenstva bahaistov, prichádzajú ľudia, ktorí tiež skúmajú, ako tento život podporiť a povzniesť, aby v ňom mohol nájsť svoje miesto každý bez rozdielu. Ak sa hlásim ku kresťanskej alebo inej viere, je mojou povinnosťou rovnako prijímať a akceptovať iných ľudí bez podmienok a bez rozdielu.
Rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:
Nevedela som, že sa môžu spájať rôzne náboženstvá.
V centre pozornosti musí byť človek. Pokiaľ je naša viera iba o tom, ako uvažujeme o Bohu, je to síce dobré, ale jediný spôsob, ako môžeme prejaviť lásku k nemu, je prejaviť ju k človeku. Biblia o Bohu podáva rôzne obrazy, no naozaj ho nikto nikdy nevidel. Ježiš hovorí o podobenstve a o poslednom súde, v ktorom hovorí o ľuďoch, ktorí si ho všimli. Povedal im, že keď bol hladný, dali mu jesť, keď bol smädný, dali mu piť. Keď bol vo väzení, navštívili ho, keď bol nahý, zaodeli ho. Ľudia sa ho pýtali, kedy ho videli hladného, smädného alebo nahého, zaodeli ho a pomohli mu. A on odpovedal, že čokoľvek urobili jednému z jeho najmenších, urobili jemu. Boh sa identifikuje s človekom v núdzi a pokiaľ si ho všímame, ukazujeme tým svoj postoj voči Bohu.
Nemôžeme hovoriť o vzťahu k Bohu a o láske k nemu, keď nehovoríme o vzťahu a láske k človeku, a to sledujú všetky náboženstvá. Každý to pomenúva inak a tvorí si iný koncept Boha, ale dôsledok viery majú všetci spoločný. Je jednoduché a fascinujúce, že každá viera v Boha vedie k tomu, že sa nemáme povyšovať nad iných ľudí, ani nad tých, ktorí si volia iné politické strany. Nie je cesta pohŕdať nimi, nech by sme si už o ich vnútornom svete mysleli čokoľvek. Jediným spôsobom, akým si ich môžeme získať je prijať ich a rešpektovať ich názor. Len vtedy sa s nami budú rozprávať. Človek sa viac sústredí na to, či ho prijímame a akceptujeme, ako na naše argumenty.
Články z rubriky SEBAROZVOJ
Profil autora:
Takmer 25 rokov pracuje ako finančníčka vo svete nezisku. Pozná ľudí z pomáhajúceho sektora a výsledky práce mnohých aktivistov a výnimočných ľudí pôsobiacich aj mimo neziskových organizácií. Vidí, ako sa veci dajú a chce toto poznanie šíriť. Vo svojej relácii Dá sa to sa venuje aj praktickým návodom, ako sa veci dali do pohybu, vrátane otázok spojených s financiami a ich získaním.
