V Európe je školských systémov, ktoré obmedzujú učiteľov, výrazne viac ako u nás, myslí si zakladateľ programu Akadémia riaditeľov, lektor, kouč a bývalý minister školstva Daniel Bútora. Prečo je potrebná reforma školstva? Ako by mali pedagógovia odkomunikovať zmeny rodičom? Prečo by sa mali na názor pýtať aj žiakov a čo je potrebné pre kvalitné inkluzívne vzdelávanie? Vypočujte alebo prečítajte si v rozhovore zo série Edužur s učiteľkou angličtiny a ruštiny a mentorkou z Komenského inštitútu Annou Jančovou.
Mnohí ľudia majú pocit, že školstvo netreba nejako veľmi meniť, pretože ich vychovalo dobre. Majú pocit, že školy im dali, čo im mali dať. Na čo sú nám zmeny? Ako by ste takýmto ľuďom vysvetlili potrebu reformy školstva?
Myslím si, že otázka, ako ste ju postavili, sa dá spochybniť už v jej prvej časti – či nás vychovalo dobre. Myslím si, že nás vychovalo rôzne. Všetci sme školským systémom prešli, niektorí s väčšími a niektorí s menšími škodami. Niekedy dokonca až s poškodeniami.
Dnes čelíme najmä dileme medzi 20. a 21. storočím. Do prvej polovice 20. storočia to bolo nastavené tak, že sme potrebovali občanov krajiny od detského veku zaradiť do systému s veľmi predvídateľnými výstupmi. Na to sme potrebovali všetko prispôsobiť. Koniec koncov tento model nevznikol na Slovensku. Pôvodne fungoval v starej podobe vo Veľkej Británii, pruský model sa potom rozvinul do veľkej časti sveta vrátane Ameriky. U nás bol variant pruského modelu – rakúsko-uhorský, ktorý bol posilnený ešte za socializmu.
Rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast.
Dnes žijeme v úplne inom svete. Namiesto predvídateľných výstupov potrebujeme byť pripravení na rozmanitosť, nepredvídateľnosť, pričom sa potrebujeme veľa rozprávať o samostatnosti, o samostatnom rozhodovaní, konaní a premýšľaní.
Okrem iného pracujem s firmami. Slovenská pracovná sila, to isté si môžeme povedať aj na mnohé iné časti východnej Európy, je veľmi spoľahlivá. Ľudia sú pracovití a ochotní plniť úlohy. Veľmi dobre napĺňajú systém podľa požiadaviek a očakávaní zamestnávateľov.
Vo chvíli, keď sa ale dostanú k tomu, že potrebujú vymyslieť niečo nové, urobiť niečo tvorivým spôsobom alebo prebrať zodpovednosť, dostávajú sa akoby na tenší ľad. Nehovorím, že to nevedia, ale vedia to veľmi často napriek školskému systému. Pretože ten bol o nachádzaní a dávaní správnych odpovedí, ktoré máme niekde vytlačené a iba ich porovnávame, či sme dostali správnu odpoveď. Škola dnes primárne nie je o správnych odpovediach, ale o kladení si správnych otázok.
Nedávno som počul taký príklad, myslím, že ho použil môj kamarát Martin Kríž, ktorý hovoril, že ak máme pred sebou bicykel, môžeme učiť decká o bicykli, alebo ich môžeme naučiť bicyklovať sa. Všetci vieme, že učenie o bicykli je veľmi sekundárne. Potrebujeme sa naučiť bicyklovať, a v istej chvíli sa môže ukázať, že na to, aby sme bicykel vedeli používať lepšie, nie je úplne na škodu mu trochu viacej rozumieť a vedieť napríklad opraviť spadnutú reťaz. Nikto sa ale nenaučil bicyklovať tým, že sme mu teoreticky vysvetľovali, ako sa to robí.
Na to, aby sme v 21. storočí obstáli v samostatnom rozmýšľaní, potrebujeme ísť oveľa, zdôrazňujem slovo oveľa, viac do hĺbky v niektorých témach. No oveľa viac do hĺbky znamená, že musíme ísť oveľa menej do šírky. Mojím obľúbeným príkladom je, že v zemepise nepotrebujeme vedieť vymenovať krajiny, rieky a pohoria. To, čo potrebujeme vedieť, je porozumieť niektorým princípom a javom.
Napríklad každá krajina má nejakú geografiu, ktorá nejako ovplyvnila jej kultúru. Kultúra zase nejako ovplyvnila jej pripravenosť na život v modernom svete, ekonomiku, politický systém, i keď to neplatí deterministicky. Stačí si uvedomiť, že keď sa ponorím viac do hĺbky a porozumiem, ako fungujú veci v Kórei, v Nigérii či v Holandsku, oveľa ľahšie porozumiem aj iným ázijským, európskym a africkým kultúram. Samozrejme, povedal som to zjednodušene. Čo z toho, že viem vymenovať niečo encyklopedicky, keď v skutočnosti s tými kategóriami potom vôbec neviem narábať. Potrebujeme hĺbku a na to, aby sme sa k nej dostali, potrebujeme mať menej široký rozptyl. Myslím si, že v skutočnosti nepotrebujeme hovoriť o reforme vzdelávania, ale potrebujeme vedieť kombinovať fakty, nie ich vymenovať.
Mnohých z nás tak trochu paralyzuje aj veľkosť zmeny, ktorá pred nami stojí. Vždy sa hovorí o viacerých témach. Riešime obsahové zmeny, prípravu učiteľov, financie či využívanie moderných technológií. Čo je podľa vás to najdôležitejšie? A čo je to najakútnejšie?
Zrejme sa nedá urobiť jedno bez druhého. Opäť to súvisí s tým, že keby sa to dalo urobiť ľahko, tak by sa to už urobilo. Na druhej strane, myslím si, že je tam prioritizácia, ktorá vychádza z osoby a kvality učiteľa. Do toho sa potom pridávajú ďalšie veci, ako napríklad príprava učiteľa. Tento podcast nahrávame na učiteľskej konferencii – „učiteľskom Woodstocku“, kde si chodíme dopĺňať mentálnu energiu, zároveň sa aj vzájomne inšpirovať a nadchnúť sa, aby sme to robili lepšie. To je tiež forma starostlivosti učiteľov, ktorú nezabezpečuje štát. To si zabezpečujú školy a mimovládky samy.
Týka sa to aj toho, ako sú učitelia vedení, motivovaní a podporovaní vo svojom konkrétnom prostredí. To súvisí s osobou a fungovaním riaditeľa alebo riaditeľky, pretože učiteľ má veľkú možnosť veci ovplyvniť, ale samozrejme, že aj kontext školy je dôležitý.
Od riaditeľov sa potom odvíja, ako sa budujú školské alebo učiteľské tímy, klíma, ale často aj kultúra školy. Pre mňa je toto najdôležitejšie. Dobrý učiteľ zvládne moderné technológie aj financie školstva, ktorých nie je až tak málo, no potrebuje nájsť spôsob, ako ich čo najefektívnejšie využiť.
Nehovorím, že štátny vzdelávací program je nepodstatný. Je dôležitý, ale niekedy kladieme veľa pozornosti a energie na dokument. Dokument je iba dokument. To znamená, že môžem učiť fantasticky bez ohľadu naň. Neznamená to, že ho máme mať slabý. Som rád, že štát na ňom zapracoval a dostal ho do relatívne dobrej a modernej podoby. Z môjho pohľadu vec hodná kritiky je, že je ešte stále prerastený. Potreboval by opakovane, niekoľkokrát za sebou, redukčnú diétu.
Ničmenej platí, že učitelia môžu učiť vynikajúco, napriek prerastenému programu. Verím, že časom to štát ešte dokáže. Učiteľ, učiteľské tímy, vedenie školy, klíma a kultúra v škole sú pre mňa kľúčové veci, preto si myslím, že školy majú v skutočnosti väčšinu reformy vo svojich rukách.
Čítala som to aj v jednom rozhovore s vami, v ktorom ste hovorili, že učitelia sú tí, ktorí to majú vo svojich rukách, pričom majú veľkú slobodu, ktorú ale nevyužívajú. Čo by ste im poradili?
Nový štátny vzdelávací program dáva školám ešte väčšiu slobodu, ale ani doteraz ju nemali až takú malú. V Európe sú dokonca školské systémy, ktoré obmedzujú učiteľov výrazne viac ako u nás. Ako som hovoril, že keď učitelia vedú deti len k správnym odpovediam, tak akoby aj oni iba napĺňali nejaké správne odpovede na otázky, ktoré im položil niekto z hora. To je trochu tá socialisticko/rakúsko-uhorská mentalita, ktorá tu je. Zatiaľ tu nemáme hlboko demokratickú mentalitu.
Myslím si, že slobodu majú predovšetkým celé školy, v miere, v ktorej riaditeľ školy túto slobodu nezviaže, ju majú aj učitelia. Platí, že učitelia majú slobodu, ale samozrejme, platí aj to, že riaditeľ im tú slobodu môže vnútri školy osekať. Čím väčšia je súhra medzi riaditeľmi a učiteľmi, tým väčší je efekt slobody. Učiteľ si môže nastaviť triedne alebo školské pravidlá. To nesúvisí s tým, aké máme vzorové školské poriadky, pretože veľmi veľa vecí si môžeme doladiť, alebo dobudovať. Môžeme si urobiť dohody. Aj z hľadiska štátu na to dostávame aj formálne požehnanie, napríklad štát dáva preč povinnosť 45-minútovej hodiny, čo možno desiatky alebo stovky škôl robili už roky.
To neznamená, že od tejto povinnosti musíme úplne upustiť. Pokojne učme počas 45-minútovej hodiny. Výborné školy majú veľkú časť hodín, 80 percent, 45 minútových, ale na prvom stupni si to, samozrejme, organizujú inak, lebo nie je normálne, aby boli malé deti štruktúrované v 45-minútových blokoch.
Je jedno, či máte 30, 45 alebo 120-minútovú hodinu, kľúčové je, čo sa deje počas hodiny. Ak deti sedia na svojom mieste celý čas, tak je to peklo bez ohľadu na dĺžku hodiny. Ak majú zaujímavé aktivity, kde je interakcia, skupinová práca a nesedia celý čas na mieste, tak na dĺžke hodiny až tak nezáleží.
Učiteľ si môže zorganizovať a preorganizovať celý rozvrh. Môže sa dohodnúť s deckami, akú časť hodín budú mať na starosti ony. V dobrých metodikách sú jednoduché triky, napríklad že si odmeriate, koľko rozpráva učiteľ a koľko rozprávajú žiaci. Nemyslím pomer učiteľ verzus 25 žiakov, ale učiteľ verzus každý individuálny žiak, kde niekedy zistíme, že to je 25 minút verzus 25 sekúnd! A tam sú jednoduché techniky, ako s tým pracovať. Môžeme zapájať študentov a rodičov. Možností a slobody je veľa.
Zdá sa mi, že vo väčšej miere je problém mentálny a trochu pochádza aj z minulosti. Bol som súčasťou rýchlej série troch ministrov po sebe. Teraz je ministrom školstva Tomáš Drucker, predo mnou bol minister Ján Horecký a pred ním minister Branislav Gröhling. Minimálne v tejto línii tie signály počúvate, máte vo svojich rukách, je to na vás. Signály sme vysielali stále, no stále vnímame jemnú nedôveru alebo možné očakávanie: „To je na teraz, ale nevieme, či to tak bude naozaj.“ V skutočnosti je pohodlnejšie čakať na príkaz zhora.
Dnes je, neviem, 10-20 percent škôl, možno aj viac, ktoré začali ochutnávať, aké je úžasné, že si môžu veci zorganizovať. Niekedy to znamená, že môžu robiť podobné veci ako doteraz, ale robia ich z vlastného rozhodnutia, nie preto, že im to niekto nakázal. Obľúbená veta, respektíve základné nastavenie v škole je, že učiteľ učí učivo, ale my hovoríme, že nemáme učiť učivo, učiteľ má učiť žiakov, a má ich učiť všeličo vrátane učiva.
Tiež peknou vetou je: „Škola nemá byť zábava, ale má deti baviť.“ Z medzinárodných prieskumov máme zachytené, že na Slovensku deti nie sú v škole spokojné alebo šťastné v takej miere, ako v iných krajinách. Vo väčšine prípadov sa nedeje, že by niekto priamo ubližoval deťom v školách. Niekedy sa to deje zo strany učiteľa, ale nie je to častá vec. Ale to, čo nám na školách chýba, je práve pocit dieťaťa, že ho to naozaj baví. Naopak, to nastavenie je, že je to skôr nuda.
Nedávno som bol na jednom gymnáziu, kde som sa rozprával so študentami. V rámci debaty s tretiakmi a štvrtákmi som im rétoricky povedal, že niekedy sa učilo tak, že učiteľ napísal poznámky a my sme si ich mali opísať, pričom som dodal, že to oni už nemôžu poznať. Oni mi na to povedali, že si to iba myslím. Povedali mi, že cez 50 percent učiteľov im povie: „Píšte si poznámky z tabule.“ Pán Boh, ochraňuj takú krajinu, ktorá toto diktuje sedemnásťročným deťom. O akej samostatnosti potom hovoríme? Viem si predstaviť, že by to bolo päť alebo desať percent času alebo aj vyučovacích hodín, kedy by bolo písanie poznámok z tabule efektívne, ale ak je to 50 percent alebo viac, tak niečo nerobíme dobre. V takom prípade je učiteľ skoro zbytočný. Užitočný je, keď robí iné veci, nie keď ich necháva odpisovať z tabule alebo z PowerPointovej prezentácie.
Sloboda nemá byť o tom, že učiteľ je lenivý, ale má rozmýšľať, ako zaangažovať decká. Zároveň počujeme aj pravdivo a oprávnene, že žiaci si nedostatočne vážia učiteľov, nesprávajú sa k nim s úctou a férovosťou. Ale úctu a férovosť si treba vedieť získať. Takže očakávanie zo strany školy, že chce, aby ju študenti rešpektovali, je úplne legitímne a učitelia majú právo požadovať to, ale zároveň študenti majú právo požadovať, aby to nebolo len opisovanie poznámok z tabule a aby to nebola príšerná nuda. Chystáme sa na éru digitálnej umelej inteligencie, no držíme sa zubami-nechtami techník spred sto rokov.
V našom podcaste už boli učiteľky/učitelia, ktorí sa snažia venovať inováciám, aby vtiahli do toho deti a aby to bolo pre ne efektívne. Stretávajú sa však s tým, že rodičia nedôverujú týmto veciam, že vyžadujú konzervatívne postupy – známkovanie, domáce úlohy alebo autoritatívnejší spôsob komunikácie. Ako by to mali pedagógovia/vedenie školy odkomunikovať?
Použijem metódu Diablovho advokáta. Za istých okolností môže byť aj autoritatívny prístup užitočný, ak ho berieme ako čili. Keď si robím špagety s čili, tak nedám si ich v pomere 1:1, ale 98:2. Čiže aj v škole môžeme byť trochu autoritatívni. Osobne nemám problém s domácimi úlohami ani so známkovaním, ak to má zmysel. Nie je to o tom byť za každú cenu „tak reformný“, že ostatných z toho ide šľahnúť. Ale naopak, ak sú domáce úlohy, ktoré deti neposúvajú dopredu, sú málo užitočné, nevieme ich odôvodniť pred kolegami, nieto ešte pred študentami, tak nemajú zmysel.
Podľa mňa je to celé o tom, ako škola komunikuje s rodičmi. Nie veľmi dobrá východisková pozícia je, keď má s nimi komunikačný vzťah blížiaci sa nule. To znamená, že ich obslúži trikrát do roka rodičovským združením, kde si prejdú nejaké formálne veci, padnú tam tri otázky, pričom jedna bude zameraná na triedny fond, ďalšia sa bude týkať toho, kedy bude nejaká nová učebnica a potom idú komunikovať nejakú zmenu. Potom je jasné, že rodičia môžu byť oprávnene šokovaní, vystrašení, nechápajúci a podobne.
Teraz to prenesiem naopak do opačného – pozitívneho extrému, ktorý niektoré školy žijú. Majú radu rodičov, coffee morningy – ranné kávy s rodičmi, pričom ich zapájajú do bežného fungovania školy. Je normálne, že rodič príde do školy a ide sa pozrieť na vyučovanie do triedy. Samozrejme, musí na to byť nejaký systém, aby sa navzájom nerušili. Toto desiatky a desiatky škôl robia úplne bežne. A vo chvíli, keď to robíme takto, sa môžeme rozprávať aj o zmenách.
To je návod dovnútra učiteľského zboru, ale aj dovnútra rodičovskej komunity. Mali by sa navzájom rozprávať aj so staršími žiakmi o tom, čo si predstavujú pod dobrou školou. Keď sa o tom budeme rozprávať, nebudeme potrebovať často žiadne poštuchnutie zo strany štátu.
Ale keď rodičovská komunita nie je pripravená na nejakú zmenu, povedzme, že učiteľská už je, tak základom je nevybafnúť to na celú rodičovskú komunitu jedným nešťastným emailom, aby na druhý deň boli v škole protestujúci rodičia. Nie, potrebujeme sa rozprávať s nejakou menšou skupinou zaangažovaných rodičov a postupne to nabaľujme. Niekedy ten rozhovor trvá rok a bude mať možno šesť až osem stretnutí, pričom postupne budeme prizývať ďalšiu skupinu ľudí. V istej chvíli si to potrebujeme spísať, poprípade urobiť jednoduchý strategický plán alebo víziu. Takýto proces býva veľmi užitočný a ozdravný. No ak vzniká vo vzduchoprázdne, čo znamená, že nič sa nedialo a naraz sa to objaví a nikto tomu nerozumie, tak to môže urobiť škody.
Takže veľa prípravy, veľa počúvania a komunikácie v podstate so všetkými zúčastnenými…
Presne. A pýtam sa, či už dnes rodičovská komunita si kladie nejaké otázky. Niekde tí rodičia na to nie sú vôbec zvyknutí, práve preto by som začínal od menších skupín a postupne pozýval viacerých.
Väčšina slovenských učiteľov už zažila pár reforiem. Možno aj preto je veľká časť učiteľstva skeptická. Čím je táto reforma iná?
Myslím si, že skepsa nesúvisí iba so školstvom, ale súvisí s krajinou a so štátom ako takým. Ľudia sú, žiaľ, náchylní neveriť kvalite výstupov, ktoré prichádzajú zo strany štátu. Máme na to aj nejaké dôvody, ktoré vedú k naučenej bezmocnosti. Kvôli nej už „dopredu vieme“, že sa to aj tak nepodarí. A keďže „dopredu viem“, že sa to aj tak nepodarí, tak zaujmem postoj takého návštevníka divadla, ktorý sa pohodlne usadí vo svojom kresle a s jemnou škodoradosťou očakáva, kedy sa to celé zrúti. Rozumiem tomu, no je to sebadeštruktívny postoj. Ten vedie k tomu, že keď sa niekedy objaví skutočné okno príležitostí, skutočná šanca, tak v tej chvíli nie som schopný vidieť ju.
Toto je asi niečo, čo môžeme povedať o nejakej časti učiteľov. Zároveň rozumiem tomu, pretože sme zažili seriózny pokus o zlepšenie – Mikolajova reforma v roku 2008, no pamätáme si, že v nej chýbalo veľmi veľa vecí, aby mohla byť úspešná. Domnievam sa, že dnes sa veľmi veľa tých chýbajúcich vecí v novej reforme už vyskytuje. Je premyslená a je v nej pomerne veľká metodická a personálna podpora. Neznamená, že systém bude dokonalý, príkladom je, že zatiaľ nie sú k dispozícii nové učebnice, ale prídu. A hoci som presvedčený, že dobrý učiteľ môže fungovať aj bez učebnice, rozumiem tomu, že učebnice sú veľmi užitočné a bolo by dobré, ak by sme ich už mali.
Je dobré mať na pamäti, že chceme, aby od roku 2026 na reformu nabehli všetci. Už sa o tom rozprávame ako krajina päť rokov – od roku 2021, za ministra Gröhlinga, začala byť debata serióznejšia. Na nábeh máme ďalších deväť rokov. Povedal by som, že tempo je primerané a realistické.
Veľkou výzvou je, ako čo najlepšie podporovať tých, ktorí majú podporovať učiteľov. Z hľadiska viditeľných ciest máme dve najsilnejšie a potom celý rad tých menších. Tie najsilnejšie sú štátny NIVAM (Národný inštitút vzdelávania a mládeže – pozn. red.), najmä zložkou MPC (Metodicko-pedagogické centrum – pozn. red.), a potom Regionálne centrá podpory učiteľov (RCPU). Cítime, že jedna aj druhá skupina je zatiaľ buď zručnostno-mentálne, čo je asi viac prípad NIVAMu, alebo kapacitne, čo je viac prípad RCPU, poddimenzovaná.
Zároveň je tu niečo, čo tu ešte nebolo. Myslím si, že si to ani neuvedomujeme, aký kvalitný a bohatý ekosystém organizácií, najmä mimovládok, alebo reformných škôl a organizácií ako Teach máme na Slovensku. Toto podhubie je unikátne a silné. Ako občan tejto krajiny, venujúci sa vzdelávaniu, som na to naozaj hrdý. Máme nie desiatky, ale stovky naozaj veľmi kvalitných profesionálov, koučov, mentorov, učiteľov a lektorov. Táto skupina je čoraz silnejšia.
Samozrejme, škôl je veľa, tých základných je vyše dvetisíc. Zatiaľ ich neadresujeme, v tomto období budeme adresovať 418. Medzi tými 418, ktoré sú prihlásené od 1.9.2024, sú medzi nimi také, ktoré na to asi nie sú pripravené, a dokonca aj také, ktoré možno, teraz to poviem cynicky, idú samým sebe a aj nám ukázať, že sa to fakt nedá. Zároveň voči tomu máme v kombinácii s NIVAM, RCPU a všetkými organizáciami veľmi silnú skupinu podporovateľov, ktorí nám to pomôžu zvládnuť.
Stretli sme sa na festivale dobrého vzdelávania Alma vo Zvolene, ktorého ústrednou témou bola inklúzia. Na Slovensku sa nám ju akosi stále nedarí uchopiť, tak ako by sme si to predstavovali. Prečo je to tak a čo je potrebné pre kvalitné inkluzívne vzdelávanie?
Na Slovensku rôznosť, alebo nedostatočná inklúzia sa týka najmä prostredia generačnej chudoby, ktorá sa u nás prekrýva, z veľkej časti, s marginalizovanými rómskymi komunitami. Čiže nie sú to iba Rómovia, ale sú to prevažne Rómovia. Nie všetci Rómovia sú v generačnej chudobe, ale mnohí sú.
Poviem to veľmi natvrdo, ale najmä ľudí v Bratislave a tých, ktorí sú za vodou a žijú veľmi dobré životy, sa to netýka. Napriek všetkým vládam a brblaniu sa naša kvalita života, v zmysle všetkých občanov Slovenskej republiky, v priemere zvyšuje, ale je jedna skupina, na ktorú to neplatí, a tou sú Rómovia, ktorí sú v generačnej chudobe.
Roky podporujem organizáciu Teach for Slovakia, bol som aj členom jej správnej rady a cez ňu som sa dostal do mnohých škôl, ktoré sú z takýchto prostredí. Vieme, že je to tam naozaj ťažké, smutné a naozaj ako z inej krajiny či kontinentu.
Krajina, ktorá nebude adresovať, že jej päť až desať percent detí bude vyrastať v takomto prostredí, robí rituálnu samovraždu. Keď dám bokom všetky morálne, mravné a etické otázky, tak z čisto ekonomického a sebazáchovného pudu nemôžeme smerovať k fungovaniu krajiny, kde desať percent pracovnej sily bude nezamestnateľných. Ale my dnes vytvárame všetko preto, aby sa to stalo, pretože dovoľujeme, aby tie detská žili v segregovanom prostredí s veľmi nízkymi nárokmi.
Každý, kto toto počúva alebo číta, vo svojom profesionálnom alebo súkromnom živote niečo dokázal vďaka tomu, že pri ňom stáli ľudia, ktorí spĺňali dva protichodné parametre – na jednej strane nás podporovali, boli na našej strane, mali nás radi a dávali nám to rozličným spôsobom najavo a zároveň od nás niečo chceli. Mali od nás nejaké očakávania, dávali nám výzvy a úlohy a chceli od nás veľmi veľa, keďže nám niekedy verili viac, ako sme my verili sami sebe.
Dnes máme päť až desať percent detí, ktoré vyrastajú v prostredí, kde toto nezažívajú a ktoré stopercentne nezvládnu budúcnosť. Ale to je náš problém, lebo naše deti, ktoré budú ekonomicky produktívne, ich budú musieť živiť. Čiže má to aj tento ekonomický rozmer, ale pre mňa je, samozrejme, dôležitejší ten eticko-mravný. Žijeme v jednej krajine a aj dieťa, ktoré sa narodí v Chminianskych Jakubovanoch, má mať rovnakú šancu na život ako to, ktoré sa narodí v Chorvátskom Grobe.
Ľudia, ktorí žijú v generačnej chudobe, sa niekedy nedokážu vlastnými silami z toho prostredia vymaniť, vtedy musí prísť nejaká intervencia. Tá musí prísť najmä, ale nie iba cez vzdelávanie. Musí byť kombinovaná s bývaním, zdravotníckou starostlivosťou, činnosťou mimovládok a tak ďalej.
Je to veľká výzva, ktorá pred nami stojí. Dlhé roky sme si hovorili, že je to komplikované, pretože nevieme ako na to, no myslím si, že už vieme – potrebujeme vytvárať konkrétne prostredia, kde budeme pretínať začarovaný kruh. Veľmi zjednodušene, ale generačná chudoba sa deje v troch prostrediach. To prvé sú také vylúčené komunity, ktoré ak to nechcete celé zrovnať s buldozérom so zemou, tak môžete urobiť iba to, že nejakú existujúcu, často segregovanú, školu zlepšíte.
Potom máme druhý model, ktorý sa deje dnes v mnohých mestách, najlepším príkladom je mesto Zvolen, kde máte segregované komunity. Musíte sa pozrieť na to, ako by ste urobili rovnomenný rozptyl všetkých detí z komunít do všetkých škôl, ideálne aj do neštátnych, čo nie je jednoduché urobiť. Zároveň je potrebné veľa investovať do toho, aby sme zabránili segregácii v triedach.
Tretím modelom je napríklad mesto Trebišov, ktoré som navštívil ešte ako minister. Je tam veľká koncentrácia vylúčených komunít, je to až urbánne segregované. Tam nemôžeme urobiť to, čo vo Zvolene, preto to musíme kombinovať s inými prvkami. V zásade idete do výrazného zlepšenia viacerých parametrov, niekedy potrebujete inak použiť zdroje, adresovať to v spolupráci so „sociálkou”, zdravotnou starostlivosťou, možno aj políciou, lebo je tam úžerníctvo a iné patologické javy, takže musíte ísť veľmi silno po nich.
Myslím, že je to riešiteľné, no nie je to riešiteľné za päť alebo desať rokov. Nie je to riešiteľné rasistickými programami typu: „Všetko zrovnáme so zemou“. Nie je to riešiteľné ani ultraslniečkárskymi postupami: „Keď sa všetci budeme snažiť, tak to bude fungovať,“ nebude to fungovať, lebo je to komplikované a patologických javov je tam veľa.
Bola to jedna z priorít pre mňa ako ministra školstva. Veľmi silno to vnímal Ján Horecký, keď bol minister a myslím si, že to veľmi silno vníma aj súčasný minister Drucker, z čoho mám naozaj veľkú radosť.
Ako podľa vás bude vyzerať vzdelávanie o sto rokov?
Rád by som vedel, ako bude vyzerať o dvadsať rokov. Všetci vieme, že keby sme dnes dizajnovali školu od začiatku, tak ju možno nadizajnujeme trošku inak. Celý svet je zatiaľ v takom akoby vláčiku a ide po koľajniciach, ktoré sú v našom kontexte od Jozefa II. – zavedenie povinnej školskej dochádzky. Zatiaľ to ešte nikto nespochybnil, ale tých otáznikov už začína pribúdať. Môže to byť moment zlepšenia, ale aj krízový moment, pretože každý sa zatiaľ zdráha zrušiť, lebo nevieme, čo by prišlo namiesto tohto. Predstavte si, že je zrušená povinná školská dochádzka a teraz sa bavíte s riaditeľmi škôl, že čo idete urobiť, aby ste rodičov namotivovali, aby tie decká poslali do školy. To je úplne iná debata.
Sú veci, o ktorých vieme, že budeme potrebovať a takmer žiadna nesúvisí s predmetmi, ktoré sa učíme. Neznamená to, že som proti predmetom alebo proti učeniu, prepánajána, ale myslím si, že úplne najdôležitejšia bude emočná inteligencia, ktorá má základnú zložku – rozumieť sám sebe. To nám už dnes neuveriteľne hapruje a prejavuje sa od porúch v duševnom zdraví až po to, že prichádza naozaj éra umelej inteligencie a veľmi rýchlo zistíme, že bude vedieť robiť niektoré práce lepšie, ako ich robíme my. V istých chvíľach si budeme klásť otázku: „Načo som tu, keď všetko za mňa urobí robot lepšie?“
Ďalšími vecami sú charakterové vzdelávanie, metakognícia a empatia. Podľa mňa toto budú štyri najdôležitejšie veci. Netrúfnem si ich dať do poradia. Potom to bude aj spolupráca medzi deťmi, učiteľmi a umelou inteligenciou. Až do momentu, kým nám nedá na frak a neusúdi, že my sme tu zbytoční.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.
