Tak rád by som bol, keby nerozprávanie viedlo k vymiznutiu náckov v našej krajine. Bojím sa ale, že toto fungovať nebude.
Je to zvláštny pocit. Obaja píšeme o fašizme. Iniya sedí vedľa mňa a svoju frustráciu zo včerajšieho dňa sa snaží vypísať do slov. V meste sa skejtovala a nejaká staršia pani si začala viac strážiť svoju tašku. Lebo Iniya nie je biela.
Vždy ma takéto niečo vytočí. Manželka sa v tej chvíli balí a chce odísť zo Slovenska, ja sa snažím niečo vymyslieť ako to na Slovensku zmeniť. Iniyi navrhnem, aby o tom verejne hovorila. Jej prvý pokus nájdete tu. A ja zároveň premýšľam, či má Michal Kaščák pravdu a s fašistami sa netreba rozprávať. Ja aj Iniya večer sedíme a píšeme. Mohli by sme sa vonku hrať, hrabať trávu alebo si čítať. Obaja ale hľadáme cestu ako sa vyrovnať s fašizmom. Ani pre jedného z nás to nie je akademické cvičenie.
S Mišom sa bez diskusie zhodneme, že fašizmus je zlo. Je mi aj sympatické ako vyzýva ľudí, aby sa hneď ozvali, keď medzi ochrankármi na Pohode budú vidieť neonacistu. Pohoda ich netoleruje. Lenže Pohoda nie je Slovensko a my nemôžeme vyraziť pravicových skinheadov, kotlebovcov a fašistov len tak preč, zrušiť im kontrakt a poslať domov. Lebo oni tu žijú s nami. A už niekoľko dní rozmýšľam, či je správna cesta sa s týmito ľuďmi nerozprávať. Som ten posledný, čo by ich zmýšľanie ospravedlňoval. Ale nie som si istý, či je nerozprávanie cesta k pohode pre našu krajinu.
Za svoj život som sa rozprával s fašistami mnohokrát. Skutočne som sa rozprával, nie kričal ani hádal. Mal som osemnásť a skinheadi nás mlátili v podchode aj na ulici. Niekomu napadlo, aby sme sa my – anarchisti – a oni – skinheadi – spoločne stretli a diskutovali. Vyzeralo to šialene, ale išli sme do toho.
Stretli sme sa v klube kúsok od Prezidentského paláca. Diskusiu facilitoval Dušan Ondrušek, vnútri bolo pár pozvaných novinárov a vonku zvýšený počet policajtov. Veľa si z tej diskusie nepamätám. Sedieť v jednej miestnosti s vyholenými hlavami, pred ktorými by som vonku utiekol, bol silný zážitok. Rozprávali sme sa dlho a veľa. Neskončilo to žiadnym podaním rúk, ani kamarátstvom a úprimne musím priznať, že neviem, či to malo nejaký zmysel. Mal som ale pocit, že je to lepšie, ako sa vonku vzájomne kopať.
O štyri roky neskôr som stál ako učiteľ pred svojou triedou. Hneď vpredu sedel aj vyholený chalanisko oblečený v bombere. Netajil sa tým, že je skinhead a rasista. Nebolo to s ním ľahké. Veľa sme sa spolu rozprávali, cez hodiny aj prestávky. Keď som raz uvidel jeho otca, začalo mi ho byť ľúto. Chlapisko ako hora, oblečený v maskáčoch a na syna zrúkol ako generál na buzerplaci. Na druhý deň mi povedal, že jeho otec je majiteľom armyshopov.
Chcel som tomu chlapcovi ukázať ako sa mýli. Pozval som vtedy na diskusiu Aninu Botošovú, Rómku a vtedajšiu splnomocnenkyňu vlády. S každým si podala ruku, akurát Peter odmietol. Hanbil som sa za neho ako pes. Pani Botošová ale s deckami diskutovala a odpovedala aj Petrovi. Neviem, či sa môj žiak zmenil a ako žije. Nikdy som už o ňom nepočul. Ale počas tej hodiny som mal dojem, že malo zmysel sa spolu rozprávať. Som si istý, že minimálne spolužiaci pochopili, aké úbohé je byť rasistom.
Veľakrát som sa ešte stretol s ľuďmi, ktorí sa otvorene hlásili k fašistom alebo s nimi aspoň sympatizovali. Spomínam si napríklad na mladého gymnazistu, ktorý mi pustil Krátky proces a vysvetľoval ako študuje Protokoly sionských mudrcov. Dlho som sa s ním na zaježovských lazoch vonku pri ohni rozprával.
Netuším, čo je s ním dnes. Či volil Kotlebu alebo na voľby zvysoka kašle. Na konci kurzu sa za mnou zastavil a povedal, že by opäť rád prišiel. Neviem, či kvôli prírode, peknej spolužiačke alebo nášmu rozprávaniu. Poďakoval a viac som ho nevidel.
Tom Olsen je obrátený neonacista. Jeho životný príbeh je plný tragédie aj nádeje. Jeho zmena začala vďaka siedmim dňom rozprávania aj chľastania s černochom. Neskôr sa ocitol vo väzení, kde pracoval v kuchyni a šéf mu ukázal film Kult hákového kríža.
„Začali sme sa rozprávať a ja som mu nevedel odpovedať, čo dobré som urobil pre seba a pre svoju rodinu za posledných pár rokov. Smutná pravda bola, že nič. Uvedomil som si, že v tejto svojej ideológii nenávisti už nemôžem pokračovať. Zavolal som domov rodičom, že je s tým všetkým koniec.“ hovorí Tom.
Tak rád by som bol, keby nerozprávanie viedlo k vymiznutiu náckov v našej krajine. Bojím sa ale, že toto fungovať nebude. Práve naopak, barikády len narastú a tá zdanlivo izolovaná „menšina“ extrémistov bude neskôr rozprávať už len päsťami.
Ani jednej strane sa do rozhovorov nechce. Nebude to nezáväzné trkotanie pri káve. Sme ale pravdepodobne odsúdení rozprávať sa. Možno tu budeme mať potom viac Tomov Olsenov. Bolo by predsa fajn, keby sme tu mali pohodu viac ako tri dni.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.