Už nech je večer

Ráno zhon, ktorému sa snažím vyhnúť, ale dnes to skrátka nešlo. Potom hodina a pol v zápche. Tri kávy za sebou pred ruchom a hlukom, s pocitom, že chytám zajaca za prikrátky chvost. A ani to proti migréne nepomáha. Osem hodín za počítačom. A ďalšia hodina a pol domov. Aj také dni sú. „Už nech je večer,“ pristihujem sa, ako hovorím nahlas. A okamžite sa vnútri zahriaknem – nerúhaj sa!

Môj život riadi racio. Ale v jednom kútiku materialistického myslenia je malý fliačik, ktorý ma v takých chvíľach napomína – nezabudni, sú veci medzi nebom a zemou. A jednou z nich je, že vypovedané sa často splní. Keď dáš slovám život tým, že ich povieš nahlas, dávaš im silu a energiu potrebnú na to, aby sa zhmotnili.

Už nech je večer – znamená ďalší deň, ktorý uplynul. Ďalší deň, ktorý utiekol možno rýchlejšie, než mohol. Ďalší, ktorý posielaš do minulosti bez toho, aby si si vychutnala aspoň kúsok z neho. Tak, ako sa snažím každý deň uchmatnúť si pár minút pre seba, zažiť niečo pekné, hoci len prečítaných strán, tak tento deň zahadzujem vypovedaným „nech rýchlo uplynie“.

Inak sa bojuje s migrénou v teplej kuchynke, čakajúc na dobrú kávu, a inak uprostred utečeneckého tábora. Nebudem sa sťažovať na sedenie za počítačom v príjemnej kancelárii, iste by som nemenila s ľuďmi v obrovských továrňach za šijacími strojmi. Inak sa čaká, hoci aj dlho, v pohodlnom aute a celkom odlišne v rade na jedlo s hladným bruchom. Naťahovať sa s dieťaťom na prahu puberty je rozhodne výborné v porovnaní s trápením, že mu nepomáhajú lieky.

Nerúhaj sa, ženská. „Nie, nie, nech ešte nie je večer,“ hovorím si uvedomelo ticho sama pre seba. Bude to možno ťažký deň. Bude dlhý a bolesť sa bude zdať nekonečná. No aj tento deň som vyhrala.