Cestičky

„Matúš! Vieš, čo som videla? Ten herec, čo hrá v Hornej Dolnej, tak ten má na youtube takú super reláciu. Volá sa Baštrnák!“ Baštrnák? Počúva, len na pol ucha z kuchyne, zbojníci sa doťahujú v obývačke. „Baštrnák? Čo si!“, odpovedá sestre brat. „To si si pomýlila. To je Baštrng. Baštrnák je daňový podvodník!“

Čože?! Moje uši zastrihajú po druhý raz za minútu. Vyjdem spoza rohu: „Matúško? A to máš odkiaľ, že je Baštrnák daňový podvodník?“ „To viem, nie? To vie predsa každý,“ spraží ma a pozrie sa na mňa, ako by som sa pýtala ako vie, že 2 a 2 sú 4.

Snažíme sa doma nehovoriť pred deťmi o práci. Väčšinou sa darí. O politike sa snažíme nehovoriť o to viac. Jasné, že každý dospelý má svoj názor, ale práve preto, že ho majú dospelí, verím tomu, že deti si ho formujú. Majú právo na to, aby mali nejaký svoj, ku ktorému časom dospejú. Nemusia kopírovať to, čo im hoci mimovoľne nanútia rodičia.

Som si takmer istá, že o Baštrnákovi u nás doma nepadlo ani slovo, určite nie za posledný polrok. Možno vlani v lete, počas opozičných protestov, ale aj to si myslím, že skôr nie ako áno.

Pátram, odkiaľ to dieťa má. A tak sa po večeri pýtam jedenásťročného syna ešte raz: „Matúš? Ako to teda je s tým Baštrnákom? To máš zo školy? Od kamarátov?“ „Mami. Nie som jediný. Neviem, odkiaľ to viem, veď to vie naozaj každý.“

Nevieme ako a nevieme kedy. Nalepí sa nich všetko. Často mi to príde ako pripomienka z najmenej očakávaných smerov. A s ňou aj veľký výkričník: Nenadávaj. Nehovor zle o iných. Nerob nedobrotu, nekomentuj zbytočne, nedomýšľaj nahlas. Deti všetko počujú. Ale nemusia vždy pochopiť, preto sú skratky nebezpečné. Radšej vysvetľuj. Nechaj na nich, aby na mnohé súvislosti prichádzali sami. Keď to nejde, opýtajú sa. Ale cestičku si vyšliapu sami. Tým skôr, že im to nebudem nútiť, snáď sa podarí a bude pretínať alebo rovnobežne kopírovať tú moju.