Čo je periféria závisí od uhla pohľadu.
Šiesty diel zo série blogov o východnom Slovensku.
Je pol ôsmej ráno, pracovný deň začiatkom augusta. Kotlinou Žabích plies kráčam celkom sám – spoločnosť mi robia len kamzíky a vychádzajúce slnko. Cestou k stene sa mi ale podarí zablúdiť a kým znovu nájdem biedne označený chodníček, dobehne ma trojica českých horolezcov.
– Hele, a v kolik si vyjížděl z domu? A vodkaď si?
– O štvrtej. Z Prešova.
– (ticho) Do prdele, to my všichni museli brát už včera v práci dovolenou!
Táto príhoda hovorí nielen o tom, že Česi sú kvôli našim veľhorám ochotní obetovať dva dni dovolenky, ale tiež naznačuje, že taký Prešov, ktorý je z geografického hľadiska pre západniarov úplná periféria, môže, práve naopak, predstavovať strategický rozcestník pre výlety doslova všetkými smermi.
Tak schválne – v spomínaných Tatrách možno byť za hodinu plus pár minút, v závislosti od zvolenej hodnoty na vašom tempomate. Ak si odmyslíme Spišský región a obce pod Tatrami, tak na východnom Slovensku nie je mesto, z ktorého sa možno dostať do Tatier rýchlejšie, ako z Prešova.
Z Prešova sa, samozrejme, dá expresne dostať aj do Košíc, ktoré v mnohých oblastiach východniarom nahrádzajú príliš vzdialené hlavné mesto. Po diaľnici je to vyslovene rýchle a vlakom, najmä v lete, vyslovene pekné.
Samostatnou kapitolou je Spiš. Mnohí, ktorí precestovali Slovensko krížom-krážom, sa zhodnú na tom, že každý slovenský región je v niečom jedinečný a krásny, ale Spiš, celý prekypujúci historickým, architektonickým a kultúrnym odkazom Nemcov, ktorí na naše územie prišli v 13. storočí, je náš poklad.
Navštíviť ho z Prešova je záležitosťou desiatok minút.
Ak obrátime svoj zrak na sever, môžeme sa za slabých 40 minút dostať do Bardejova, ktorého historické jadro je v školských učebniciach a turistických sprievodcoch zobrazené tak často, že ho rozpoznajú aj ľudia, ktorí v ňom nikdy neboli. Kúpele ani nemá zmysel spomínať, sú tiež notoricky známe. Za zmienku ale stojí skupina aktivistov, ktorí premenili najväčšiu bardejovskú baštu na živý kultúrny priestor. Oplatí sa ju navštíviť.
Ešte trochu ďalej na sever čaká Poľsko. Je pravda, že čo sa týka dostupnosti Krakova, najlepšie to majú Kysuce a Orava, ale z Prešova je to stále prijateľné. Celkom iná vec sú zjazdovky v okolí kúpeľného mesta Krynica, ktoré sú z Prešova len o trochu ďalej ako Tatry, no cenovo voči nim vychádzajú neporovnateľne lepšie.
A napokon, skutočný východ. Osobne som bol v Poloninách päťkrát a jeho bukové pralesy ma neprestávajú fascinovať. Rovnakú fascináciu, avšak negatívnu, spôsobujú aj nehorázne necitlivé výruby v tejto oblasti, čo je ale na inú tému.
Podstatné je, že z Prešova to do jedného z najstarších európskych lesov, či do unikátneho Parku tmavej oblohy, trvá pohodlné dve hodiny. Ak by ste tam chceli ísť z Bratislavy, je možné, že sa skôr dostanete do chorvátskeho Zadaru, alebo talianskych Dolomitov.
Kým prastaré buky predstavujú dotyk s minulosťou prírody, fyzický návrat v čase umožní až návšteva ukrajinského Užhorodu. Ak vás recepčná zo strachu pred šéfom o desiatej večer odmietne ubytovať v gigantickom ľudoprázdnom hoteli len preto, že vám chýba pár hrivien na zaplatenie zálohy za kľúč od izby, uvedomíte si, že Slovensko, vrátane východu, je vlastne vysoko civilizovaný svet. Z Prešova to do Užhorodu trvá dve hodiny. Rovnaký čas potom strávite na hranici.
Ako vidno, minimálne istá časť východu teda vôbec nemusí predstavovať perifériu. Napokon, náš názor na to, čo ešte periféria je a čo už nie, bude vždy subjektívny a bude závisieť len od nášho uhla pohľadu.
Z toho môjho to vyzerá jasne – Prešov je všetkým možným, ale perifériou rozhodne nie je.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
