Rád by som videl pána predsedu na výmennom pobyte v Hačava – Skálie. Mohol by si ráno zabehnúť tých pár kilometrov do miestnej školy. Odučiť si tam šesť hodín, spraviť si prípravy na ďalšie vyučovanie, opraviť písomky a zabehnúť si naspäť. Aby aj on robil niečo pre tento štát.
„Vy ste odkiaľ?“ spytujem sa pani učiteľky, ktorá vedľa mňa pije kávu. „Hačava – Skálie.“ Povie to tak rýchlo, že mám dojem akoby hovorila indiánskym slangom. V živote som o tej dedinke nepočul. Ona nepočula o Zaježovej. Dali sme sa taký rýchlokurz geografie o zabudnutých kútoch Slovenska.
Stojíme vedľa seba na bilingválnom gymnáziu v Tisovci. Svojim deťom som už dávnejšie hovoril, že je tu dobrá škola. Keď si to pozreli na mape, vysmiali sa mi. Z jednej diery vraj nepôjdu do druhej. Rezignoval som a viac som ich nepresviedčal. Keď ma ale pozvali do tohto mesta (áno, Tisovec má štatút mesta) prednášať, prijal som. S mojimi dcérami mám trochu odlišný pohľad na to, čo je a nie je dierou Slovenska.
V ten piatok sa stretlo tridsať učiteľov, ktorým sme s Vladom Burjanom z Dobrej školy prednášali o školstve. Okrem Hačava – Skálie som stretol učiteľky a učiteľov z Hnúšte, Lučenca aj Kokavy nad Rimavicou. Keď som sa o pol štvrtej spýtal, kto túto akciu platí, dostal som prekvapivú odpoveď. Nikto. Robíme si ju sami.
O tej pol štvrtej v piatok poobede mi tam chýbal premiér. Mohol sa priamo týchto učiteľov z očí do očí spýtať, čo oni robia pre štát. Prečo v piatok poobede sedia v škole a diskutujú. Prečo riaditeľka gymnázia dobrovoľne organizuje akciu pre svojich kolegov z regiónu. Prečo sa títo učitelia trepú zo zabudnutých dediniek a mestečiek do Tisovca. Nemajú z toho nič. Ani peniaze, ani kredity, ani slávu. Len robotu navyše.
Rád by som videl pána predsedu na výmennom pobyte v Hačava – Skálie. Mohol by si ráno zabehnúť tých pár kilometrov do miestnej školy. Odučiť si tam šesť hodín, spraviť si prípravy na ďalšie vyučovanie, opraviť písomky a zabehnúť si naspäť. Večer by ešte mohol porozmýšľať akú fajn vzdelávaciu akciu by mohol spraviť pre kolegov – pedagógov. Aby aj on robil niečo pre tento štát, lebo učenie je len wellnessová aktivita. Niečo medzi jacuzzi a saunovým svetom.
Chcel by som premiéra stretnúť po mesiaci výmenného pobytu ako zrelaxovaný prichádza na piatkovú školskú konferenciu a začne učiteľom bohapusto hovoriť o množstve voľna, ktoré majú. O práci, kde sa vlastne len oddychuje Chcel by som ho vidieť ako tým trom desiatkam pedagógov bude v piatok poobede hovoriť tie komunistické drísty ako namáhavo pracujú len baníci, roľníci a on.
Vždy som nadšený, keď si samotní učitelia pripravujú akcie. Nečakajú na spásu od vrchnosti, ale ako správni pedagogickí disidenti sa stretávajú po svojich školách. S vierou, že aj „obyčajní“ učitelia môžu začať meniť školstvo zdola. Kvôli takýmto učiteľom sa oplatí cestovať aj za Hačavu – Skálie. A nemali by sme sa báť hlasno ich podporovať. Takíto disidenti potrebujú podporu od nás ostatných, nech ich mocní neubijú svojimi primitívnymi rečami.
Po skončení piatkovej akcie ma zobrali do riaditeľne, aby mi vyplatili honorár. Dostal som parenicu a miestny bryndzový koláč. Ďakujem, bolo to skutočne dobré.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.