Na čo sa pozerať pri výbere poslancov vo voľbách? Ako ľudí mení moc a čo môžu urobiť preto, aby to ustáli? Opýtali sme sa psychologičky zameriavajúcej sa na otázku moci SYLVIE ONDRISOVEJ.
Stretnutie sme si dohodli na ráno. Kaviarne ešte neboli otvorené, tak sme odvážne zamierili do McDonalds. Kým sme sa rozprávali nad kávou a čajom okolo nás sa striedali pri stoloch ľudia. Občas sa mi zdalo, že posedeli dlhšie, než museli. Nečudovala som sa. Rozhovor o tom, ako moc a vplyv menia ľudí a prečo sa nám môže zdať, že politici sú čudní a menia sa, bol silný. Psychologička Sylvia Ondrisová rieši prácu s mocou už roky. A to, čo sa deje, pomenovala veľmi trefne. Začali sme aktuálne – konfliktom hodnôt a hnedým odtieňom blížiacich sa volieb.
Dnes máme na Slovensku dve veľmi vypolarizované skupiny obyvateľov – voliči extrémnej pravice a liberáli. Voliči extrémnej pravice často označujú sami seba ako slušných ľudí a aj ich blízki by ich skutočne označili ako slušných ľudí. Na druhú stranu si vyberajú politikov, ktorí šíria strach. Ako to je?
Nemusí to ísť proti sebe. Väčšinovo sú fanúšikovia extrémistov slušní ľudia, tak ako mnohí z nás. Naozaj na 80 alebo 90 % fungujú vo svojom živote veľmi korektne, slušne. Myslím si, že nie úplne všetci majú dostatok informácií o tom, koho volia a aká je minulosť týchto politikov. Čítajú informácie, ktoré sú filtrované a nevidia tak všetko. Druhá časť ich motivácie a voľby je vnútorná potreba a frustrácia. Kde však je tá hranica, kde svoje správanie ešte vieme zdôvodniť?
Mám pocit, že v našom verejnom priestore sa tá hranica dosť posúva. Aj samotní politici nadávajú, používajú útoky, znevažovanie, zvieracie prirovnania a to sa legitimizuje ako normálny jazyk. Čiže, keď si bežný človek z tej frustrácie povie, že oni sú takí a použije nadávku, tak to vníma skôr ako silu, než neslušnosť. Myslí si – konečne to povedali pravdivo a tak, ako to je. Politická korektnosť však nemá byť o tom, že sa máme limitovať a nesmieme dýchať, ale o tom, že na druhej strane je tiež ľudská bytosť a pomáha nám k rešpektu. Myslím si, že je škoda, že hrubosť sa začína legitimizovať ako bežný spôsob jazyka a hranice sa prekračujú.
Ono to tu ale predsa bolo aj v minulosti – aj pred vojnou slušní ľudia nadávali Židom.
Presne tak. Dnes už je veľa kníh, ktoré hovoria o tom, ako dochádza k vojne alebo ako jeden národ začne likvidovať druhý. Píšu, že jedna z prvých vecí, čo sa mení, je jazyk. To, ako o tých druhých hovoríme a čo považujeme za normálne, že o nich hovoríme. Propaganda proti Židom sa začala jazykom a tým, že začali byť dehumanizovaní a vnímaní napríklad ako „škodcovia“.
To sa začne brať ako legitímne. Následne napríklad „zabiť švába“ nie je predsa „nič zlé“. A že šváb niekoho symbolizuje je skôr medzi riadkami. Ja mám až vnútornú reakciu, keď to hovorím, ide na mňa obrovský smútok, lebo je hrozné to takto povedať. Momentálne vnímam, že to, čo sa deje, je podobné, ako pred druhou svetovou vojnou. Na túto nenávistnú linku naskakujú aj bežní, korektní, hodnotoví ľudia.
Čiže by nám teraz mal začať naskakovať výkričník v hlave, že pozor, ten vývoj nesprávnym smerom sa nám len nezdá, ale skutočne smerujeme k niečomu veľmi zlému, ale ešte to môžeme zastaviť?
Je to tak a myslím si, že aj preto sa začína veľmi veľa ľudí, ktorí vidia to riziko a niečo o tom vedia aktivizovať, aby minimálne prinášali uvedomenie a hovorilo sa o tom – pozor, začína to byť nebezpečné.
Budem ti ale oponovať. Aj v radoch tých, ktorí upozorňujú na to, že smerujeme zle, hejtujú ľudia úplne rovnako a nejdú si ďaleko po slovíčko. Mnohé reakcie sú až militantné.
Áno, je jednoduché sa polarizovať. Ale môžeme na to poukazovať a hovoriť im, že teraz robia to isté, ako tá druhá strana. Je to pozorovateľné nielen na sociálnych sieťach. Napríklad autobus s chrobákmi s hlavami politikov v tejto kampani vnímam ako veľký problém. Je to dehumanizácia, znevažovanie ich ľudskosti. Keď vidíme nejaké chyby politických oponentov, môžeme ich korektne pomenovať, prípadne karikovať, ale stále by mali ostať v ľudskej podobe. Inak potom robíme tie isté nepeknosti, čo druhá strana.
Ja som si to všimla skôr v prezidentských voľbách, keď niektorí podporovatelia Zuzany Čaputovej boli v komentároch na Facebooku takí agresívni a znevažovali protistranu, že mi to prišlo prisilné.
Je to jedna časť nášho prirodzeného správania. Keď je možnosť dať hejt, tak ho dáme, lebo je to v niečom jednoduchšie, ako povedať, v čom ma ten človek hnevá, ale zároveň sa udržať a pristúpiť k súperovi s rešpektom. Tam už človek musí so sebou naozaj pracovať. Vážiť slová je oveľa ťažšie ako pustiť hejt. V konfliktoch sa väčšinou deje to, že si ľudia povedia – veď on začal, tak ja môžem byť zlý tiež. To ale potom nastáva začarovaný kruh, ktorý sa stále iba zhoršuje. Keďže ten druhý si myslí to isté o mne – že ja som začala útočiť. Niekto to v nejakom momente musí prerušiť a urobiť inak. Keď si hovorím, že ja som tá uvedomelá, tak by som to mohla byť ja. Nepustím rovnaký hejt, ale skúsim porozmýšľať, či sa o opačnom názore viem baviť inak.
Treba teda pestovať toleranciu sám v sebe a neísť silou mocou za svojou jedinou pravdou? Ako sa vrátiť k tomu, aby sme naozaj videli skutočnosť? Keď predsa budeme mať politiku plnú ľudí, ktorí spolu chcú neustále len súperiť, krajine to nepomôže a nikam nás to neposunie. Ako to vieme zmeniť?
Myslím, že sa to dá zmeniť. Dôvod, pre ktorý robím semináre o moci aj pre bežných ľudí, nielen pre tých, ktorí sú pri moci, je, že akonáhle chápeme, ako moc vo vzťahoch funguje, začneme na sebe pracovať. Viac vnímame svoj efekt na druhých a začíname byť vo vzťahu korektnejší. To samozrejme zlepší život aj nám samým a má vplyv na prostredie, v ktorom žijeme. Tým sa tento typ vzťahovania sa šíri.
Verím, že zároveň tak budeme vedieť lepšie voliť, lebo sme vnímavejší na správanie politika a máme jasnejšie očakávania. Učiť sa to dá už od detstva, dokonca si myslím, že už od škôlky. Môžeme deti učiť, ako sa správať v konfliktoch. Vzájomný rešpekt a to, že nie sme všetci rovnakí, sa dá učiť už od mala. Zvyknú si na to, ako reagovať, keď veci nie sú vždy len úplne tak, ako ony chcú. Pochopia – aha, teraz je tu niekto iný a musíme nejako spolupracovať, aby sme spolu vedeli vychádzať. Nemusíme sa práve milovať, ale musíme spolu vychádzať.
Čiže by sme si mali stále uvedomovať, že sú tu legitímne aj ľudia, ktorí vidia veci inak. Mali by si teda dávať priestor a možno nie neustále súperiť.
A chcieť vyhrať.
Ale voľby sú o tom, že každý chce vyhrať.
Áno, ale prečo? Aj politici by sa mali neustále pýtať – čo je naozaj môj cieľ? Ak je to len o tom, že chcú vyhrať, ale nevedia, čo je ich cieľ, tak je to len o ich moci. Je legitímne chcieť vyhrať, ale nikdy nezískajú sto percent. Ak politikovi ide o službu krajine, jedna z dôležitých vecí, ktoré by si mal ustrážiť, je nepolarizovať, čiže nevytvárať „vojnu“. Chcem vidieť politika, ktorý nebude polarizovať., lebo si uvedomí, že inak sa mu dá ťažko veriť, že sa naozaj chce postarať o celú krajinu.
Toto je ale podľa mňa celosvetová otázka. Bavíme sa o tom, kde demokracia môže dávať jasné stop, keďže zatiaľ nemáme iný koncept. Mám pocit, že dávame veľmi neskoro stop správaniu, ktoré už nepatrí do demokracie. A tým nemyslím len politikov, ale aj to, ako sa správame k sebe navzájom aj k sebe k samým. Aj my niekedy toho druhého vypneme za to, že má iný názor a prestaneme sa s ním stretať, alebo mu nepovieme, že sa nám niečo nepáči, ale zhadzujeme ho pred druhými.
A týka sa to aj vzťahu nás samých k sebe. Kým neviem prijať rôznorodosť sama v sebe a ja sama neznášam nejaké časti seba, vždy budem neznášať aj niekoho vonku, kto ich reprezentuje. A to je často nejaká menšina. Čiže prijatie pestrosti v sebe a rešpekt k nej, aj keď sa mi nedarí a urobím chybu, je to, čo môže významne ovplyvniť to, ako sa správam k iným, keď som v konflikte.
Aj sami politici hovoria, že politika je plná ľudí, ktorí príliš veria sami v seba. Priťahuje zvláštnych ľudí. Ako my, nepolitici, ľudia zvonku vieme rozoznať, ktorý je ten dobrý?
To je dobrá, komplexná otázka. Jedna vec je to, čo ukazujú výskumy, ktoré pracujú s mocou a skúmajú, ako funguje moc a prečo práve v rámci roly politika dochádza tak často k mocenským faulom a k zneužitiu moci. A to veľmi súvisí s tým, že politici veľmi veria v seba a veria viac v to, čo hovoria oni sami, než v to, čo im hovoria druhí. Ukazuje sa, že táto tendencia je inherentne zahrnutá v ich mocenskej roly. To znamená, že keď človek vstúpi do mocenskej roly, zmení ho to zvnútra, jeho psychológiu, pocity o sebe, a teda aj správanie.
Jeden aspekt tej zmeny je práve iluzórna kontrola, keď ako líder viac veríš svojim myšlienkam, ideám a uprednostňuješ ich pred všetkým ostatným. Pritom fakty môžu ukazovať, že tvoja istota v úspech tvojho návrhu, nemusí byť úplne reálna. Takto sa zmení myslenie aj cítenie človeka, keď vstúpi do líderskej roly, čo môže byť aj politická rola. Zároveň sa zníži jeho empatia a zvýši sloboda prekračovať hranice bežného správania.
Všetky tieto zmeny prinášajú riziko použitia moci vo svoj prospech. Sú však v istom zmysle aj funkčné. Keď ako líder rozhoduješ, naozaj nemôžeš vždy počúvať všetky hlasy, lebo by si nikdy neurobil rozhodnutie. A nemôžeš ani stále pochybovať. V jednom momente to musíš jednoducho risknúť. Podstatná otázka potom je, či to politik používa v prospech seba a svojich záujmov alebo v prospech celku.
Spomínala si, že jeden poradca nášho prezidenta ti hovoril, že toto bola vlastne časť jeho úlohy – keď prišiel prezident s nejakým nápadom, on ho korigoval, usmerňoval.
Preto potrebujú politici poradcov, ktorí im dajú pravdivú spätnú väzbu. Aby to bolo funkčné, sú nutné dve veci – musí ich ten politik počúvať a musia aj tí poradcovia sledovať záujem všetkých a nie svoj osobný prospech. Aj v rola poradcov totiž priťahuje ľudí, ktorí za ňou vidia svoje záujmy.
Platí tiež, že keď niekto vojde do vysokej roly, ľudia mu začnú pritakávať. Práve preto, že z toho môžu mať benefity. A často to nemusí byť vôbec vedomé. Potom sa stáva nepríjemná vec – v jednom momente prestane ten politik alebo manažér dostávať pravdivý feedback. To, čo sa hovorí na chodbách, sa k nemu nedostane. Ľudia skrátka môžu mať strach z toho, že ak by hovorili nepeknú pravdu, vyhodil by ich.
Môže sa to stať aj tým, ktorí majú na začiatku správne hodnotové nastavenie, a preto je pre politikov dôležité priebežne pozerať, kde sú. Pýtať sa – dostávam stále ešte pravdivý feedback alebo už mám len viac pritakávačov? Alebo opačne – dávam ešte pravdivý príbeh alebo niečo vynechávam? Ľudia, ktorí prestanú hovoriť nepríjemnú pravdu to môžu robiť aj v dobrom úmysle, že toho človeka chcú chrániť. Aj dobrý zámer môže viesť k mocenským faulom. Čo pomáha si to overiť, je odpoveď na otázku „pre koho to naozaj robím“. Či to pomôže mojim záujmom a istote alebo sa naozaj starám a ide mi o tých ľudí.
Veria naozaj všetci politici sebe? Nie sú občas v ilúzii, že robia to najlepšie, čo vedia?
Niekedy, keď pozorujem politikov, ktorí sa podľa mňa nestarajú o celok v krajine, paradoxne pôsobia tak, že sú naozaj presvedčení o tom, že sa starajú.
Často veria – funkcia som ja a ja som funkcia, čo je na vnútornú integritu veľmi ťažké. Čo by mali posilňovať, aby to ustáli? Len reakcie zvonka to nemôžu byť. Na Facebooku dostávajú tisícky reakcií a je hrozne náročné sa v nich vyznať. Nemôžu neustále analyzovať, aké bude mať výsledky to, čo urobili a ako na to bude kto reagovať.
To nie je ani ich úloha, počúvať všetky tie hlasy. Podľa mňa práve na to majú politici poradný tím. Je pre nich kľúčové mať okolo seba ľudí, ktorým veria a ktorí im vedia dať aj nepríjemný pravdivý feedback. Inak by sa asi fakt zbláznili. V reakciách ľudí sa často neodráža objektivita, ale ich vlastné nereálne očakávania, rôzne projekcie, a to sa nedá znášať. Keď majú politici záujem používať svoju moc korektne, musia mať okolo seba ľudí, ktorí im povedia aj nepríjemnú pravdu a budú s tým pracovať.
Druhá vec, čo potrebujú robiť, je vedieť, čo sú ich osobné potreby, pre ktoré sú v politike. Je potrebné, aby uspokojovali svoje potreby aj inde, nie len tým, že sú v politike. Poviem to na vlastnom príklade, pretože tiež pracujem s ľuďmi a ovplyvňujem ich. Niekedy si aj ja sama uvedomím, že ako psychologička pracujem veľa, a dôvod je, že v práci dostanem ocenenie, poďakovanie. Cítim sa tam hodnotná. No ak práca je jediné miesto, kde sa cítim hodnotná, môžem začať robiť veci tak, aby boli moji klienti vďační, aby sa im to páčilo a začnem to robiť viac pre seba, než pre nich. Prestanem ich vyzývať alebo podnecovať k rastu. Je hrozne dôležité si uvedomovať vnútorné psychologické potreby, pre ktoré niečo robíme a napĺňať ich aj inde ako v danej role.
Dá sa nejako zovšeobecniť spoločná črta ľudí, ktorí nakoniec v politike skončia?
Ja tomu tak úplne neverím. Bola hypotéza o tom, že politika alebo líderské roly priťahujú ľudí s narcistickými črtami, či poruchami osobnosti. To sa môže diať, lebo je to o moci a o tom, že sú vo svetle reflektorov. Naviac, tieto typy osobnosti tiež nevnímajú veľmi feedback. História nám naštastie potvrdzuje, že do politiky vstúpili aj ľudia, ktorí tieto vlastnosti nemali a moc nezneužívali. Naozaj robili veci v prospech krajiny a nemali hlavnú potrebu byť vo svetle reflektorov a populárni. Keď dokonca v krízových momentoch videli, že ľud nesúhlasí s tým, čomu oni veria, že je dôležité, urobili rozhodnutie napriek tomu a ľudu to vysvetlili. Riskli, že sa ľudia možno naštvú a prestanú ich nasledovať. Ale išli za tým, čo vnímali ako dôležité a vďaka tomu sa stali svetovými lídrami, napríklad Mandela, Gándhí.
Išli hlavou proti múru, niektorí dokonca až za cenu vlastného života.
Áno. Čiže si nemyslím, že politici majú jednotné črty. Čo je to jednotné, čo sa deje, je, že rola politika ich môže začať robiť slepými. Mení ich, prestávajú byť empatickí, menej si vedia predstaviť, ako sa ľudia pod nimi cítia, pretože majú privilégiá a benefity. Je tak ľahké si odôvodniť, prečo máš právo ich použiť, že si neuvedomíš, že to je nekorektné. A keď vtedy nemáš pri sebe človeka, ktorý ti povie – pozri, toto je už na hrane, tak sa môže aj charakterový človek v tej role zmeniť.
Keď hovoríš, že rola kritikov je veľmi podstatná, napadá mi ešte jeden dôležitý moment a tým je konflikt. Tých musí denne prichádzať veľa, keď je ten líder ochotný sa konfrontovať. Nie je to úplne hrozné, žiť v neustálom konflikte s okolím, so svojim vlastným svedomím, s ostatnými politikmi?
Je to veľmi ťažké. To je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo má veľa ľudí vo vrcholovej politike psychosomatické ochorenia. Ten tlak je podľa mňa neskutočný, aj na to denné rozhodovanie, hlavne, keď to fakt chcú robiť korektne a hodnotovo. Vyžaduje to schopnosť zvládnuť konflikty, diskutovať, prijať rozhodnutie s tým, že efekt môže prísť až neskôr. A to rozhodnutie nemusí byť správne a je preto dôležité si aj priznať, prečo nebolo dané rozhodnutie šťastné. Politici často nemajú odvahu alebo silu priznať, prečo niečo zmenili.
Priznať chybu alebo povedať, že nejaké rozhodnutie nebolo šťastné sa verejne nedá.
Ono sa to nenosí, ale dá.
Dobre, dá sa to, ale je to veľmi ľahko zneužiteľné, lebo sa im to potom desaťročia pripomína, aj keď povedali stokrát, že to bola chyba, vysvetlili to, oľutovali. Často pritom vôbec nejde o veľké veci, ale akonáhle politik prizná chybu, otočí sa to proti nemu.
Aj keď to neprizná, tak sa to otočí proti nemu. Tak či tak je to vynášané von. No ľudia vnímajú, ako politik reaguje. Keď problém iba popiera, tak je to horšie, ako keď povie, že áno, mrzí ma to. Uznať si chybu je silnejšie ako zapierať. Niečo v nás ľuďoch sa zmení, keď druhá strana uzná autenticky chybu, niečomu v nás sa uľaví. Každý z nás predsa zažil situáciu, keď sa mohol rozhodnúť inak, lepšie.
Ťažké je zrejme aj to, že ľudia vidia politika ako toho, kto má byť dokonalý a neomylný.
Áno, verejnosť očakáva od lídrov, že majú byť dokonalí. Ale niekedy sú proste ľudskí. Tie očakávania od lídrov sú totiž neúnosné. Žiadny človek nesplní to, čo my chceme od autorít. Autoritám odpúšťame oveľa menej, ako všetkým okolo. Keď spraví chybu kolega, poviem si – jasné, nič sa nedeje. Ale ak tú istú chybu urobí šéf, už to vnímam úplne inak a poviem si – to som aj ja mohol byť v tej funkcii. My túžime mať lídra, ktorý je fakt dokonalý.
Aj preto, že je ohodnotený a má ten honor a dôveru ľudí.
Áno, aj preto. Páčilo sa mi, keď ľudia činní za revolúcie v 89-tom uznali, že sa tiež museli učiť a tiež robili chyby. Líderstvo nie je niečo, do čoho sa narodíš, ale je to niečo, čo sa učíš. A je jasné, že počas učenia sa robíš chyby. Tlak očakávaní na politikov je hrozne veľký a chce to obrovskú vnútornú silu ustáť ho bez toho, aby človek začal robiť ešte väčšie prešľapy.
Jasné, to aj teraz vidíme, ako sa vyťahujú všetky možné telefonáty, návštevy, videá a podobne.
Tlak ľudí osobnostne mení. Niekto to môže začať riešiť alkoholom alebo liekmi. Vtedy je veľmi dôležité mať okolo seba podporné okolie, ktoré človeka utvrdí v tom, že áno, teraz je veľa hejtu, ale máme víziu, pre ktorú niečo robíme a ideme ďalej. Ja sa priznám, že by som nechcela byť ani v menšej politickej role. Mne stačí, že vediem terapeutický tréning a som vo vedúcej pozícii v organizácii a denne vidím kopec projekcií, ktoré musím znášať. Niekedy to je frustrujúce, ale viem, že je to moja rola a musím sa s tým vysporiadať, hoci občas je to z pekla ťažké. Pre politika je teda kľúčové mať pri sebe ľudí, ktorí ho aj ocenia. Aj my by sme mali našich politikov pochváliť, keď urobia niečo, s čím sme spokojní.
Problém je ale v tom, že to zlé sa hovorí veľmi ľahko a preto občas býva aj reakcia politika na kritiku taká – už toho mám dosť, dajte mi pokoj. Ako to urobiť tak, aby boli politici stále ochotní počúvať a vnímať? Prípadne svoje správanie prehodnotiť? Lebo práve obrana voči spätnej väzbe môže byť niekedy naozaj veľmi silná. Ja si myslím, že niektorým našim politikom sa už dlhodobo nedostáva ozajstná spätná väzba. Ako ich priviesť k tomu, aby to nebolo fatálne? Mnoho politikov končí zle.
Áno, začnú odstrihávať feedback aj tých ľudí, ktorí sú im najbližší a ktorým dovtedy dôverovali. Pre mňa je teda stále najdôležitejšie, aby si uvedomili, že možno nemusia počúvať všetkých okolo, ale mať ľudí, ktorým dôverujú. Mne keď niečo negatívne povie najbližšia kolegyňa, tak už sa zahrkám a začnem reflektovať svoje správanie. Ona by mi fakt nechcela zle.
Je to ale na každom, kým sa obklopuje. Ak chceš radšej tých, ktorí ti poklonkujú, riskuješ, že potom fakt skončíš zle. Líder by mal mať blízko vždy aj ľudí, ktorí ho nie tak úplne majú radi. Tam potom občas môže byť kritika nepríjemná, ale aspoň dostane obraz, kam už možno trochu smeruje. Ja hovorím, že na každom obvinení je aspoň percento pravdy. Mal by sa pýtať – v čom je to percento? Môžem niečo robiť naozaj inak?
Pozrime sa teraz na veci z pohľadu voliča. Idú voľby, čo by ľudia nemali opomenúť, keď budú rozmýšľať nad tým, koho si vyberú? Aké vlastnosti či spôsob správania by mali sledovať pri výbere lídra?
Skúsim odpovedať cez seba. Ja mám pocit, že v tom mám jasno a preto tento rok aj trochu menej sledujem, čo sa deje v politike tesne pred voľbami. Ja totiž tých ľudí, ktorých som si vybrala, vnímam dlhodobo. Nerobím si teda názor na základe jednej či dvoch diskusií. Ja si myslím, že charakteristika dobrého lídra nemusí nutne byť, že je dobrý v diskusii, že je jasný a nepohnuteľný, hoci z toho majú ľudia často pocit, že v tom je jeho autorita. To sú len jedny z mnohých vlastností, ktoré líder má mať.
Keď niekoho dlhodobo sledujem, pozriem sa aj do minulosti – čo ten človek reálne dosiahol, čomu sa venoval, ako reagoval, keď nastali aj nejaké chyby. To je veľmi dôležité. Vidieť, že tí ľudia sa tej oblasti venovali dlhodobo a vnímať výsledky ich práce. Druhá časť je o aktuálnom správaní. Pre mňa je dôležité vidieť, ako sa správajú k druhým – či sa voči druhým vymedzujú útokom a znevažovaním, alebo naopak vedia reagovať slušne a s rešpektom. Tu mám potom šancu, že aj mňa prijmú, keď ako občianka prinesiem nejaký podnet. Na tomto podľa mňa vyhrala aj Zuzana Čaputová, že ľudia videli, ako reagovala v diskusiách.
Veľa ľudí to možno nevie tak pomenovať, ako ty, ale vnímajú to. Jasné, že mnohí dajú hlas niekomu na základe sympatií za to, že sa s ním pred týždňom osobne stretli, ale je tu aj veľká časť ľudí, ktorí už zopár politikov zažili a vidia, kam sa uberá naša krajina. My tým politikom dávame obrovskú dôveru a chceme, aby práve nám zariadili aj pohodlný život. Ale je veľa politikov, ktorí sú noví a tam je ťažšie pozerať do minulosti.
Tým, že som sa pohybovala v neziskovom sektore, tí noví politici už nie sú pre mňa noví a viem si dohľadať ich rozhodnutia a činy aj do minulosti. Momentálne sa zúčastňujem jedného workshopu o spolutvorbe politiky, kde sa bavíme o tom, že politik má byť facilitátor.
Môže povedať svoju pravdu a stáť za svojím, ale zároveň musí byť schopný vnímať tú diverzitu, ktorú bude zastupovať, lebo inak má tendenciu starať sa len o tú jednu skupinu obyvateľstva, ktorú chce osloviť. Politik ako facilitátor môže povedať svoju pravdu, ale zároveň sa vzťahuje aj k tej odlišnosti a hľadá cesty, ako to prepojiť. Opäť sa vrátim k prezidentke, ktorá nehejtuje ľudí, ktorí volia inak, ako by volila ona, ale hovorí veľa o porozumení.
Všetky strany riešia, koho oslovovať. Každá vie, kto sú jej voliči, kto sú voliči iných strán a kto sú nerozhodnutí. Obsah sa nedá cieliť na všetkých.
Nedá sa, ale dá sa brať do úvahy nie len priaznivcov, ale aj ľudí s odlišným názorom a zčasti aj hejterov. To robí facilitátor, berie na vedomie, že sú tu aj iní. To je to, čo mňa ako voličku oslovuje – keď vidím, ako sa vzťahuje k ostatným. Pre mňa to je črta, ktorú od politika čakám, že kooperuje, vie rešpektovať. Napríklad Barack Obama v reči, vďaka ktorej vyhral druhé voľby, presne toto urobil. Vzťahoval sa k veľmi rôznym skupinám obyvateľstva a síce povedal veľmi jasne, o čo ide jemu, uznal, že sú aj iné názory, čo neznamenalo, že s nimi súhlasil. To je správna cesta, pretože politik by mal vedieť slúžiť všetkým.
Články z rubriky SEBAROZVOJ
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
