fbpx
Enviro

Podomoví zberači odpadu sú nebezpeční, spravidla na to nemajú žiadne povolenie, hovorí odborník na elektroodpad z Natur-Packu (+podcast)

Dostať vzácne kovy z elektroodpadu je podstatne šetrnejšie voči životnému prostrediu ako ťažba z rudy. Keď ho vyhodíme do zmesového odpadu, o vzácne suroviny nenávratne prídeme. Elektroodpadu je pritom stále viac, no zrecyklovať sa darí stále iba niečo cez polovicu. Ako to zlepšiť? Odpovedá Štefan Červenka z organizácie zodpovednosti výrobcov NATUR-PACK.


Koľko elektroodpadu vyprodukujeme na osobu alebo na jednu domácnosť?

Na Slovensku produkujeme veľké množstvo elektroodpadu a dôležité je, či sa s ním nakladá tak, ako má. Tu nastáva problém respektíve nepomer medzi tým, koľko sa ho vytvorí a tým množstvom, s ktorým sa správne nakladá. Vychádzame z toho, čo sa uvedie na slovenský trh. Podľa údaja z roku 2020 sa ročne na slovenský trh uvedie asi 80-tisíc ton elektrozariadení z domácností. Vyzbiera sa len o niečo viac ako polovica tohto množstva. Je to číslo, ktoré nie je príliš dobré, a ktoré by malo byť určite lepšie.

Nie je to ale oneskorené číslo, keďže bežné elektrozariadenie nepoužívame jeden rok a teda všetko, čo sa za rok uvedie na trh aj hneď nekončí v odpade?

Samozrejme, toto je veľmi správna pripomienka. Napriek tomu si myslíme, že by toho odpadu malo byť vyzbieraného oveľa viac. Vyzbieraného, respektíve zrecyklovaného, pretože sú určité čísla, ktoré nám hovoria o tom, že niečo aj vyzbierané je, možno aj za účelom nejakej recyklácie, ale zrecyklované je to absolútne nevhodným spôsobom alebo dokonca až škodlivým.

Vypočujte si rozhovor ako podcast:

Spomínali ste, že elektroodpadu produkujeme veľké množstvo. Z čoho sa to v priemere skladá, čo vyhadzujeme najčastejšie?

Najčastejšie vyhadzujeme takzvaný rýchloobrátkový elektroodpad. Sú to zariadenia, ktoré meníme veľmi často. Napríklad mobilné telefóny, smartfóny alebo tablety. Záručná lehota na elektrozariadenie je štandardne dva roky, pokiaľ výrobca nemá svoju špecifickú záruku. Pri týchto zariadeniach dochádza k  javu, že ešte pred vypršaním záruky ich meníme. Tých dôvodov, prečo to robíme, je viacero.

Paradoxne dôvod, že nám to zariadenie nefunguje je najmenej pravdepodobný. Skôr prichádzajú do úvahy otázky dizajnu a trendov, keďže tieto zariadenia používa najmä mladá generácia. Potom sú to aj drobné kuchynské elektrozariadenia, napríklad ručné mixéry, sendvičovače a tak ďalej. Tu zas prichádza do úvahy otázka hygieny, kedy daný spotrebič nepovažujeme viac za hygienický. Tých faktorov je naozaj viac.

Malé spotrebiče, ako napríklad sušiče na vlasy a podobne sú často tie, ktorým životnosť skončí pomerne skoro. Často sa ten výrobok ledva dožije dokonca záručnej doby. Vnímam to správne? 

Vnímate to úplne správne. Elektrospotrebiče, ktoré slúžia na osobnú hygienu, napríklad elektrické zubné kefky, fény, žehličky na vlasy, depilačné prístroje či holiace strojčeky z podstaty svojho použitia, z hľadiska hygieny po nejakom čase neplnia svoju funkciu a vymenené sú práve z tohto dôvodu.

Paradoxne dôvod, že nám to zariadenie nefunguje je najmenej pravdepodobný. Skôr prichádzajú do úvahy otázky dizajnu a trendov.

Množstvo elektroodpadu rastie. Dokonca som zaregistrovala správu, že do roku 2027 sa predpokladá, že sa strojnásobí. To sa ukazuje možno aj v tom, že dnes už denne používame množstvo zariadení, bez ktorých by sme sa dokázali zaobísť.

Určite áno, existuje veľká skupina elektrospotrebičov a elektrozariadení, na ktoré by sme pred pár rokmi ani nepomysleli, že vôbec budú existovať. Napríklad zariadenia, ktoré vám sledujú vitálne funkcie. To, čo sme si predstavovali pred pár rokmi, že nám bude sledovať lekár, si dnes sledujeme sami. Tak, ako rastie náš životný štandard, prichádzajú aj nové možnosti. A priznajme si, že tieto nové možnosti radi využívame. Trošku nám tá naša pohodlnosť ale niekedy prerastá cez hlavu.

Čo je vlastne elektrozariadenie? Ako by sme ho definovali?

Elektrozariadenie v zmysle zákona o odpadoch je zariadenie, ktoré využíva pre svoju funkčnosť elektrickú energiu. Či už je získavaná z batérie, zo siete, zo slnka alebo iných alternatívnych zdrojov.

S rastúcim množstvom elektroodpadu rastie aj miera recyklácie alebo zaostáva?

Vývoj je veľmi zaujímavý, pretože pred niekoľkými desiatkami rokov, keď napríklad staré televízory obsahovali veľmi veľa hodnotných a kvalitných materiálov, nebola taká úroveň recyklácie a najmä taká obrátkovosť elektrozariadení. Keď ste si kúpili televízny prijímač, tak vám vydržal desať a viac rokov. V dnešnej dobe sa spotrebná elektronika mení častejšie. Slúži možno tri až päť rokov. Dostávame sa do fázy, keď elektrozariadenie oveľa častejšie meníme.

Na druhej strane sú nové technológie, ktoré nám umožňujú vyrábať tieto zariadenia úplne z iných materiálov. Niekedy sú tie materiály ľahko recyklovateľné, inokedy sú ťažšie recyklovateľné. Je pravda, že súčasné elektrozariadenia sú miniaturizované, čiže veľkosť a množstvo materiálov, z ktorých sa skladajú sú menšie. Niektoré tie materiály nedokážeme zrecyklovať – nedokážeme ich využiť a naozaj skončia na skládke. Napríklad je v nich vysoký podiel plastov, ktoré sa nedajú ďalej recyklovať. Dizajn je dôležitý faktor, no tu sa skôr jedná o to, že výrobcovia sa snažia používať, čo najlacnejšie materiály.

Štefan Červenka. FOTO – ČL

Asi to ide ruka v ruke s cenou a dostupnosťou. Niekedy bolo napríklad televízorov menej, no stáli oveľa viac. Človek si na ne musel poriadne našetriť.

Samozrejme, dôležitým faktorom je práve dostupnosť a cena. Dnes si prakticky každý človek dokáže kúpiť spotrebič, aký chce. Rozhoduje sa potom už len medzi triedami daného spotrebiča. Jednoducho chceme mať všetci všetko.

Čo opraviteľnosť? Rastie aj tá?

Zase sa vrátim trošku do minulosti, kedy opraviteľnosť dosahovala vysoký stupeň. Všetko bolo opraviteľné a všetko sme mali snahu opraviť, pretože samotná cena nového výrobku bola veľmi vysoká. Dnes je ten trend zase iný. To znamená, že keď sa rozhodujete, či si kúpite nový spotrebič, alebo dáte opraviť ten starý a pokazený, tak často zistíte, že rozdiel medzi opravou a cenou nového výrobku je niekedy minimálny alebo dokonca žiadny. Rozhodnutie je potom jednoduché. Samozrejme, že si kúpite nový spotrebič.

V rámci európskej legislatívy sa robia  už prvé kroky, aby sa opraviteľnosť zvýšila. Štáty Európskej Únie zavádzajú od roku 2019 nové pravidlá v oblasti ekodizajnu, ktoré určujú dostupnosť náhradných dielov počas obdobia po nákupe elektrozariadení. To znamená, že výrobca, pokiaľ uvedie niečo na trh, má povinnosť počas určitej doby zavádzať na trh aj náhradné diely na konkrétny výrobok, napríklad pri chladničke je to minimálne sedem rokov. Na jednej strane teda vidíme zlepšovanie, na druhej strane tomu trošku bráni náš postoj. Tiež tomu bráni aj to, že oprava ako služba je veľmi drahá.  Ak vám na práčke dajme tomu odíde tesnenie, tak ho vymeníte. No pokiaľ vám odíde nejaká elektronická súčiastka, tak jej cena je takmer na úrovni nového výrobku.

Keď sa rozhodujete, či si kúpite nový spotrebič, alebo dáte opraviť ten starý a pokazený, tak často zistíte, že rozdiel medzi opravou a cenou nového výrobku je niekedy minimálny alebo dokonca žiadny.

Vy ste z organizácie zodpovednosti výrobcov, ktorá zlučuje výrobcov, ktorí zodpovedajú za to, aby sa výrobky recyklovali. No pre nich je výhodnejšie, aby si ľudia kúpili nový výrobok, nie?

Samozrejme, každý žijeme zo svojej činnosti, ktorú vykonávame. Takže áno, výrobcovia sa snažia predať. Naopak, my, ako organizácia zodpovednosti výrobcov, ktorá ich zastupuje, máme voči systému aj povinnosti. Z financií, ktoré vyzbierame od výrobcov, následne financujeme recykláciu.

Výrobcovia cez recyklačné poplatky financujú zber a prípadné náklady na zhodnotenie výrobkov v procese recyklácie, aby sa použili na výrobu nových vecí. To znamená, že keď platíme poplatky za odpad, tak recyklácia je hradená výrobcami a nie nami?

Áno, samotný zber, respektíve spätný zber elektroodpadu je financovaný z recyklačného poplatku. Zjednodušene povedané, keď si kúpite nejaký elektrospotrebič do domácnosti, tak na účtenke vidíte položku recyklačného poplatku. V tomto recyklačnom poplatku je vlastne zahrnutý zber a recyklácia elektrozariadenia, keď skončí svoju životnosť. Týmto spôsobom financujeme celý proces skončenia životnosti elektrozariadenia.

Spomínali ste, že aj recyklácia je veľmi nákladná. Na druhej strane je známe, že elektronika v sebe obsahuje aj veľmi vzácne kovy, teda suroviny, ktoré by bolo možné zrejme aj finančne zhodnotiť. Do akej miery musíte na recykláciu prispievať a do akej miery je to finančne výhodný proces?

To sú dva rôzne pohľady. Na jednej strane financovanie zberu a recyklácie elektroodpadu niečo stojí. Nie je to lacná záležitosť. Je to o financovaní veľkého počtu zberných miest, veľkého počtu techniky, ktorá súvisí so zberom – či už prepravnej techniky alebo samotných kontajnerov, ktoré sa používajú na zber. Financuje sa teda celá logistika. Následne sa financuje aj recyklácia.

Je pravda, že recyklátori získavajú z elektroodpadu nejaké suroviny. Každé elektrozariadenie obsahuje rôzne materiály. Zhodnotiteľné materiály závisia od typu zariadenia. Napríklad plasty. Niektoré sú zhodnotiteľné, iné končia v spaľovni odpadov alebo na skládke. Asi najzaujímavejšou komoditou sú kovy, napríklad železné kovy. Keď si vezmeme bežný spotrebič z domácnosti, napríklad práčku alebo chladničku, sú v nej železné kovy, neželezné kovy, hliník, meď a tak ďalej. Viacero malých zariadení napríklad smartfóny, mobily a počítačová technika obsahuje aj veľké množstvo vzácnych, respektíve drahých kovov. Vyskytuje sa tam zlato, striebro, platina, paládium. Sú tam viaceré kovy, ktoré sú veľmi zaujímavé.

Slovenský elektroodpad sa zrecykluje napríklad v spoločnosti ZEDKO. FOTO – Mirka Sliacka

Na druhej strane, vytiahnuť zlato z mobilného telefónu nie je až také jednoduché. Vyžaduje si to technológie a know-how. Je to nákladný proces, no často je výhodnejší, ako ťažba týchto vzácnych kovov z prírodných materiálov. Vezmime si, napríklad tonu mobilných telefónov – z nej dokážeme získať až 150 gramov zlata. Z tony rudy pritom získame maximálne 5 gramov zlata. Z tony mobilných telefónov vieme získať 3 kilogramy striebra, z rudy 100 gramov. Pri medi je to viac ako 100 kilogramov z jednej tony mobilných telefónov. Z rudy by to boli 3 – 4 kilogramy medi. Recyklácia je teda taká baňa na kovy.

Pri zaťažení životného prostredia je výsledok asi jasný.

Ťažiť zlato rudným spôsobom nejakými kyanovidovými metódami vôbec nie je ekologické. Dostať vzácne kovy z elektroodpadu je podstatne úspornejšie voči životnému prostrediu.

Čo sa deje s elektroodpadom, ktorý pošleme na spracovanie? Ako presne prebieha jeho proces recyklácie?

V princípe sú dva základné spôsoby. Prvý spôsob je mne osobne sympatickejší. V ňom nastáva to, že sa elektroodpad rozoberie na jednotlivé diely a materiály. Následne sa materiály spracúvajú tak, ako je to technologicky najvýhodnejšie. Roztriedené materiály z demontovaného elektroodpadu následne spracúvate spôsobom, že máte vytriedené železné a neželezné kovy. Potom máte plošné spoje, z ktorých dokážete získavať vzácne kovy. Tie sa získavajú už chemickým spôsobom.

Druhý spôsob recyklácie je trošku drsnejší. Spočíva v tom, že elektrozariadenie je v celku podrvené a až následne sa roztrieďuje na jednotlivé materiály. Pri tomto spôsobe sa dané položky oddeľujú fyzikálnym spôsobom prostredníctvom triediacich strojov.

Ako sme na tom kapacitne – je možné spracovať na Slovensku všetok elektroodpad, ktorý vytvoríme?

Recyklátori, ktorí sú autorizovaní na Slovensku, majú kapacity, ktoré sú pre slovenský trh dostatočné. Najväčším problémom je práve nedostatočná úroveň vyzbierania. Dôraz by sme mali klásť na to, aby sme dokázali vyzbierať väčšie množstvo elektroodpadu. Začať by sme mali samozrejme každý sám od seba tým, že sa budeme zodpovedne stavať k elektrozariadeniu. Keď skončí svoju životnosť, nemali by sme ho vyhadzovať do komunálneho odpadu a už vôbec by sme ho nemali vyhadzovať niekde do prírody. To je to najhoršie, čo môžeme urobiť.

Tým, že hodíme elektozariadenie do komunálneho odpadu, prídeme o samotnú surovinu – hodnotný materiál, ktorý daný elektroodpad obsahuje. Keď ho vyhodíme do prírody, okrem toho, že stratíme hodnotný materiál, tak znečistíme životné prostredie. Dôležité je uvedomiť si, že elektrozariadenie sa po skončení životnosti stáva nebezpečným odpadom. Obsahuje ťažké kovy, ktorými môžeme znečistiť ovzdušie, vodu a podobne.

Recyklátori, ktorí sú autorizovaní na Slovensku, majú kapacity, ktoré sú pre slovenský trh dostatočné. Najväčším problémom je práve nedostatočná úroveň vyzbierania.

Aký pomer elektroodpadu skončí v zmesovom odpade a aký vo voľnej prírode?

Toto sa dá posúdiť len hrubým odhadom. Údaje sa určujú na základe analýz, ktoré sa z času na čas robia. Môže sa to pohybovať okolo jedného percenta. Elektroodpad zo zmesového odpadu najčastejšie končí na skládkach, ktoré nie sú stavané na to, aby zachytávali obrovské množstvá týchto nakoncentrovaných chemikálii, ktoré elektronika obsahuje.

Slovenským fenoménom sú aj zberači elektroodpadu, ktorí chodia cez dediny a vyhlasujú, že odoberú od ľudí pokazené spotrebiče a tak ďalej. Ako to vnímate?  

Toto konanie si dovolím nazvať scestným a nebezpečným, pretože sa vykonáva úplne doslova partizánskym spôsobom. To znamená, že tí, ktorí robia tento spôsob zberu, na to nemajú absolútne žiadne povolenie. Po zozbieraní elektroodpadu zdemontujú to, čo má nejakú hodnotu a zvyšok vyhodia, nikto nevie kam. Zrejme to nebude skládka odpadu, lebo to by pre nich boli ďalšie náklady navyše.

Navyše tú demontáž robia spôsobom, ktorý vôbec nie je technologicky zvládnutý. Robia to doslova na kolene. To znamená, že napríklad z chladničky sa dostane von chlór a flórované uhľovodíky, ktoré zväčšujú ozónovú dieru. Toto je nelegálna činnosť. No máme tu aj ďalšiu skupinu podnikateľov, ktorí síce zbierajú druhotné suroviny papier, kovy a tak ďalej, ale cez tieto komodity sa dostávajú aj k elektroodpadu, napriek tomu, že na to nemajú povolenie.

Recyklácia môže byť nebezpečná pre prírodu aj zdravie ľudí, ak nie je robená správne. FOTO zo spoločnosti ZEDKO – Mirka Sliacka

Ak niekoho osloví takýto zberač, ako si ho má overiť?

Mal by sa pýtať na povolenie, ktoré by mu mal ukázať. Podľa môjho názoru by mal kontaktovať mestskú políciu alebo obecný úrad, že takýto človek chodí po obci a zbiera elektroodpad, čím vykonáva činnosť, na ktorú nemá povolenie. Toto nie je žiadna pomoc chudobným ľuďom a ani charitatívna činnosť. Je to čisto zištná činnosť. Tí ľudia z toho majú len profit. Všetko čo nevedia predať, končí často v prírode, pretože oni nebudú platiť za žiadnu skládku.

Ako kontrolujete to, či proces recyklácie elektroodpadu prebieha v poriadku?

Poznáme technológie recyklátorov, s ktorými máme podpísané zmluvy. Majú na to certifikáty a súhlasy, takže tu sa nemusíme obávať toho, že by robili činnosť, ktorá nie je prijateľná pre životné prostredie.

Ako my ako spotrebitelia vieme pomôcť recyklácii elektroodpadov? 

V prvom rade ide o naše rozhodnutie či dané elektrozariadenie potrebujeme. Osobne by som odporučil, aby sme sa orientovali na vyššiu triedu elektrozariadení. Takže na tie, ktoré majú nižšiu spotrebu energie. Ich cena je síce vyššia, no na druhej strane sa vám tie peniaze vrátia v podobe nižšej spotreby.

Stále viac sa sprísňujú podmienky pre dizajn výrobkov, aby ich bolo možné recyklovať alebo opravovať. Je v tomto smere regulovaná aj oblasť spotrebičov?

Myslím si, že nie je.

No vieme, že Európska Únia sa o to už pomaly snaží. Jedným z takých krokov je plánované zavedenie univerzálnych nabíjačiek.

Áno, na trh by malo byť zavedené zariadenie, ktoré vieme použiť na viacero typov telefónov a dokážeme ho použiť aj po životnosti toho konkrétneho zariadenia. Pokazí sa nám mobilný telefón, ale nabíjačka je plne funkčná. Toto je ďalší fenomén, kedy sa skupina produktov stane elektroodpadom bez toho, aby bola niekedy použitá. S univerzálnymi nabíjačkami zabránime zbytočnej produkcii elektrozariadení, ktoré nikto nepotrebuje.

Po zozbieraní elektroodpadu zdemontujú to, čo má nejakú hodnotu a zvyšok vyhodia, nikto nevie kam.

Ako tento krok vnímajú výrobcovia?

Nemyslím si, že by to mal byť nejaký obrovský problém. Samozrejme tí, čo vyrábajú iba nabíjačky na to môžu mať iný pohľad. Na druhej strane tým, že sa nám zuniverzálni ich produkt, tak ho môžeme použiť aj pre iných výrobcov elektrozariadení.

Aké sú možnosti spotrebiteľa zodpovedne sa zbaviť elektrospotrebiča?

Tých možností je viacero. Každá z možností je bezplatná. V prvom rade každý spotrebič do veľkosti 25 centimetrov môžeme odovzdať v ktorejkoľvek predajni elektra, ktorá má minimálnu plochu 400 metrov štvorcových. Spravidla sú tieto predajne označené nálepkou, napríklad na vchodových dverách, že poskytujú spätný zber elektroodpadu. Vtedy to nie je podmienené ani tým, že si v predajni musíte niečo kúpiť.

Druhou možnosťou pri veľkých spotrebičoch je ich odovzdať predajni, ale tu je to už podmienené tým, že si musíte kúpiť nový výrobok rovnakej triedy. Napríklad, keď si kúpite novú chladničku, tak tam odovzdáte starú. Potom tu máme aj zberné miesta. Napríklad na poštách a v niektorých mestách už aj na ulici sú umiestnené špeciálne kontajnery, kde sa dá uložiť malý elektroodpad alebo batéria.

V neposlednom rade máme zberné dvory, kde môžeme bezplatne priniesť akýkoľvek elektroodpad a použité batérie. Takisto mestá a obce organizujú z pravidla dvakrát ročne mobilný zber. Je teda úplne zbytočné, aby sme elektroodpad vyhadzovali do komunálneho odpadu. Možnosti sú dostatočné, len ich musíme využívať.

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.

Názory

Vlad Jackovyj

Výnimočný dátum nielen pre Ukrajincov, ale aj pre Slovákov

Začiatkom marca si pripomíname 210. výročie narodenia ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka, ktorého spájalo neobyčajné priateľstvo s Pavlom Jozefom Šafárikom.

Kristína Červeňáková

Bála som sa vrátiť do ambulancie, dodnes ma z toho mrazí

Prečítala som si vyjadrenie novinárky Zuzany Kovačič Hanzelovej o jej rozhodnutí stiahnuť sa z nahrávania politických rozhovorov pre neutíchajúce vyhrážky a útoky. Myslím si, že v jej situácii by som učinila rovnako. Útoky na ženy novinárky pribúdajú a sú čoraz vyhrotenejšie, odstrašujúcejšie a ohrozujúcejšie. Aj keď sa politickým témam nevenujem, pred pár mesiacmi som sa ocitla v nepríjemnej situácii, a to v ordinácii lekára.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Skúškou zo základov štátu a práva by mali prejsť všetci

Skúšku zo základov štátu a práva som robila veľmi dávno. Učili sme sa na ňu viacerí, navzájom sa pýtali a odpovedali, no aj tak sme sa potom priamo na mieste báli. Dopadla dobre, na prvý termín, myslím, že skúšajúci bol pomerne benevolentný.

Bianka Mária Bálintová

Na tichom proteste sme sa vraj tvárili, že bojujeme za slobodu médií

Stojíme na Námestí slobody, v rukách držíme transparenty a pred Úradom vlády sa pomaly začína tichý protest. Predchádzalo mu odoslanie otvoreného listu premiérovi Robertovi Ficovi a predsedovi parlamentu Petrovi Pellegrinimu. „Vyjadrujeme nesúhlas s poslednými vyjadreniami premiéra Roberta Fica a iných predstaviteľov vlády na adresu novinárov. Nesúhlasíme s tým, že na úrad vlády nechcú pustiť konkrétne médiá,“ hovorí jedna z organizátoriek protestu. Premiér sa totiž rozhodol, že si bude medzi médiami vyberať podľa toho, ktoré mu vyhovujú. Za konflikt medzi dvoma politikmi zaplatili novinári, ktorým predseda Národnej rady obmedzil možnosti nahrávať či vysielať živé vstupy v parlamente.

Mária Sendecká

Zachytávajú dažďovú vodu, no nie všetci ju využívajú

V rámci programu Zelená škola, ktorý realizuje CEEV Živica, sme navštívili viacero škôl. Jednou z nich bola aj taká, ktorá sa rozhodla zadržiavať vodu a kosiť trávniky menej. Ako to dopadlo?

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner