Školstvo potrebuje osobnosti

Stĺpček pôvodne vyšiel na autorkinom Facebooku

Keď som mala 11, učiteľka slovenčiny si ma v triede postavila a predniesla: “Fabiánová, rozprávali sme sa v zborovni, či si normálna a zhodli sme sa, že nie si.“ Slovenčinárka mala vôbec rada motivačné príhovory typu: “V tejto triede robili IQ testy. Dopadli veľmi zle. To znamená, že je tu veľa podpriemerných detí.“ Bola to rodená motivátorka.

Pamätám si pocit nespravodlivosti, keď mi chcela dať trojku na vysvedčení. Čítať som zbožňovala, aj slohy ma bavilo písať. Keď som sa spýtala, že prečo, odvetila: “TEBE to predsa môže byť jedno. Ty snáď nechceš ísť na gymnázium?!“ A ja som veru postupne prestala chcieť.

Znavení životom

Bolo ich tam viac, učiteľov znavených životom.

Keď som sa na dejepise pýtala otázky (bol to môj najobľúbenejší predmet a fakt ma to zaujímalo), reakcia pani učiteľky znela: “Fabiánová nefilozofuj stále!“

Matikár, 2 metrový chlap jak hora, začínal svoje entrée do triedy povestným pokrikom: “Ste banda hlupákov!“ Do tých, ktorí vyrušovali hádzal svoj kilový zväzok kľúčov. Mieril na hlavu.

Na hudobnej tí, ktorí spievali falošne, mali len otvárať ústa naprázdno, aby to nekazili. Keďže sme s kamarátkou Erikou robili “naschvál“ a napriek zákazu sme spievali, zaslúžene schytala od učiteľky: “ty malá kurva.“ Erika vôbec mala smolu. Bola príliš krásne dievčatko. Veľké modré oči, blond vlásky… A tak už v škôlke musela miesto obedu masírovať pani učiteľke jej mastný krk.

Nie všetci majú radi pekné deti, ešte k tomu v kolektíve obľúbené, a tak ju ako malú prváčku triedna začala systematicky deptať, až Erika pravidelne vracala pred vyučovaním (hovorím o vtedy “dobrej“ škole v centre mesta). Pravdaže, boli tam aj skutočne uvedomelí pedagógovia – napríklad naša výtvarníčka. Tých podivínov bolo bohužiaľ viac.

Prežiť vďaka rebélii

A tak sme s Erikou začali nosiť na krku znetvorené hlavy bárbin s vypichnutými očami a vyholenými hlavami. Temperkami sme si farbili vlasy na fialovo, chodili poza školu a vymýšľali rôzne formy odboja. My proti nim – učiteľom. Práve vďaka rebelstvu, a hlavne silnému kamarátstvu, sme školu, z ktorej nám bolo zle dokázali stráviť bez ujmy.

Mohla by som pokračovať ešte dlho – telocvikár (následne dlhé roky riaditeľ), ktorý na lyžiarskom v 7 triede prišiel v noci do chalanskej izby a kontroloval, či majú pod pyžamom slipy, až sa zo stresu jeden spolužiak pocikal. Chemikárka na gympli, ktorá podobne ako Ramsey Bolton rada hrala hry na zvýšenie hladiny strachu. Vymyslela agonizujúci spôsob vyvolávania spolužiakmi navzájom. V hre bolo veľa, keďže obľubovala ziapať, pričom jej tvár a krk zbrunátneli do nebezpečne fialovej farby a žily jej vyskočili na povrch, akoby ju niekto čerstvo oskalpoval.

Najbizarnejšia bola 200-kilová fyzikárka ohyzdnej tváre, ktorej jediná ambícia bola vsugerovať čo najväčšiemu počtu žiakov, že za mladi vyzerala ako Angelika markíza Anjelov. Historkami o svojej (domnelej) zašlej kráse a dych vyrážajúcej bystrosti zapĺňala vyučovacie hodiny. To by bolo v pohode, no ona bola navyše plná takej zloby a hnevu ku všetkému peknému čo sa hýbalo, že po hodine polku triedy bolela z tej negativity hlava.
Atď. Toto je len pôvabný extrakt 🙂

Úprimne, nebyť číreho zúfalstva mojej mamy, tak počúvnem dohováranie pani slovenčinárky na ZŠ a idem za učnicu. Lebo jediné, na čo som mala chuť, bolo byť čo najďalej od tohto učiteľského panoptika. Moja mama sa však narodila za druhej svetovej vojny. Zažila bombardovanie, zavraždenie členov rodiny, znárodnenie majetku, útek cez hranice… A tak mantrou, ktorú nám od malička opakovala bolo: “Jediné, čo Ti nikto nikdy nemôže vziať, je to, čo máš v hlave. Tvoje vedomosti a vzdelanie.“ A ja som na gympel aj na výšku šla kvôli nej.

Potrebujeme osobnosti

Čo tomu celému dávalo zmysel boli kamarátstva na celý život, ktoré sme si na škole vytvorili. Pozoruhodné koľko úžasných ľudí sa dá nájsť v takej podpriemernej triede 🙂 Ťaháme za jeden povraz až doteraz, desiatky rokov po. Ešte mi aj svadbu vystrojili, za sudičky, Elfov a Xenie sa poobliekali. Proste, bol to jeden veľký žúr oucastov, ale to už odbočujem.

Z celého srdca túžim aby sa štýl vzdelávania a kvalita pedagógov zlepšila. Som presvedčená, že každé dieťa má na niečo nadanie. Mne trvalo 21 rokov, kým som si priznala, že som rodená bifla, ktorú až posadnuto baví učiť sa. Napadajú mi všetky ostatné deti, ktoré učitelia a rigidný vzdelávací systém znechutil a oni prežili roky hľadaním sa s pocitom, že nie sú súci na nič.

Byť učiteľom je misia, jedno z najdôležitejších povolaní vôbec. Musíme umožniť, aby na Slovensku vyučovali osobnosti, ktoré si žiaci budú vážiť a vzhliadať k nim ako k prirodzeným autoritám. Ľudia, ktorí učiteľstvo vnímajú ako poslanie, nie ako poslednú možnosť uplatnenia sa. Všetci vieme, že tak ako zlý učiteľ je na prd, ten dobrý dokáže dieťaťu zmeniť život k lepšiemu. Ak ho nasmeruje, podporí, motivuje, ušetrí mu roky hľadania sa a dodá zdravé sebavedomie. Taký pedagóg je na nezaplatenie. Neviem si predstaviť lepšie investované peniaze ako do kvalitných ľudí, ktorí majú deň čo deň v rukách naše deti.

Ďakujem všetkým dobrým učiteľom, ktorí to napriek ponižujúcim podmienkam v školstve nevzdali. Všetkým, ktorí nerezigovali a deň čo deň dávajú zo seba to najlepšie.

Zároveň vnímam ako našu občiansku povinnosť aktívne ich podporiť. Ísť do ulíc, ak treba. Dlžíme to ako učiteľom, tak aj deťom. Ja som pripravená ísť znova do odboja. Tentokrát nie proti nim, ale s nimi 🙂