fbpx
Spiritualita

Človeku s chrípkou nepovieme, nech sa usmeje, že bude dobre, hovorí mladá psychiatrička

Každý štvrtý sa za život aspoň raz stretne s duševným ochorením. Vyhľadať pomoc nie je hanba, hovorí mladá psychiatrička ZUZANA ŠPAČKOVÁ. Na instagrame preto spustila úspešný projekt #psychoPondělí, v rámci ktorého ukazuje, že ľudia s duševnými ochoreniami sú rovnakí ako my a o duševné zdravie by sme sa mali starať rovnako ako o naše telo.

Kto z vás má vo svojom blízkom okolí niekoho s duševným problémom alebo ochorením? Otázku sa spýtala vysoká štíhla mladá žena na veľkom pódiu osvetlenom na červeno. Stála tam sama. Oproti nej obrovské hľadisko národného divadla. A v ňom začali vstávať jedna postava za druhou. Po chvíli stála asi polovica prítomných. Bola to jedna z najsilnejších a najmrazivejších chvíľ TEDx-u v Bratislave. Poznáme ich, ale často im nevieme pomôcť. Práve to sa Zuzana snaží zmeniť.

Prečo sa mladé dievča ako vy venuje práve duševným ochoreniam?

Mám rodinnú históriu psychiatrov. Brala som to ako príležitosť zistiť, čo ten odbor ponúka, aký je krásny, široký. Vnímam to ako medicínu s niečím navyše. A tiež – sama dva roky chodím na terapiu a vidím, aký zmysel to má.


Čím presne sa teda zaoberáte – a budete vo svojej práci?

Všeobecne sa snažím upozorňovať na to, že je dôležité rozprávať o duševnom zdraví a duševných chorobách, a vnímam to ako určité spektrum – že neexistuje 100 % zdravý alebo čisto duševne chorý človek, ale každý z nás sa pohybuje niekde medzi tým. Nehovorím len o tom, že depresia je choroba a týka sa množstva ľudí, ale snažím sa hovoriť aj o tom, že je v poriadku sa o tom rozprávať. Či ide o problémy s úzkosťami, závažnejšie duševné ochorenia ako napríklad paranoidná schizofrénia, obsedantno-kompulzívna porucha, alebo o poruchy príjmu potravy. Snažím sa šíriť správu, že duševná choroba sa týka každého z nás, pretože vo svojom okolí máme niekoho, kto s niečím podobným bojuje. Duševné zdravie je niečo, čo máme všetci, a musíme sa oňho starať. Mali by sme o seba dbať a vedieť o tom, že aj tu existuje prevencia.

Vy ste veľmi mladá. Dôverujú vám vaši pacienti a pacientky?

To záleží. V súčasnosti najviac dochádzam na oddelenie s adolescentmi. Nie preto, že by som sa chcela venovať výlučne im, ale vďačím za to vyučujúcim, lekárom, ktorí mi to umožnili. Nie je veľmi dobrá správa, že niektorí z nich museli dospieť veľmi rýchlo. A ja sa s nimi bavím ako s dospelými. Témy, ktoré riešia, sú najčastejšie suicidálne pokusy, sebapoškodzovanie, úzkosti, depresie, poruchy príjmu potravy.

Tam je niekedy výhoda a niekedy nevýhoda rodiny. Dospelého človeka, ktorý s niečím bojuje, môže byť ťažké presvedčiť, aby to riešil a dosť často sa môže rozhodnúť pre to, čo nie je práve najlepšie pre jeho dobro – ale je to jeho zodpovednosť. No a u mladých, kým nemajú osemnásť, je to aj na ich rodine, ktorá môže spôsobiť to, že sa budú liečiť, aj keď by v danej chvíli just nechceli. Na druhej strane na pozadí ich problémov je často nepohoda v rodine a rodičia nemusia byť práve tí správni, ktorí by to riešili.

Duševné zdravie je niečo, čo máme všetci, a musíme sa oňho starať. Mali by sme o seba dbať a vedieť o tom, že aj tu existuje prevencia.

Vravíte, že človek by mal vyhľadať pomoc a nebrať to ako zlyhanie. Lenže svet je dnes taký, že diktuje byť úspešný. Tlak zvonku je veľmi silný.

Vidím jedinú cestu – zmeniť náladu v spoločnosti tak, že o tom budeme viac rozprávať. Hovoriť o tom, že duševné choroby sú súčasť života, a nebudeme sa k ochoreniam duše stavať oveľa inakšie než k ochoreniam tela. Človeku, ktorý má chrípku, na rozdiel od človeka, ktorý má depresiu, nepovieme – dvihni sa, rozchoď to, choď sa prejsť, bude to lepšie. Takže treba, aby sme získali nejakú toleranciu a mali dosť informácií a nebáli sa tieto témy otvárať.

To, čo funguje v boji proti predsudkom a mýtom, je osobné stretnutie s človekom, ktorý má duševné ochorenie alebo skúsenosť s ním. Zistíme, že to je celkom normálny človek s rovnakými problémami ako my a máme s ním oveľa viac spoločného, než nás delí.

To, o čom hovoríme, je úspech na konci. No zrejme najťažšie je spraviť celkom prvý krok. Uznať problém a rozhodnúť sa ho riešiť. Čo býva impulzom vyhľadať pomoc?

Často je to rodina, okolie, ktoré má o týchto ľudí strach. Ale niekedy to musí zájsť až na hranu, čo už môže byť aj nebezpečné. Svetová zdravotnícka organizácia prezentuje, že za svoj život sa osobne každý štvrtý človek stretne s duševným ochorením. Ide o problémy, ktoré sa objavia v mladom veku, ale aj o veci, ktoré nás stretnú na konci života, ako napríklad Alzheimerova choroba. Hovoríme o depresiách, o úzkostiach, aj o závislostiach, napríklad rozšírenej závislosti na alkohole.

Pocit vděčnosti. A smyslu✊🏻. Čím dál častěji potkávám hashtag #postTherapyThoughts 💭. Tyhle moje stories vznikly cca před půl rokem, když jsem si cestou ze sezení odnášela hned několik zajímavých myšlenek, o které možná stálo za to se podělit. Od té doby se toho udála hromada a samotné mi přijde, že za těch pár měsíců jsem ušla dlouhou cestu jak sama k sobě, tak třeba i k mým budoucím pacientům. . Když jsem loni poprvé napsala, že si k psychologovi chodím povídat o životě, zpětná vazba byla obrovská. Pro spoustu lidí byl šok něco takového slyšet nahlas, pár kamarádů se mi svěřilo s podobnou zkušeností, o které do té doby třeba nikomu neměli odvahu říct. . A dnes mi ta atmosféra přijde prostě jiná. Jasný, že částečně je to jenom moje bublina. Ale je nás čím dál víc, co vysíláme zprávu, že občas #jeOKnebytOk. Že je v pořádku říct si o pomoc, když nám není dobře. Že kdo chodí na terapii není automaticky slabý nebo “blázen”. A že náš vnitřní svět si zaslouží stejnou péči a práci na jeho rozvoji, jakou dáváme světu kolem. U pomáhajících profesí to platí dvojnásob. #psychoPondělí

A post shared by Zuz (@iamzuz1) on

Na duševné ochorenia z času na čas upozornia úmrtia známych ľudí. Pribudlo ich v posledných rokoch alebo sa o tom len viac rozpráva?

Nemyslím si, že by duševných ochorení nejako výrazne pribúdalo. Skôr sa ľudia už konečne o tom neboja rozprávať, neboja sa zájsť za psychiatrom, za psychológom, vypýtať si pomoc. Ale aj keď sa to mení a už to nie je tabu ako v minulom režime, ktorý ľudí s akýmkoľvek obmedzením, duševným aj telesným, odsunul na okraj spoločnosti, tak tu máme stále obrovský dlh.

Vy snažíte o to, aby sme vedeli viac o duševných chorobách. Upozorňujete, aby sme si viac všímali svojich blízkych a vedeli im včas pomôcť.

A snažím sa aj o to, aby sme si aj my sami duševné ťažkosti nevyčítali ako osobné zlyhanie. Duševnú chorobu treba vnímať naozaj ako chorobu, ktorá si zaslúži odbornú pomoc a starostlivosť.

Občas mi rady určené pre ľudí s prvými príznakmi duševných ochorení pripadajú ako také všeobecné bla-bla návody. Choďte sa prejsť, usporiadajte si priority, vyhnite sa stresu, sústreďte sa na seba… Aj keď si človek uvedomí, že má problém, pomoc nie je zrejme celkom jednoduchá.

Každý sme iný a každý si musí nájsť to, čo jemu vyhovuje a pomáha mu, aby sa cítil dobre nielen na tele, ale aj na duši. Rozdávať nejaké všeobecné odporúčania – asi sa to ponúka a každý to chce počuť, ale nejde to tak. Nie je hanba si vypýtať pomoc. Či už je to pomoc od priateľa, ktorému sa môžeme zdôveriť, a vieme, že nás neodsúdi, ale pochopí, alebo odborná pomoc. Ešte aj dnes si veľa ľudí myslí, že chodenie k psychológovi je niečo, o čom by sa nemalo hovoriť. Že to znamená, že som slabá a nedokážem si poradiť s nárokmi okolitého sveta tak, ako sa to odo mňa očakáva. Naopak, veľa ľudí vyhľadá pomoc psychológa a pomôže im to vyrovnať sa s množstvom vecí a veľa sa o sebe naučiť. O sebe, o svojom okolí a ako na nich pôsobí. Bolo by skvelé, ak by sa to v dlhodobom horizonte posunulo od toho, že k psychológovi chodí „blázon“, k tomu, že k psychológovi chodím preto, aby sa mi žilo lepšie a je to jeden zo spôsobov, ako sa o seba starať.

Snažím sa aj o to, aby sme si aj my sami duševné ťažkosti nevyčítali ako osobné zlyhanie. Duševnú chorobu treba vnímať naozaj ako chorobu, ktorá si zaslúži odbornú pomoc a starostlivosť.

Spýtam sa možno kacírsky: nie je to tak, že psychológovi, teda celkom cudziemu človeku, ktorý vás „musí počúvať“, lebo mu za to platíte, poviete v podstate to, čo kedysi ľudia hovorili dobrým priateľom?

Je skvelé, ak človek pestuje vzťahy okolo seba a stará sa o nich. Je rozdiel mať kopu kamarátov a mať pár naozaj blízkych a dobrých priateľov, hlboké vzťahy, na ktorých sa dá stavať aj vo chvíli, keď život začne byť celkom nepríjemné miesto. A prichádzajú aj chvíle, keď to človek ani nie je schopný zdieľať. A možno ani budovať vzťahy. A psychológ je človek, ktorý môže pomôcť také vzťahy získať.

Terapeutický vzťah medzi klientom a odborníkom je veľmi špecifická záležitosť. Odborník prijme a nesúdi a vždy ho podporí – to je jeden z pilierov zotavenia. Nemusí to vždy byť liečba nejakého konkrétneho ochorenia. Niekedy ide len o to, aby sme sa posunuli na nejaké lepšie miesto v našom živote.

Ja sama som zažila u viacerých ľudí vážnu zmenu k lepšiemu, a to je pre mňa ako odborníka veľmi cenné. Práca na zotavení býva často dlhá, je to beh na dlhú trať a každý lekár má veľa príbehov jednotlivých pacientov, z ktorých mu niektorí utkvejú v pamäti viac ako iní. Aj ja mám pár ľudí, ktorí mi prirástli k srdcu. Vidím, ako sa mali predtým a ako sa im darí teraz. A hoci to vôbec nedáva zmysel, cítim sa na nich byť pyšná. A aj mne to dáva silu v ďalšej práci.

Zuzana Špačková

Absolventka medicíny a o mesiac psychiatrička. Na psychiatrii stážuje už dlhší čas. Spolu s priateľkami vytvorila výstavu Příběhy bláznovství, ktorá obrazmi aj textom popisuje duševné ochorenia, ale hlavne životy tých, ktorí s nimi bojujú. Chce tak odstrániť mýty, ktoré och obklopujú. Zhruba pred rokom spustila na instagrame projekt Psychopondělí, kde poskytuje informácie o týchto ochoreniach.

 

Profil autora:

Deväť rokov pomáhala s politickým PR. Momentálne vedúca vydania v televízii TA3. Trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Venuje sa témam: komunikácia, prezentácia, práca s informáciami. Mama dvojčiat.

Názory

marie-stracenska
Marie Stracenská

Niektorým sa "prihodilo", že sedia v parlamente alebo vo vláde

Politika je plná ľudí, ktorým sa „prihodilo“, že rozhodujú o nesmierne dôležitých veciach, ktoré ovplyvňujú ostatných. Aké sú ich vedomosti a schopnosti? Koľko z nich sa snaží učiť, zlepšovať, čítať, získavať múdrosť od múdrych ľudí odinakiaľ?

ivana-polackova
Ivana Poláčková

Tepelné čerpadlo – úspora energie?

Aj kvôli neutíchajúcej ruskej agresii na Ukrajine a hrozbe zvyšovania cien energií sme sa minulý rok rozhodli investovať do tepelného čerpadla. Bývame v rodinnom dome s nízkoenergetickým štandardom, ale okrem zníženia teploty v interiéri o ďalší jeden stupeň a cielene kratšieho sprchovania všetkých členov rodiny, sme chceli k úsporám energie prispieť ešte viac a efektívnejšie.

Andrea Settey Hajdúchová

Spravme ďalší krok k lepšej demokracii. Zapojme do volieb mladých 16+.

Bojujú za kontrolu zbraní, za dostupné vzdelanie pre všetky deti, za reálne riešenia klimatickej krízy, proti menštruačnej chudobe či proti fašizmu. Majú 16 a 17 rokov a sú politicky aktívni a angažovaní, no nemôžu svoj postoj vyjadriť vo voľbách. Neraz sú pritom angažovanejší ako ich rodičia či starí rodičia, ktorí nezriedka za jediný prejav aktívneho občianstva považujú, keď raz za štyri roky prídu do volebnej miestnosti. Vo svete silnejú diskusie o znížení veku voličov a niektoré krajiny už k tomuto kroku pristupujú. Slovensko je opäť mimo. Inkluzívnejšie volebné právo nie je u nás ani téma.

ivana-polackova
Ivana Poláčková

Pomalé, udržateľné a sebestačné hospodárenie na Slovensku?

Keď som pred 20 rokmi písala svoju diplomovú prácu na tému návrhu ekologického hospodárenia pre poľnohospodárske družstvo neďaleko Bratislavy, bola to na Slovensku relatívne novinka. Pri jej obhajobe som si dokonca vyslúžila dobre mienený titul „idealistky“. Pre mňa ale táto téma bola srdcovkou a nadšene som testovala permakultúrne a ekologické prístupy získané na kurzoch a z kníh v malom merítku – vo vlastnej záhrade. Po viac ako 20-ročnej skúsenosti s pestovaním plodín mám overené, že prírode blízky a bezzásahový prístup v záhradkárčení funguje skvele. Ale ako to s obdobným prístupom vyzerá pri veľkých pestovateľoch a farmároch?

ivana-polackova
Ivana Poláčková

Najvyšší čas na klimatické opatrenia

Klimaskeptici sa aj po tohtoročnom lete budú tváriť, že všetko je v poriadku a podobné zmeny počasia vrátane extrémnych horúčav, sucha, záplav a ničivých búrok tu predsa boli aj v minulosti. Nepresvedčí ich ani nebezpečne rastúca teplota vnútrozemských morí, masívne vysychanie lesných porastov v strednej Európe a ani prílev klimatických utečencov z oblastí, kde už dlhšie nebude možné existovať.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner