Otázky

„Mami, koľko si mala rokov, keď bola Nežná revolúcia?“ „ A čo znamená transformovať?“ „ A Stalin bol niečo ako Hitler?“ Od svojich desaťročných detí som zvyknutá na kadejaké náročné otázky. Trpezlivo odpovedám, kým viem. Občas musím riadne rozmýšľať, aby som im odpovedala spôsobom, ktorý pochopia.

„Čo to presne znamená hypotéka?“ „A prečo hovoríte, že youtuberi nemôže byť každý.“ „Mami, a kto sú ilumináti?“ Čože? Po otázkach, ktoré mi prídu pomerne relevantné takáto? „Ilumináti, Matúško… nie sú.“ „Nie sú? Akože? Veď aj v kostole máme ich znak,“ a prstami naznačí trojuholník. „Matúško, to nie je ich znak. To je symbol Boha – otec, syn a duch svätý. Trojuholník ako svätá trojica a vševidiace oko.“ „Aha,“ zareaguje nie celkom presvedčivo. „Matúško, naozaj to tak je.“ „No dobre.“ Snáď uveril.

Ilumináti, preboha. Skade to má? Od spolužiakov, samozrejme. „Chalani o tom hovorili. Že sú všade a za veľa spiknutiami.“ „A Matúško, čo sú podľa teba také spinkutia?“ „No to neviem. Preto som sa ťa spýtal, čo sú ilumináti. A naozaj nie sú, keď sa o nich všade tak hovorí?“

A tak sa začína vysvetľovanie. O vymyslených skupinách a vymyslených sprisahaniach. O tom, že keď nepoznali fakty, oddávna ľudia vymýšľali a boli ochotní uveriť príbehom, na ktorých nebolo veľa pravdy. Čím záhadnejšie, tým zaujímavejšie, to vedia spisovatelia už stáročia. Lenže dnes už nemusíme veriť, že blesky nám spúšťa nahnevaný boh a choroby roznáša zmok z čierneho vajca.

„A tak si vždy, Matúško, radšej veci zisti, kým o nich začneš hovoriť,“ končím a verím, že nie úplne mentorsky. Asi sa zajtra v škole so spolužiakmi nepoháda, že ilumináti sú blbosť, ale snáď aspoň nebude po nich papagájovať, že môžu za všetku zlobu sveta.

A ešte v jednu vec dúfam. Že sa ma bude ešte dlho pýtať a spolu budeme hľadať odpovede. Aby sa z môjho múdreho syna, možno len preto, že chce byť zaujímavý alebo ísť s prúdom kamarátov, nestal ďalší z čitateľov a šíriteľov nepodložených vymyslených konšpirácií.