Psychiater a neurovedec FILIP TYLŠ skúma v pražskom psychiatrickom centre využitie psychedelických látok. Ukazuje sa, že psychedeliká vedia pomôcť ľuďom s depresiou a zdravým ľuďom zas môžu pomôcť v sebarozvoji. Treba s nimi však vedieť správne zaobchádzať, hovorí lekár.
Na čo je dobré robiť výskum o psychedelikách?
My nadväzujeme na to, čo prebehlo v Československu v 60. rokoch, keď boli psychedeliká objavené západnou spoločnosťou. Skúmame ich ako lekári, pretože pôvodné národy a kmene ich užívajú už tisíce rokov a nás zaujíma prečo. Zároveň sa západný svet často inšpiruje medicínou z východu, napríklad z Číny, my sa inšpirujeme medicínou z južnej Ameriky. Tam dnes chodí veľa ľudí na rôzne ayahuascové rituály a v Českej republike je to dnes priam fenomén. Skúmame psychedeliká teda preto, že je to aktuálne.
Nadväzujete vo svojom výskume na svojich predchodcov, ktorí rozbehli výskum ešte za komunizmu?
Výskum psychedelík má v Česku veľkú tradíciu ešte od 60. rokov. Ja pracujem v psychiatrickom centre v Prahe, kde v 60. rokoch pôsobil aj známy psychiater Stanislav Grof. Prerušenie jeho výskumu považujeme za nešťastné, pretože LSD malo široké možnosti. Lekári si však neboli istí, ako s ním naložiť. Je ale škoda, že zastavili aj jeho výskum. V súčasnej dobe sa ho snažíme oživiť, lebo je tam veľký potenciál a výsledky v štúdiách nám to potvrdzujú. Považoval by som za hriech psychedeliká neskúmať.
Na jednej strane legislatíva v Českej aj Slovenskej republike tvrdo trestá používanie akýchkoľvek psychedelických látok, na strane druhej vy robíte legálny výskum. Prečo si myslíte, že má štát takýto ambivalentný postoj?
(smiech) Drogy sa užívajú, aj keď sú zakázané. Užívali sa komunitne, užívajú sa v undergrounde, užívali sa vždy napriek všetkým zákazom a užívať sa budú aj ďalej, pretože je to súčasť slobodného myslenia a náhľadu na svet niektorých ľudí. Práve pri psychedelikách je táto rovina nového pohľadu na svet a na seba a svoj život podstatná. Iné látky prinášajú zas iný efekt, napríklad, že je človek zrýchlený alebo mu vadia nejaké negatívne zážitky. Psychedeliká sú zrkadlom toho, čo v človeku je, neprinášajú nič nového, skôr je to iný uhol pohľadu. A toto je veľký spoločenský a možno až revolučný potenciál psychoaktívnych látok. Z toho dôvodu, a sú to politické dôvody, boli v Československu v roku 1974 psychedeliká zakázané.
Z vašich odpovedí je zrejmé, že psychedeliká považujete za veľmi užitočný nástroj pre ľudstvo. Čo teda spoločnosť viedlo k 60. rokoch k tomu, že nastala ich silná reštrikcia?
Ja som v 60. rokoch nežil, takže si to neviem úplne predstaviť. Celkovo ma zaujíma skôr súčasná legislatíva. Ako je možné, že sú zakázané dnes v informačnom veku, keď máme informácie o tom, ako sa psychedeliká užívajú, máme dáta o populáciách, ktoré ich užívajú a vieme, že nezvyšujú percento hospitalizácií na psychiatrii, ale naopak, percento hospitalizácií medzi užívateľmi psychedelík je nižšie ako v bežnej populácii. Vieme, že v tomto smere nie sú nebezpečné, aj keď tým nechcem povedať, že u jedincov, ktorí majú predispozície nemôžu spustiť nejaké ochorenie. Preto nevidím argumenty pre takúto veľkú reštrikciu. Skôr vidím argumenty pre to, aby sme úplne nezdvihli kotvy a dovolili ich užívať úplne všetkým. Spoločnosť na to nie je pripravená, najprv musia dostať informácie o tom, aké sú riziká a aké je pri tom dôležité prostredie. Myslím, že by ľudia mali mať možnosť si vyskúšať, čo to môže priniesť, ale s lekárom a v bezpečnom prostredí. To je ale hudba ďalekej budúcnosti. V súčasnosti je dôležité, aby sa dostali k pacientom, ktorí to potrebujú najviac. K ľuďom sa dostanú tak či tak, nakoľko sa užívajú napriek zákazu a spotreba rastie. V tých 60. rokoch to bolo podľa mňa čisto politické, USA bola vo vojne vo Vietname a ľudia prestávali vidieť zmysel v tom, že by mali poslúchať štát a ísť niekam ozbrojení do vojny, keď poriadne ani nevedia, za čo bojujú. Politikom sa nepáčilo, že ľudia by cez psychedeliká videli aj iné možnosti a mohli by odporovať moci.
Nesúhlasíte teda s tým, aby štát psychedelické látky zakazoval, lebo ich považujete za niečo užitočné.
Áno, snažím sa vysvetliť, prečo ľudia tie látky užívali aj užívať budú aj napriek zákazom. Samotný zákaz vznikol z politických dôvodov a v súčasnej dobe mi nedáva zmysel, pretože spoločnosť je otvorená mnohým iným fenoménom a myslím si, že by sa mala otvoriť aj tomuto. Otvoriť pre mňa ale neznamená úplne legalizovať. Na to ešte nedozrel čas, pretože zaobchádzať s týmito látkami je určité umenie a myslím si, že v momente, keď by sa otvoril trh úplne všetkým týmto látkam a pre všetkých ľudí, začali by ich užívať aj tí, ktorí na to nie sú úplne pripravení a mohlo by ich to vystrašiť.
Ako by ste si teda legalizáciu psychedelík predstavovali?
Najprv by sa o týchto látkach mali šíriť informácie. To je to, čo robíme my ako Česká psychedelická společnost (CZEPS) so Slovenskou psychedelickou spoločnosťou (SAPAS) – snažíme sa informácie o týchto látkach dostať medzi širokú verejnosť. Otázka, či majú alebo nemajú byť zakázané je skôr pre právnikov, alebo sociológov. To, za čo ja bojujem, je, aby boli otvorené výskumu. Bojujeme za zmenu legislatívy týchto látok, aby boli dekriminalizované a nie aby boli najkontrolovanejšími látkami. Na to, aby boli medzi najkontrolovanejšími látkami musia splniť tri kritériá. Prvé kritérium je, že nemajú lekárske využitie. Druhé kritérium hovorí o nebezpečenstve užitia pod lekárskym dohľadom. V roku 2008 boli ale zverejnené „guideliness for hallucinogen use“, ktoré jasne preukazujú bezpečnosť užitia pod lekárskym dohľadom. Tretie kritérium hovorí o vysokom potenciáli zneužitia, čo považujem za veľmi diskutabilné. Podľa mňa psychedeliká dve kritériá nespĺňajú vôbec a jedno je sporné. Netvoria závislosť, to je dokázané, a je možné ich podať v bezpečnom medicínskom užití.
Ste lekár a vedec. V čom očakávate, že by mohli psychedeliká ľuďom pomôcť?
Viaže sa to na sebareflexiu a nové uhly pohľadu na seba samého. Keď sa bavíme o klasických psychedelikách ako psilocybín, LSD a meskalín, tak u nich sa preukázalo, že majú veľký potenciál na liečbu depresie. To ukazujú štúdie na terminálnych pacientoch, ktorí umierajú na rakovinu. Majú veľké úzkosti a depresiu, ťažko reagujú na lieky a psychedelický zážitok im tú úzkosť zmierňuje a sú schopní sa vrátiť do života. To dokazuje mnoho štúdií z USA. Vo vedeckom časopise Lancet vyšla v roku 2016 pilotná štúdia, kde u všetkých z 12 pacientov s depresiou zmizli príznaky po jednom podaní psilocybínu, pričom u 5 z nich efekt trval 6 mesiacov. Depresia pritom u nich trvala 18 rokov a nereagovali na inú liečbu. Tieto čísla sú celkom presvedčivé, napriek tomu, že štúdia nebola kontrolovaná placebom. My sa snažíme robiť kontrolný výskum, no nie je príliš ľahké získať na výskum grant, keďže ide o najprísnejšie kontrolované látky. Ďalšie indikácie sú ešte obsedantno-kompulzívna porucha, dokázaný je efekt na závislosti, či už alkohol alebo nikotín. Teraz sa robia štúdie na závislých na opiátoch. Látka MDMA pomáha pri posttraumatickej stresovej poruche. Dôkazy teda sú.
Ako tieto látky pôsobia na našu nervovú sústavu a mozog?
Jeden proces je biologický, teda neuroplasticita – prepájanie v mozgu. Druhý mechanizmus je psychologický, teda zvýšená flexibilita myslenia, schopnosť pozrieť sa na veci z rôznych uhlov. Oba mechanizmy sú spolu samozrejme prepojené a jeden závisí na druhom. Napríklad máme pacienta, ktorý nevidí iné riešenie ako sa zabiť, lebo mu skrachovala firma. Presvedčiť sa takýto človek nejako racionálne ani nedá. Psilocybín mu prináša zvýšený stav entropie, teda miery chaosu, ktorý mu otvorí svet možností a nájde iné riešenie. Napadne mu, že začne napríklad závodiť na plachetnici.
Psychedeliká môžu podľa vás liečiť ľudí s rôznymi psychickými poruchami. Ale užívajú ich aj celkom zdraví ľudia.
Môj pohľad na to je trochu ambivalentný v tom zmysle, že v momente, keď ich užíva nejasne definovaná populácia, tak sa môžu dostať aj k ľuďom, ktorí majú určite predispozície na psychologické ochorenia a tým to môže priniesť problémy. Povedať, že sú vhodné pre všetkých nie je možné. Na druhú stranu môžu psychedeliká preukázateľne priniesť pozitívny účinok aj zdravému človeku, ktorý nemá ani predispozíciu na žiadne ochorenie, ani žiaden problém. To preukázala štúdia, ktorú sme robili v národnom centre duševného zdravia na 20 dobrovoľníkoch, ktorým sme najprv spravili prehliadku, aby sme vylúčili akékoľvek ochorenie. V porovnaní so skupinou, ktorej sme podali placebo, vykazovali ľudia mesiac po podaní psychedelík výrazne zvýšenú náladu, väčšiu kreativitu, väčšiu chuť sa stretávať s ľuďmi a nadväzovať medziľudský kontakt. Výskumov je viac. Ja som presvedčený, že psychedeliká sú nástroj na sebarozvoj. To je rovnaké, ako keď zdravý človek ide na terapiu, aby sa posunul ďalej. Psychedeliká sú podobné.
Tvrdíte, že na psychedelikách nevzniká fyzická závislosť. Nemôže tu ale vzniknúť psychologická závislosť? Ak chcem byť tvorivejší a lepšie komunikovať, tak hľadám oporu v psychedelikách?
My ako lekári príliš nerozlišujeme psychickú a fyzickú závislosť. Závislosť je jedna. Keď sa bavíme o klasických psychedelikách, teda psilocybín, LSD alebo meskalín, tam žiadna závislosť nevzniká. To, že ľudia skúsenosť opakujú, je zhruba rovnaký efekt, ako keď idete na dovolenku niekam, kde sa vám páči a idete tam znova. To je normálny spôsob správania, žiadny patologický vzorec. Nie je tam ani biologický podklad, nakoľko tieto látky nepôsobia na dopamín.
Vedeli by ste popísať človeku, ktorý nemá skúsenosť so psychedelikami, čo sa s ním po požití látky bude diať?
To je dosť ťažké, pretože tieto látky sú definované tým, že to, čo sa stane, extrémne závisí od vnútorných (osobnosť a aktuálne psychické rozpoloženie vrátane očakávaní – tzv. set) a vonkajších podmienok (prostredie a ľudia okolo – tzv. setting). Môžete pociťovať pocit jednoty a blaženosti so svetom, ale aj pocit rozpadu s dezorganizáciou, stratou hraníc aj seba samého, prežitia smrti a úplnou úzkosťou. Tie stavy sú niekedy veľmi ťažké a nedá sa predpovedať, čo sa konkrétnemu človeku stane. Čo sa ale dá urobiť a čo dnes vieme, je ovplyvniť tie vonkajšie faktory. Teda prostredie, v ktorom sa látka podáva, ľudí, ktorí mu to podajú a aké informácie mu podajú predtým, ako ju užije. Už Stanislav Grof hovoril, že psychedeliká sú zosilovače vedomia. Ak v priebehu zážitku s malou dávkou, keď je človek schopný vnímať a dá sa s ním pracovať, robíme psychoterapiu alebo integračnú terapiu, môžeme z toho mať veľa terapeutického prospechu. Keď berie človek túto látku sám, môže dôjsť k niektorým vhľadom, ktoré ho v živote zásadne niekam posunú. Môže získať väčší kontakt so sebou alebo s emóciami, čo je dnes dôležité, lebo žijeme v spoločnosti, ktorá je zameraná na výkon a racionalitu. Veľa ťažkostí, ktoré prichádzajú, spôsobuje úzkosť alebo emócia, ktorej nevenujeme pozornosť. Človek sa paradoxne cez dezintegráciu integruje. Tento stav je často náročný a čím je náročnejší, tým väčší terapeutický, alebo v prípade zdravých ľudí sebarozvojový účinok to môže mať. Preto sa napríklad neodporúča užívať psychedeliká hocikde a bez odborného dohľadu. Ja som zástancom užívania pod odborným dohľadom, a to je aj jeden z dôvodov, pre ktoré chystáme PsyCare, teda mobilný tím odborného dohľadu (podporiť projekt môžete tu), s ktorým budeme jazdiť na festivaly, kde vieme, že ľudia psychedeliká užívajú a budeme im vedieť poskytnúť niečo ako prvú pomoc, psychologickú intervenciu.
Ako pracovnú pozíciu máte uvedené, že ste „sitter“. Čo to presne znamená?
To je názov, ktorý sa používa skôr v USA. Začal sa používať práve v súvislosti s terminálnymi terapiami. Starostlivosť tu má tri úrovne. Prvá je bezpečný zážitok, teda bezpečné prostredie, upokojenie človeka a sledovanie jeho zážitku. Psychedelické sittrovanie, čo je moja pozícia, spočíva v tom, že podávame človeku tú látku cielene a sedíme a pozorujeme ho a sprevádzame ho zážitkom. Zásadná je psychologická podpora – sme tam pre neho, snažíme sa vyhovieť jeho potrebám. Dôležitá je napríklad hudba, ktorá ho sprevádza pri zážitku, ďalej práca s telom a dychom. V neposlednom rade sledujem jeho krvný tlak, dýchanie a podobne. Ak je potrebné, podám mu aj lieky na zmierenie úzkosti, k čomu sme ale v praxi napríklad ešte vôbec nepristúpili. A ďalšia úroveň, ktorá sa robila už aj v 60. rokoch, je psychedelická terapia. To znamená, že sitter je človek, ktorý má psychoterapeutické vzdelanie a prax a pracuje s užívateľom a pátra aj po príčinách jeho problémov. Dnes to ale bohužiaľ nie je nikde reálne, iba v USA sa pracuje s MDMA pri posttraumatických poruchách.
Skúšali ste psychadeliká aj na sebe?
V pilotnej štúdii som bol s kolegami prvým subjektom našich experimentov. Zážitok bol celkom silný, jednak preto, že dávka je celkom vysoká a tým, že som sa mohol spoľahnúť na okolie, mohol som pozornosť obrátiť viac do seba. Mám už určitú skúsenosť so psychedelikami ešte z čias štúdií a keď si ich človek dá niekde na párty alebo v prírode, obracia pozornosť von, obdivuje prírodu akoby ju videl po prvýkrát, môže to byť krásne a prínosné, ale aj desivé. V každom prípade je tá pozornosť obracaná viac von, ako do seba. Keď si to dáte v bezpečnom prostredí, môžete pozornosť obrátiť viac do seba, je to viac spirituálne a intenzívne. Čo mi to teda dalo? Som presvedčený, že psychedeliká boli dosť významné pre moju prácu, priniesli mi témy, ktorým som sa venoval v psychoterapeutickom výcviku a som presvedčený, že zvýšili moju empatiu ku pacientom.
Tak, ako to popisujete, to znie ako stavy, ktoré môže človek dosiahnuť aj v meditácii. Nedá sa teda stav, ktorý navodzujú psychedeliká dosiahnuť aj nejako inak?
To určite môže, každému sedí niečo iné. Psychedeliká sú pre dnešnú zrýchlenú dobu veľmi užitočný nástroj. Je to vlastne len chemická látka, ktorá ovplyvňuje náš mozog a vie nám otvoriť prechod z klasických liekov ku práci so sebou samým. To je u týchto látok celkom podstatné a je celkom reálne to vysvetliť aj nejako biologicky. Keby som prišiel s nápadom, že tu budeme liečiť meditáciou, tak by sme museli zohnať nejakých budhistických majstrov a mať k tomu nejaké korene, čo nemáme. Takže tie psychedeliká mi prišli ako schodnejšia cesta. Zaujímavé je, že kolegovia vo Švajčiarsku podávajú psychedeliká mníchom, ktorí meditujú v budhistickom kláštore a ukazuje sa, že ich prežívanie ide ešte ďaleko za to.
Nie je to ale tak trochu aj o tom, že naša spoločnosť je naučená všetko dostať okamžite a na tácke? Že namiesto meditácie si radšej zoberieme psychedeliká, lebo je to jednoduchšie?
Niekto to tvrdí, ale mojim cieľom ako lekára je pomôcť ľuďom. Chcel by som vidieť, ako by ste niekoho, kto má depresiu, presvedčili, aby išiel meditovať. Pri psychedelikách prichádza pomoc akoby zvonka, ale je to iba akoby, pretože ten proces, ktorý sa odohráva, je veľmi silný a je to akcelerovaná psychoterapia, meditácia. Ten stav nie je zadarmo, je ozaj hlboký a silný a je to aj pre pacienta ťažké. Nie je teda zadarmo a bez práce, v tomto zmysle sa teda podľa mňa nejedná o „instantné dodanie zmeny na podnose“.
Dočítal som sa, že v rámci výskumu hovoríte aj o tom, aby človek dostal možnosť rozpustiť svoje ego? Prečo by sa o to človek mal vôbec snažiť?
Od detstva sa vyvíjame v interakcii s vonkajším svetom, ktorý je nejak reprezentovaný v našom mozgu. Mozog reflektuje štruktúru vonkajšieho sveta a dáva ju do štruktúry, ktorú už pozná. Obraz sveta je teda nejak reprezentovaný v našom neurologickom systéme a vyvíja sa, ako človek starne. Často ho to vedie stále rigidnejším smerom, neustále si upevňuje svoje ego v tom, ako bude fungovať a ako bude žiť. A čo sa často mojim pacientom stáva je, že nevidí zrazu akoby iné východisko. Každý si z reality berie niečo iné a ak sa naučíme vnímať príliš úzky kanál, dostaneme sa do slepej uličky. Čo sa týka sebarozvoja, tak práca s egom či už pomocou psychedelík, psychoterapie, meditácie alebo jogy môže byť veľmi plodná. Ide o to vidieť, čo môže potenciálne byť, vidieť viac možností.
Ako vás vnímajú kolegovia vedci? Berú vás vážne?
To sa líši od človeka ku človeku. Teraz ale máme napríklad grant od ministerstva zdravotníctva, takže si myslím, že nás berú celkom vážne. Robíme aj na výskume mozgu, kde máme regulérne tvrdé dáta. Od minulého roku sa po prvýkrát, okrem vedeckých psychedelických konferencií objavili aj celé sympóziá na veľkých psychiatrických konferenciách ako napríklad ECNP vo Viedni a WFSBP v Kodani. Nestretávam sa s tým, že by nás niekto bral na ľahkú váhu.
Filip Tylš (1985, Praha) je psychiater a neurovedec pôsobiaci v Národnom Ústave Duševného Zdravia (Klecany), kde sa venuje výskumu účinkov psychedelických látok. Absolvoval 1.LF UK (2012, MUDr.), na čo nadviazal dokorantským štúdiom neurovedy (2017, PhD). Získal špecializáciu v elektroenefalografii (EEG, 2013), od roku 2014 je frekventantom výcviku v Gestalt psychoterapii (terapie zameraná na prítomný okamih) a príležitostne učí na 3.LF UK. Je zakladajúcim členom Českej Psychedelickej spoločnosti (CZEPS, 2015). Jeho hlavný vedecký záujem je štúdium neurobiológie zmenených stavov vedomia vyvolaných psychedelikami, ich terapeutického i sebarozvojového využitia. V rámci doktorandského štúdia na 3. LF UK v obore Neurovedy sa venoval translačným farmakologicky indukovaným modelom akútnej psychózy a neurobiológii zmeneného stavu vedomia. Študuje fenomenologické koreláty intoxikácie a tiež vplyv psychedelických látok na EEG aktivitu mozgu. Je súčasťou riešiteľského tímu pilotnej štúdie podávania psilocybinu ľudským subjektom (psychedelický sitter). Je autorom publikácií (napr. Psilocybin – summary of knowledge) a populárno-náučných textov.
Články z rubriky SEBAROZVOJ
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.
