Čakal som, že je dobré pestovať racionálny skepticizmus a podrobovať pochybnostiam aj vakcíny. Nie je to predsa posvätná krava, ktorej sa nemožno dotknúť.
Niekoľko očkovaní som dostal od súdružky doktorky na Lumumbovej ulici. Pamätám si ako sme stáli v rade a čakali ako dostaneme „pendepon“. Tak sme očkovanie volali a nikto z nás ani netušil, čo to slovo znamená. (Dnes si na internete ľahko vyhľadáte, že sa jedná o liek na sanáciu bacilonosičov betahemolytického streptokoka.)
O „pendeponoch“ sa nediskutovalo, každý sa postavil do rady a bolo vybavené. Ani rodičia to nikdy neriešili. Až neskôr som pochopil, že keby ktokoľvek chcel o vakcinácii diskutovať, súdruhovia a súdružky by ho rýchlo usmernili. Tí, čo chceli o čomkoľvek polemizovať, boli posielaní na onakvejšie miesta. Mohli o svojich pochybnostiach rozjímať v uránových baniach alebo PTP práporoch. Odvážnych diskutérov bolo vďaka tomu ako šafranu. Bolo jednoduchšie byť ticho a rozjímať radšej v pohodlí kuchyne.
Dnes o očkovaní aj iných veciach našťastie diskutovať môžeme. Aspoň som si to myslel až do chvíle, ako som spravil rozhovor s Richardom Ďuranom. S Rišom sme sa dohadovali na rozhovore niekoľko mesiacov. Obom nám bolo jasné, o akú háklivú tému sa jedná. Ani vo sne mi ale nenapadlo, že to bude pôsobiť ako rozbuška, kde sa o stave slovenskej spoločnosti dozviem viac, ako by som si prial.
Rišo vyšiel s kožou na trh a otvorene porozprával o svojich pochybnostiach pri vakcinácii. Rozprávali sme sa spolu dlho, volil opatrne slová a pozeral sa do svojich poznámok, ktoré si k rozhovoru pripravil. Nebol to „slniečkár“, ktorý svoje pochybnosti podoprie argumentom „tak to cítim“. Rozhovor autorizoval, doplnil spresnenia a odkazy na štúdie. Tešil som sa na diskusiu, ktorú mohol rozhovor naštartovať. Čakal som, že Rišovi možno vytknú zle citovanú štúdiu alebo nesprávne interpretované dáta. Hlboko som sa mýlil.
Po 24-hodinách od zverejnenia rozhovoru som ostal v nemom úžase. Diskusia k rozhovoru sa rozbehla na mnohých frontoch, ale bojovalo sa zákerne. „Ľuďom j*be“ – čítam si argument od vzdelaného človeka, ktorého vyjadrenia si inak rád prečítam. „Myslel som si, že proti očkovaniu môžu byť len hlupáci“ – ďalší z argumentov od lídra, ktorý mení slovenské školstvo. „Lži na stromáckom webe“ bolo jedno z ďalších fundovaných vyjadrení.
Pri „stromákovi“ som si hneď spomenul ako nás týmto pejoratívnym výrazom volali ako novoprišelcov na lazoch. Už som si od tejto nadávky aj odvykol, prešli roky a slušne sa tu všetci zdravíme. Neviem, aké panujú v tejto veci pomery vo veľkomeste, je možné, že označenie „stromácky web“ je myslený v dobrom. Predsa len stromy si všetci vážime – lazníci, mestskí ľudia, očkovaní aj neočkovaní.
V diskusiách som sa dozvedel, že je nevhodné rozširovať pochybnosti. Začal som sa zrazu báť nového školského roku, lebo presne toto od svojich študentov vyžadujem. Aby pochybovali, nebáli sa klásť otázky, dokázali počúvať iné názory a približovali sa kľukatou cestou k pravde. Vzdelaní ľudia adorujúci kritické myslenie mi teraz ale odporúčajú nepochybovať. Začínam byť zmätený z toho, kedy môžem kritické myslenie uplatniť a kedy nie, kedy mám pochybovať a kedy je to už nevhodné. Spomenul som si na Sokrata, ktorý pochyboval, obťažoval ľudí svojimi otázkami a za to musel vypiť bolehlav. Otravujeme ľudí, ktorí svojimi pochybnosťami otravujú nás ostatných – slušných a vzdelaných občanov.
Z diskusií som sa dozvedel ako v mierumilovne vyzerajúcich ľuďoch driemu najnižšie pudy. Nemajú problém hrdo sa prihlásiť k tomu, aby prišlo lekárske komando a nezaočkované deti nasilu bodlo. Toľko z citácie. Dozviete sa aj o Gaussovej krivke, rozloženia inteligencie populácie a nápade, že by nebolo zlé to zaviesť nielen pri očkovaní, ale aj pri voľbách. Len inteligentní by mohli hlasovať, plebs nech orie a seje. A potom si od tých istých ľudí prečítate komentáre a úvahy v médiách o nutnosti obrany slobody a demokracie pred fašistami. Súčasný svet je neskutočne zložitý.
Čakal som diskusiu, vášnivú a polemizujúcu. Nič také nestalo. Jeden z diskutujúcich, ktorého iný požiadal o argumentáciu, to napísal na rovinu: „Na jalové debaty nemám naozaj ani náladu ani čas.“ Čakal som, že je dobré pestovať racionálny skepticizmus a podrobovať pochybnostiam aj vakcíny. Nie je to predsa posvätná krava, ktorej sa nemožno dotknúť. Čakal som, že diskusia bude zavalená vedeckými štúdiami, dátami a metadátami a ono to bolo o urážaní, zosmiešňovaní a vulgarizmoch.
O očkovaní som sa v diskusii už veľa nedozvedel. S hrôzou som ale zistil, že súdruhovia a súdružky nám zo spoločnosti až tak úplne nezmizli. A po prečítaní diskusných príspevkov sa mi na jazyk tisne otázka: „Čo je skutočnou hrozbou pre slovenskú spoločnosť?“ Neočkované deti ma po prečítaní diskusií až tak nedesia.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.