Tento rok som ho zažila v Prahe. Vždy sa naň teším ako malá. Prvé vločky padajúce z neba mi vždy prídu ako zázrak. Zázrak, ktorý trvá len chvíľu, a potom je fuč. Asi tak, ako väčšina vecí v našom živote.
Kráčam po Václaváku, obklopená desiatkami turistov. Túto časť Prahy v posledných rokoch ako introvert až tak nevyhľadávam. A preto, keď sa tu celodenné mrholenie v jednom momente zmení na sneh, alebo skôr na „pršo-sneženie“, tak sa vo mne bijú pocity radosti a zároveň smútku. „Milý prvý sneh, prečo si prišiel práve tu, kde som obklopená hlučnými skupinkami turistov a nemáme súkromie?“ Rozhodnem sa však prijať veci tak, ako sú. Je to vlastne vtipné, sledovať zmätené aj nadšené reakcie okoloidúcich a tváre hľadiace do neba. Cítim, že nás táto skúsenosť na chvíľku všetkých prepojila. Ukladám si ju do pamäte.
Večer sa prechádzam už sama, v pokojnej periférii Žižkova. Stále sneží, ale podľa predpovede to má trvať už len chvíľu. Užívam si ju preto najviac, ako viem. Vlastne sa jej neviem nabažiť. Dýcham ostrý vzduch, pozerám do žltých lámp, cez ktorých svetlo presvitajú vločky. Našľapujem na miesta, ktoré sú už biele, aby som začula ten pocit vŕzgania pod nohami. Konečne je tu. Len ja a prvý sneh máme rande priamo v Prahe. V tú chvíľu nič viac nepotrebujem.
Zajtra však už nebude. A ak by aj znova padal, tak už bude iný. Ja budem iná. Všetko bude iné. A nie je to tak vlastne vždy? V každom okamihu môžeme vnímať jeho neopakovateľnosť a zároveň tušiť jeho záver. Príde, ukáže sa v plnej sile a potom umiera, aby dal priestor niečomu ďalšiemu, čo už nedočkavo klope na dvere. V každom momente môžeme vnímať jeho krehkosť a nestálosť. Niektorých chvíľ by sme sa radi držali ako kliešte, lebo sú až príliš pekné. Ale nedá sa to.
A tak je aj prvý sneh vždy pre mňa praxou vďačnosti a bytia s tým, čo je. Nemým učiteľom, že pominuteľnosť je prirodzená. Že aj vďaka nej môžeme oceniť hodnotu vecí, pretože nie sú samozrejmosťou.
Možno aj tieto drobné okamihy a uvedomenia môžu pomôcť k prijatiu našej vlastnej pominuteľnosti. K tomu, že aj my sa raz roztopíme ako vločky. Ale že aj na tú malú chvíľu, keď sme tu, môžeme zažiariť a byť tiež zdrojom radosti pre seba i iných. A to jednoducho len tým, že sme. Krehkí ako sneh.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. V súčasnosti sa venuje projektu Funebra a najmä Záhrade spomienok vo Zvolene. Na prírodnom cintoríne pôsobí ako správkyňa a obradníčka. Najviac nažive sa cíti v prírode, s priateľmi, pri dobrej knihe či jedle. Smrť je pre ňu sprievodkyňou životom.