Do roka a do dna

---

„Pozri, pozri, niečo máme,“ nadšene kričí učiteľka z potoka. O chvíľu hľadáme vzácny druh štipec lesný. Beháme po lúke a lapáme do sieťky prvé jarné tvory. Skúmame ich opatrne, vypustíme späť. Kurz Zeleň a ochrana prírody je v plnom prúde.

Diskutujeme o tom, či škôlkari môžu chrániť prírodu a konkrétne ako. Čo spraviť, keď nájdeme na balkóne netopiera? Ako premeniť školskú záhradu na živú učebňu? Naučia sa deti naozaj viac, keď sedia nad učebnicou? Dýchame zhlboka zaježovský vzduch.

V stredu zídeme „do civilizácie“.

Od pondelka sa celoplošne zatvoria školy.

Dočasne. Prvý raz.

Strih.

Plánujeme školskú záhradu. Debatíme o blokoch pri jej tvorbe. Prečo kosiť inak? Načo je mŕtve drevo? Prečo prepájať výučbu rôznych predmetov? Navštívime Dolný Kubín a žasneme, čo zapálené učiteľky dokážu aj ako sa dá učiť inak. Motivujúce, povzbudivé. Deti v centre pozornosti. Presunieme sa do Veľkej Fatry a spoznáme vydrie cestičky aj ostrovy chránených území. Už vieme, prečo zomierajú v Alpách rysy.

Na chvíľku som zabudla, že dýcham on-line vzduch. Je zákaz vychádzania. No náš kurz pre zelenoškolské učiteľky beží – do roka a do dňa. Len inak. Pretože deti rastú. A včely, vodu, vzduch aj pôdu potrebujeme. Uplynulé týždne mi opakovane napadalo, či kurzy, webináre, povzbudovanie učiteliek a ich sprevádzanie v týchto podmienkach majú význam.

Sú dni, kedy ideme do dna svojich síl. Lektorky aj učiteľky. Pretože v krízovom režime sa dá ísť obmedzený čas. V práci aj doma. Nie rok. Pretože človek veľa vydrží, keď vidí zmysluplnosť a logickosť krokov najvyšších. No nejak mi od leta slabne zrak.

Ďakujem za uplynulé tri dni s učiteľkami, ktoré vidia ďalej ako od lockdownu po lockdown. S učiteľkami a učiteľmi, ktoré sa nevydali ľahšou cestou. Od Pezinka po Košice. Od Pohronskej Polhory cez Komárno.