„Poraď, prosím.“ Myslela som si, že ide o tlačovú správu. Alebo o to, ako spropagovať nejakú akciu. Po rokoch v médiách a teraz už nejaký čas na opačnom brehu – v PR sfére – takéto prosby počúvam často. Ale bolo to inak.
Mladý muž prišiel o život. Tragédia pre rodinu, priateľov, blízkych. Nešťastie pre jeho priateľku, s ktorou zdieľal to najintímnejšie niekoľko rokov. Deň po jeho úmrtí by každý predpokladal, je rodina a blízki budú žialiť, spomínať a zariaďovať najnutnejšie nevyhnutností. Určite však nebudú riešiť vyčítavo namierené ukazováky . Pretože to presne sa stalo.
„Prosím, poraď,“ zavolal mi kamarát v mene dievčiny, priateľky mŕtveho mladíka. Neverila vlastným očiam, keď svoju tvár ráno zbadala pri článku v najčítanejšom denníku. Novinárka písala o smrti chlapca. Na zatraktívnenie článku použila fotku z mladíkovho facebooku. Takú, na ktorej je plný života a rozosmiaty okolo pliec objíma svoju milú.
Obrázok cez pol strany. Kamarát poznal novinárku, ktorá článok a fotku zverejnila. Lenže nevedel, čo môže a ako sa redakcia zrejme zachová. Nebol si istý, ako docieliť, že fotku dievčiny stiahnu. Lebo o jej zverejnenie naozaj ani trochu nestála a neželaná pozornosť jej nebola ani trochu príjemná.
Chvíľu mi trvalo, kým som to predýchala. A potom vysvetlila, že z mojej skúsenosti stiahnuť fotku z tlačenej verzie už pochopiteľne nepôjde, ale možno z webu by sa dalo… Poradila som zatelefonovať redaktorke, vysvetliť a požiadať. Mala by pochopiť, že peklo mladej dievčiny je už teraz dosť veľké a trápenie môže mať nepekné dohry.
Ona sama nemala silu čokoľvek podnikať. Preto namiesto nej redaktorke kamarát zatelefonoval. Vysvetlil a požiadal. Nepochopila. Vraj verejný profil a verejne dostupné informácie a sloboda slova a právo na informácie a bla ba bla.
Pomohol iba čas. To, že správu o tomto nešťastí prekryli iné.
Som novinárka. Už to nerobím, stále sa tak však cítim. A teraz som sa veľmi hanbila. Za tú úžasnú necitlivosť a cynizmus. Za absolútnu absenciu empatie. Za soľ, ktorú novinárka nasypala do rán a potom zastavila kohútik s vodou. A za to, že jediná rada v takýchto prípadoch znie: ak sa vo vašom okolí stane nešťastie, predtým, než si dovolíte trúchliť, skontrolujte všetky informačné zdroje.
Lebo nie všetci novinári poznajú slová „etika“, „morálka“ a „slušnosť“. Dievčina, ktorú priateľ už nikdy nepobozká, to vie. Ale keď ma prejde zlosť a zahanbenie, budem opäť schopná s vierou a pevným presvedčením ďalej hovoriť – toto je výnimka. Chvalabohu, viac je takých, ktorí sa o slušnosť a ľudskosť opierajú.
Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.