Predstavte si, že ako manažér dostanete na riadenie firmu. Celkom veľkú, so stovkami zamestnancov a množstvom pobočiek. Aj by sa patrilo obehnúť ju celú, aby ste sa zoznámili s tým, čo všetko kto robí, ale, no, nedá sa všetko. Tak pozriete len niečo. Keďže ani všetkému dokonale nerozumiete a nechcete byť za sprostáčika, pre istotu sa veľmi s ľuďmi nerozprávate a neriskujete, že by ste nerozumeli, čo vám hovoria.
Teoreticky by ste sa mali starať ak už nie o rozvoj, tak aspoň o hladký chod. Hm. Nejako sa nedarí. Kazia vám to. Drhne to. Snažíte sa nevšímať si to. Lenže, kurník, Murphyho zákon nefunguje a ono to nevyhníva a neprestáva byť náročné. Furt dačo. Stále nejaké komplikácie. Tak si ich nevšímate. Nejako bolo, nejako bude.
A teraz si predstavte, že tá firma je národná galéria. Národná. Presne ten druh miesta, kam idete v iných krajinách, aby ste sa dozvedeli o jej kultúre, histórii a ľuďoch. Aby sa vám urobilo pekne na duši. Pred miestom, kde stoja na vstupenky dlhé rady ľudí zďaleka. Také galérie ponúkajú to najlepšie, čo stvorili výnimoční ľudia danej krajiny za stáročia. Aj naša taká bola a chvíľu ešte bude.
Lenže takú galériu Slovensko nepotrebuje. Inak si neviem vysvetliť, že riaditelia sa tam striedajú ako na bežiacom páse. A nepotrebujú poriadnu kvalifikáciu a ani asi tretinu zamestnancov. Podali výpovede a tvárime sa, že nebudú chýbať. Teda ten manažér z úvodu sa tak tvári. Ministerka kultúry to má pešo z úradu necelú štvrťhodinu, no v galérii sa už naozaj veľmi dlho neukázala a s kľúčovými ľuďmi nehovorila. Ňou poverený riadením sa dokonca výpoveďami zamestnancov chváli, hodnotí to ako pracovný úspech. No dobre. Tak asi sa stávame krajinou bez kultúry. „Načo nám je perie?“