Na určitý čas opustiť každodenný život a problémy, ale aj moderné technológie a priateľov. Odísť do neznáma a samoty. O tom sú retreaty, ktoré dnes vyhľadáva stále viac ľudí. Prečítajte si tri svedectvá ľudí, ktorí na retreat odišli.
Odísť preč. Koľkokrát za život ste si už povedali, že by ste najradšej všetko nechali tak a odišli? Odísť od problému predsa nemusíte navždy. Niekedy stačí aj pár dní, aby ste nabrali nové sily a premysleli si ako ďalej. Dať si pauzu od života nie je nemožné, je to dokonca moderné.
„Retreaty sú modernou odpoveďou na moderný život. Ísť na retreat znamená dať si pauzu od svojho bežného života a aktuálnej životnej situácie,“ tvrdí Stafford Whiteaker, autor The Good Retreat Guide, ktorý na pokračovanie vychádza v knižnej podobe spolu so zoznamom miest, kam sa na retreat môžete vybrať.
Retreat je špeciálny čas, kedy si môžete dopriať trochu pokoja. Možno si potrebujete oddýchnuť od zodpovednosti za starostlivosť o deti či chorého člena rodiny, možno utekáte pred zlým obdobím v živote alebo pocitom vyhorenia. Možno ale potrebujete len pár dní iba pre seba, aby ste si rozmysleli, čo ďalej so životom.
„Z retreatu môžu profitovať ľudia, ktorí to nemajú ako liečbu, ale ako životnú otázku, výzvu, zvedavosť. Tým sa tiež môžu vyplaviť rôzne nové osobné témy a otázky, ale majú väčšiu pravdepodobnosť, že sa s nimi vysporiadajú sami a môžu sa naozaj niekam posunúť,“ vysvetľuje psychologička Hana Ševčíková.
Upozorňuje však, že odchod na retreat nie je vhodný pre ľudí s psychickými ťažkosťami. „Často sa to stáva vlastne útekom a navyše útekom nepodareným, pretože veci, pred ktorými utekáme, a máme ich v sebe nedoriešené, nás často dobehnú aj v iných krajinách, medzi inými ľuďmi. Kde sa, navyše, pokiaľ ide o človeka, ktorý má nejaký hlbší osobnostný problém či dokonca nábeh na vážnejšiu psychickú poruchu (psychózu), môže stav mimo známe domáce prostredie zhoršiť,“ tvrdí.
Retreaty môžu mať veľa podôb. Okrem dovolenkových pobytov rozmaznávajúcich dušu aj telo masážami či kúpeľmi to môže byť aj vysokohorská turistika či intenzívna fyzická práca. Človek, ktorý sa na retreat vyberie teda nemusí byť nábožensky aktívny a tak isto nemusí byť úplne osamote, keď aj chce byť sám so sebou. Stačí sa len vybrať z domu na nové miesto, kde buď počas rôznych aktivít alebo aj intenzívneho ničnerobenia dostane priestor na premýšľanie a hľadanie nových obzorov.
Prinášame vám svedectvá ľudí, ktorí odišli na retreat. Dvaja z nich mimo Európu, jedna naopak našla únik zo sveta na Slovensku.
Tomáš Petr Gutman je Čech, ktorého zaujalo budhistické učenie natoľko, že sa stal mníchom. Dnes ho mnohí poznajú pod menom Dhammadipa. V rozhodnutí stať sa buddhistom mu pomohol aj odchod na retreat do Ázijskej džungle, kde strávil dohromady šesť rokov.
Juraj Jordán Dovala je dnes brnianskym biskupom husitskej cirkvi. Predtým však hrával v rockových kapelách, skladal hudbu, písal texty. V roku 1995 sa rozhodol odísť do Negevskej púšte v Izraeli, kde počas dňa tvrdo pracoval a pritom rozmýšľal, čo ďalej so životom.
Darina Mikolášová je novinárka. Na retreat sa rozhodla odísť po rokoch pôsobenia v spravodajstve. Strávila týždeň v kláštore benediktínskych mníchov neďaleko Sliaču. Pôvodne o nich chcela pripraviť reportáž, nakoniec sa s nimi zotavovala z pocitov vyhorenia.
Buddhistický mních DHAMMADIPA: Na samotu som si zvykol rýchlo, pretože som ju hľadal Strávili ste časť svojho života mimo civilizácie v ázijskej džungli. Kedy to bolo? V džungli som bol od roku 1987 do roku 1990 a potom od roku 1994 do roku 1997. Najprv na Srí Lanke, potom v Barme. To ale neznamená, že som bol len sám v opicami. Žil som síce v lese, ale bol som v spojení s komunitou mníchov, ktorí tam meditovali. Nebolo to taktiež v úplnej divočine, nie úplne ďaleko od dediny. Prečo ste odišli do džungle? Na to je jednoduchá odpoveď – pud po sebapoznaní. To, že máme tento pud a chceme poznať seba má svoje dôvody. Každý v živote prežíva určité krízy a u niekoho tieto krízy vedú k tomu, že sa rozhodne robiť niečo iné, o čom si myslí, že je pre neho prospešné. Ak má človek krízu, je podľa mňa najprospešnejšie prehĺbiť túto túžbu po sebapoznaní. Ocitli ste sa v úplne inej kultúre, ďaleko od rodiny či priateľov. Aké boli začiatky vášho retreatu? Každý začiatok je ťažký. Samozrejme to pre mňa nebolo ľahké, ocitol som sa v krajine s úplne iným podnebím, úplne iným jazykom a úplne iným jedlom ako to, na ktoré som bol zvyknutý. Bola však vo mne túžba nenechať sa odradiť a ísť za tým, čo je dôležité. Nevšímať si tie vonkajšie veci. Preto som si na to časom zvykol a začal som mať rád jedlo, ktoré mi dávali aj ľudí, ktorí tam boli. Začala som sa učiť ich jazyk, aby som si s nimi lepšie rozumel. Poznal som, že sú veľmi srdeční a otvorení, čo bolo presne to, čo som potreboval. Takže som sa tam začal cítiť čím ďalej lepšie. Nakoniec som sa tam cítil oveľa lepšie ako v Európe. Zvykol ste si na samotu, život mimo civilizácie? Na samotu som si zvykol rýchlo, pretože to bolo to, čo som hľadal. Na to, že tam boli rôzni škorpióni a jedovatí pavúci som si tak rýchlo nezvykol. Na začiatku som s tým mal veľký problém, keď som napríklad objavil vo svojej búde škorpióna, tak som sa veľmi zľakol. Zistil som však, že tie bytosti tiež cítia, či má človek strach, takže som nakoniec pochopil, že keď im nebudem škodiť ja, oni mne tiež neuškodia. Bola to pre mňa výzva, aby som dal do svojej meditácie viac pozornosti, aby som na ne napríklad nestúpil. Oni ma teda tiež nechali na pokoji. V čom vám odchod od civilizácie pomohol? Odchod od civilizácie mi pomohol v tom, že som lepšie začal chápať to, čo je ozajstné a čo je umelé. V tom mi to určite pomohlo. Aký máte názor na retreaty pre bežných ľudí, ktorí nie sú mnísi ako vy? Myslím si, že je to isté otvorenie, čo je vždy pozitívna vec. Človek však predtým, ako tam ide, musí mať istú vieru a poznanie. Ak to nemá a nejde tam s tou správnou motiváciou, ale so svojimi vlastnými ilúziami, tak to bude problematické. Ak tam ide preto, že sa chce zbaviť svojich vlastných ilúzií, tak to môže byť jedine pozitívne. Môžeme si odchodom z každodenného života pomôcť s prekonaním životných problémov alebo je lepšie vyhľadať pomoc druhých? To je zle položená otázka. Tieto dva aspekty sa totiž stále doplňujú. Človek robí obe veci dohromady, neoddeľuje ich. V akých situáciách by ste odporučili odchod na retreat? V situáciách, kedy ľudia majú vieru v to, čo robia, majú o tom isté poznanie, vedia, ako to robiť a majú niekoho, kto im môže poradiť. Vyskúšali ste aj retreat v podobe krátkeho pobytu v ústraní v tme na Zaježovej. Ako sa vám páčilo? Páčilo sa mi veľmi. Prechádzal som zaujímavými fázami. Zo začiatku som sa veľmi snažil, čo ma unavilo, tak som spal a spal a spal. Potom som sa zase začal snažiť a išlo to dobre, ale to už bol koniec môjho krátkeho pobytu. Bolo by dobré vyskúšať to tak na mesiac. |
Biskup DOVALA: Na chvíľu odísť z civilizácie je liekom na choroby dnešného sveta
Prečo ste sa rozhodli odísť do Negevskej púšte, v akej fáze života ste sa vtedy nachádzali?
Hlavný účel bol pracovať v Izraeli a spoznávať krajinu. Až keď som sa ocitol na juhu krajiny, v Negevskej púšti, uvedomil som si bohatstvo priestoru a jeho duchovný potenciál. Púšť má skutočne nekonečné čaro, dokáže k človeku prehovárať mnohorakými spôsobmi. Mal som dvadsaťjeden rokov a stál som na určitej životnej križovatke – uvažoval som o štúdiu teológie. Skúsenosť púšte ma v tomto zámere utvrdila.
Ako ste si zvykali na nový spôsob života mimo západnej civilizácie? Boli to ťažké začiatky?
Hlavne práca bola ťažká (smiech). Zbierali sme papriku od svitu do mrku, pretože v Izraeli je hlavná sezóna od decembra do marca a vtedy sa musí makať. Prácu som ale kompenzoval meditáciou v púšti. Bol to taký mníšsky ideál ora et labora (modli sa a pracuj). Keďže som bol na vnútornú prácu a meditáciu zvyknutí z predošlého obdobia, nebol to žiadny skok. Ticho púšte si ma ihneď získalo.
Vyzerá to tak, že aj intenzívna fyzická práca, akú ste vykonávali v Negeve aj vy, môže mať duchovný rozmer?
Áno, dokonca by som povedal, že je správne, keď sa nám práca stane meditáciou a meditácia prácou. Je to krásne vnímať prácu ako duchovný akt, ako čosi hlbšie, než je len fyzický výkon. Keď pracujeme s láskou v srdci, naša činnosť prechádza v modlitbu. Veľký kresťanský mystik a starec Paisij Svätohorec raz napísal: „Kto z čistej lásky pracuje pre blížneho, tomu aj sama únava prináša oddych.“
Zvykli ste si časom na nový spôsob života mimo západnej civilizácie, či vám chýbal aj domov, výdobytky technológie alebo čas trávený s priateľmi?
Kontakt s blízkymi a priateľmi mi samozrejme chýbal, ale bola to nutná daň za hlbšiu duchovnú skúsenosť. Bol to požehnaný a dobre strávený čas. Dal som si záväzok, že za toho polroka prečítam celú Bibliu. To som aj urobil, rozjímal som nad ňou. A to mi prinášalo uspokojenie. Je pravda, že sme nemali televíziu ani rádio, internet a mobily vtedy ešte neboli, ale inak som od okolia nebol nijako izolovaný, takže o tom, čo sa deje vo svete, som vedel.
Odporučili by ste podobný retreat aj ľuďom bez náboženského založenia, ktorí sú napríklad len vyhorení z práce?
Určite áno. Človek je psychosomatická bytosť. Tak ako potrebujeme jesť, piť a dýchať, aby telo normálne fungovalo, potrebujeme aj spirituálny prísun, inak duša stráda a je podvyživená. Ľudia však radšej vyhľadávajú psychológa a tabletky, aby vyriešili to, čo by im dal prirodzený pobyt v samote, v kláštore, v ústraní a v prírode. Dnes to nie je problém, zobrať si batoh, pár vecí a ísť na týždeň do lesa. Mlčať, prežívať sekundu po sekunde, žasnúť, tešiť sa z každého nádychu, z každej bylinky, zo slnka a stromov, v noci z čarovných hviezd. Toto je liek na choroby dnešnej civilizácie.
Čo vám pobyt v Negeve dal, okrem toho, že vás utvrdil v presvedčení stať sa kňazom?
Hlavne prehĺbil moje vnímanie skutočnosti a spojil ma viac s Bohom. Som vďačný Bohu za tento dar. Už predtým som chodieval do lesa, do samoty meditovať, pretože milujem prírodu a nemôžem bez nej žiť. Ale Negev mi otvorila ďalší rozmer, byť neustále zakorenený v Kristovi, žiť s Bohom tu a teraz. Môj obľúbený indický autor Svámi Vivekananda napísal, že je dôležité vedieť si vytvoriť v púšti intenzívny život a v ruchu sveta docieliť ticho púšte. Tak toto vnímam ako ideál, o toto sa snažím.
Juraj Jordán Dovala hovorí o meditácií a bytí v prírode osamote
Keď človek začne meditatívne žiť, život naberá úplne iný rozmer. Ako meditovať pri plnení si každodenných povinností? Je meditácia strata času? Dá sa meditovať aj uprostred trhoviska? Obohatí meditácia náš život? O čo ide v meditácií? Hosť: Juraj Jordán DovalaPridajte sa k nám na www.facebook.com/nadaciapolis
Posted by Nadácia POLIS on Friday, 8 June 2012
Novinárka MIKOLÁŠOVÁ: Odísť na retreat je ako ocitnúť sa v inom svete
Bol to naozaj úplne spontánny nápad, aj keď priznávam, že podobná myšlienka blúdila v mojej hlave už dlho. Lákalo ma to novinársky, ale najmä ľudsky. Chcela som pochopiť, prečo si niekto dobrovoľne vyberie život za múrmi kláštora a zároveň som si chcela tento život aspoň na pár dní vyskúšať. Pôvodným mojím zámerom bolo o tom napísať, prípadne niečo nakrútiť, ale napokon to bol taký hlboký zážitok pre moju dušu, že som si to nechala sama pre seba. Okrem mojich najbližších naozaj takmer nikto nevie, že som týždeň prežila s mníchmi, za múrmi kláštora. Myslím, že to ešte stále v sebe spracúvam. Dalo mi to veľa. Pôvodne som tam išla na dva dni, napokon som mníchov uprosila, aby som mohla zostať celý týždeň. Nabehla som na ich spôsob života, vyskúšala som si vstávať o pol piatej ráno na modlitby, upratovala som kláštor, čítala, meditovala, počúvala ich nádherné spevy. Samozrejme, v tomto prípade máte svoju vlastnú izbu, celkom medzi seba – do svojich priestorov a izieb – vás nevpustia, môžete s nimi akurát obedovať. Bývate v dome hostí, kde zase nechodia oni. Prečo máš potrebu občas odísť od ľudí, sama k sebe? Podľa mňa to občas potrebuje každý. Novinári zvlášť. Momentálne pracujem v Slovenskom rozhlase, okrem toho píšem a nakrúcam dokumenty pre RTVS. To znamená, že sa stále, nonstop stretávam s ľuďmi. Neraz riešime naozaj ťažké osudy a nakrúcame príbehy, ktoré sú veľmi smutné. Tá hranica, do akej miery si všetky tie osudy pripustíte k sebe, je veľmi krehká. Niekedy sa to darí viac, niekedy menej. Keď napríklad nakrúcame dokumenty pre Famíliu, trávime s konkrétnou rodinou celé tri dni a rodia sa zvláštne vzťahy. Ľudia vám dôverujú a aj sa vám zdôverujú. Psychohygiena je v tomto prípade neskutočne dôležitá. Človek sa musí vedieť od príbehov odstrihnúť, aby si ich nenosil domov. Musí vedieť oddeľovať súkromie a prácu. Musí vedieť urobiť všetko preto, aby sa chránil . Aj preto sa občas sťahujem do ticha, do svojho vnútra. Nie je to však jednoduché. Čo je ten impulz, keď si človek povie – dosť, teraz už musím odísť? Na to je ťažké odpovedať. Niekedy je to únava, niekedy taký zvláštny druh smútku a niekedy len potreba zažiť niečo iné, osviežujúce. Napríklad keď som odišla do kláštora, pracovala som v televíznom spravodajstve. Denne sme chrlili príspevky, denne spracúvali rôzne témy. Niekedy naozaj išlo o kvantitu. Ťažko sa mi robili ľudské tragédie, nehody… Myslím, že po siedmich rokoch v spravodajstve som mala niečo podobné ako syndróm vyhorenia. A tak som hľadala, čo mi pomôže. A v tej dobe som natrafila na kláštor. Zvláštna zhoda náhod a okolností. V ktorom kláštore si presne bola a prečo práve tam? Ako si to miesto našla? Aké to tam je? Ako dlho tam si? Si tam naozaj sama? Bola som v Kláštore Premenenia Pána v Sampore (Sliač). Pôsobia tam Benediktíni, ktorí sú veľmi otvorení a dokonca sú aj veľmi vtipní. To bolo pre mňa dôležité, pretože priznávam, že som veriaca tak trochu atypicky. To znamená, že do kostola nechodím pravidelne, často zabúdam na modlitby a veľakrát si na Boha spomeniem až vtedy, keď je naozaj zle. Mám to skrátka tak a verím, že to chápe. Aj v Sampore mi hovorili, že je veľmi chápavý a to ma utešuje. Takže bolo pre mňa veľmi dôležité, aby ma do viery a do modliteb nikto nenútil, aby som si cestu k nim našla sama. A to sa podarilo. Navyše, nikto vás tam nesúdi, nikto sa nasilu nič nevypytuje. Sú trpezliví a čakajú, kým začnete rozprávať sami. Ja som napríklad prvé tri dni nechcela hovoriť s nikým. Chcela som byť iba sama. Čo tam celé dni robíš? Naozaj sa ti darí vyčistiť si hlavu? Bolo to zvláštne. Cestovala som do Samporu po rôznych kľukatých cestičkách takto v novembri a nevedela som to nájsť. Kláštor je v krásnom prostredí, vzdialený od dediny, je na samote. Mala som prísť do šiestej večer na omšu ale zablúdila som, takže som prišla okolo ôsmej, deviatej. Mala som nachystanú večeru, samostatnú izbu a na nej program dňa. Nijaký televízor, rádio, internet, iba knihy. V tú noc som nemohla zaspať, lebo mi prišlo, že je tam veľká tma a ticho. Rušilo ma to. Predsa len – človek je zvyknutý na električky, na ruch veľkomesta…. Ráno som mala vstávať o pol piatej a myslela som si, že to nedám. Ale zobudila som sa úplne v pohode a bežala som do kostola, aby som videla ich ranné modlitby. Nezabudnuteľný zážitok, naozaj. Mala som to šťastie, že som v tom čase bola v kláštore celý týždeň úplne sama. O to to bolo silnejšie a intenzívnejšie. Aké je stretávať sa počas tvojho pobytu s mníchmi? Vedia o tebe a ty o nich? Najprv to bolo zvláštne. Hlavne keď som zistila, že som v mužskom kláštore jediná žena. Ale toto naozaj nikto nerieši a napokon na to zabudnete aj vy. Benediktíni sú ľuďom otvorení, mali sme množstvo rozhovorov. Pýtala som sa ich na to, čo ich do kláštora priviedlo a každý mal svoj vlastný dôvod a príbeh. Potom sa pýtali oni, čo do kláštora privádza mňa. Navzájom sme sa počúvali, obohacovali, hovorili sme o viere, o živote, o Bohu… Spĺňajú tvoje pobyty v kláštore to, čo od nich očakávaš? Priznávam, že ja som medzi Benediktínmi bola iba raz. Plánovala som ešte jednu návštevu ale času je málo a nejako sa mi nedalo zosúladiť termín. Asi to tak má byť. Nejako sa neviažem na to, že sa človek musí odreagovať iba na pobyte v kláštore. Rovnako obohacujúca bola pre mňa napríklad aj cesta do Izraela, ale viem si oddýchnuť aj na pobyte s jogou. Napríklad naposledy som prežila týždeň v skromnej chatke v prírode v blízkosti Brna, kde sme so skupinou päťdesiatich žien cvičili jogu a tancovali. Duši pomáha čokoľvek, stačí ju len počúvať. Môže tam ísť aj niekto iný? Čo na to treba? Určite môže. Keď som pobyt v kláštore riešila prvýkrát, našla som si jeden kláštor v Poľsku. Tam som skutočne chcela ísť hlavne pracovne. Čítala som, že tam „liečia“ workoholikov a ja som o tom veľmi chcela urobiť reportáž. Po príchode tam dobrovoľne odovzdáte mobily, tablety a venujete sa duchovným cvičeniam. Napokon to ale nevyšlo – ten kláštor bol veľmi ďaleko. A tak som začala zisťovať, či nemáme niečo podobné na Slovensku a ako sa tam dá dostať. V tej dobe som zistila, že otvorení ľuďom sú hlavne Benediktíni. Chceli odporúčanie od kňaza, ale to som napokon ani nezohnala. Vzali ma aj tak. Stačí, aby ste dokázali nabehnúť na ich spôsob života, aby ste ich nerušili v modlitbách a aby ste sa navzájom vedeli obohatiť. Keď som povedala, že som novinárka, mali spočiatku odstup, ale to iba na chvíľu. Dovolia vám pohybovať sa voľne v priestoroch, môžete im pomôcť upratovať kostol, vyzdobovať ho, pomáhať pri varení. Mimochodom, varia úplne fantasticky… Aké sú potom návraty späť do reality? Návrat bol ťažký, to priznávam. Máte vyčistenú hlavu, srdce a zrazu sa máte vrátiť… Ste opäť v sebe a zrazu máte ísť opäť medzi ľudí, do práce… nie je to ľahké. Ale ide to. Musí to ísť. Treba si z toho zobrať všetko to pekné a obohacujúce, zakonzervovať si to do duše a do srdca a ťažiť z toho aj v bežných a všedných dňoch. Odporúčala by si to aj iným ľuďom? Prečo? Odporúčala by som to každému, kto sa cíti byť unavený, kto si chce oddýchnuť, vydýchnuť. Je to akoby ste sa ocitli v inom svete. Zastaví sa vám čas, prehodnotíte si hodnoty, poplačete si, nasmejete sa, ponoríte sa do svojho vnútra…. naozaj to stojí za prežitie. |
Prečo a koľkokrát si odišla na retreat do kláštora? Za pomoc s prípravou rozhovorov ďakujeme Romanovi Mieslerovi a Mary Stracenskej.
Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!
Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.
