Predpoludním sa snaží naladiť na deti, popoludní pochopiť hranice ľudskej ľahostajnosti. Szilvia Kondor pracuje ako špeciálna pedagogička s deťmi s poruchami autistického spektra. Po práci zachraňuje šteňatá z Veľkých Kapušian a okolitých obcí na východe Slovenska. Útulok Happy Farma má na dočasnom mieste, v zime tam musí nosiť vodu z domu. A susedia proti nej spísali petíciu a jedného zo psov jej otrávili. V článku opisuje, čo všetko ako psia záchranárka zažíva, prečo je situácia s túlavými a týranými psami na východe alarmujúca a akým spôsobom si najčastejšie overuje záujemcov o adopciu.
Tento rozhovor ste mohli čítať aj v Denníku N.
Útulok sťahovala už trikrát
Szilvia Kondor na vlastnú päsť zachraňuje zvieratá už niekoľko rokov, no do vytvorenia občianskeho združenia sa pustila až počas pandémie. Od roku 2021 svoj útulok sťahovala už trikrát. Dnes jej s ním štyri hodiny denne pomáhajú dve dobrovoľníčky a jej dcéra, ktorá je študentkou veterinárstva.
Szilvia vyrastala na dedine v maďarsko-slovenskom pomedzí. „Chodila som do maďarskej škôlky, neskôr do základnej školy a aj na gymnázium. Na vysokú školu som chcela ísť do Budapešti, ale nakoniec som zostala v Košiciach,“ hovorí vyštudovaná strojná inžinierka, neskôr špeciálna pedagogička.
Vzťah k prírode zdedila po otcovi, ktorý bol paradoxne poľovníkom. „Môj otec bol dobrý poľovník a lesník. Nikdy domov nepriniesol mŕtve zviera. Raz priniesol malú srnku so zlomenou nohou, ostala vyrastať u nás. Zvieratá ma vždy zaujímali. Odmala som nosila domov slimáky a všetko možné,“ spomína.
Susedia jej otrávili psa
Szilvia má kúsok od svojho bytu záhradu. Práve tá bola prvým miestom, kam začala nosiť zachránené psy. „Zachraňovala som len suky so šteniatkami. Neštekali, no najmä som naraz mohla zachrániť aj desať psov, keďže šteniatka sú malé,“ vysvetľuje. To sa však nestretlo s pochopením susedov, ktorí mali vedľa nej tiež záhradu. „Mali sme pre to strašné spory. Poslednou kvapkou bolo, keď mi otrávili psíka,“ spomína.
Szilvia sa vtedy rozhodla nainštalovať do záhrady kameru. „Pýtali sa ma, prečo ich chcem odpočúvať, pritom kamera nezaznamenávala zvuk. Dokonca nebola ani 360-stupňová, ale fixná,“ hovorí.
Priznáva však, že v tom období to naozaj prehnala s množstvom psov, ktoré už nemala kam dávať. „Susedov som prosila o strpenie, kým sa mi nepodarí vybaviť nejaký pozemok. Uvedomovala som si, že tam mám veľa psov. Ale susedia nepočkali,“ vraví.
Keď je otrávili psa, privolala mestskú políciu. Zo záhradky nakoniec musela psy vysťahovať a pre svoj útulok našla dočasný pozemok.
Záhradkári spísali petíciu
Na novom pozemku nebola elektrina ani voda, na ich zavedenie Szilvia nemala peniaze. Pre nevyhovujúce podmienky uvažovala aj o návrate do záhrady.
Aby zamedzila štekotu, chcela vybudovať protihlukovú bariéru, oplotenie či vnútorné koterce. Financie, takmer 9-tisíc eur, jej vtedy pomohla vyzbierať greenfluencerka Natália Pažická prostredníctvom občianskeho združenia Every Individual Matters (Na každej osobe záleží, skrátene EIM). „Všetko bolo pripravené, no zo záhradky som musela odísť pre petíciu, ktorú podpísalo 19 ľudí,“ hovorí.
Teraz má v záhrade len psy, ktoré stráži psičkárom a známym. Vyzbierané peniaze od OZ EIM využila na oplotenie, provizórne koterce, zariadenie a na zabezpečenie elektriny na inom mieste, kde sa útulok aktuálne nachádza. Vodu získava po dohode s blízkym zberným dvorom v čase, keď je otvorený, teda od ôsmej ráno do šiestej večer. „Musím všetko stihnúť v tomto čase. V sobotu mám vodu len do druhej a v nedeľu vôbec, takže vtedy ju musím nosiť z domu. Na jeseň sa zberný dvor zatvoril a otvoria ho až na jar. Je neskutočne ťažké dovliecť päť litrov horúcej vody, aby som šteniatkam dala aspoň napiť. Na čistenie voda neostáva. Nájom, ktorý platím, je symbolický, euro za rok, za čo som nesmierne vďačná,“ podotýka.
Vie, že takto nemôže fungovať dlhodobo, preto uvažuje o kúpe pozemku, ktorý je na predaj vo Veľkých Kapušanoch. „Pozemok by mi jeho majitelia predali za 50-tisíc eur. Rozmýšľala som, že si vezmem ešte jednu hypotéku, aby som ho mohla odkúpiť. No na rekonštrukciu pozemku budem potrebovať ďalšie peniaze,“ dodáva.
Bez štátnych dotácií
„Každý deň sa ma niekto opýta, akú vysokú dotáciu som dostala od štátu, pritom žiadne dotácie nedostávam,“ hovorí Szilvia. Útulok funguje z poplatkov za adopciu psov a z darov ľudí. „Útulok by ma neuživil. Ja sa psíkom venujem až popoludní, predpoludním sa o nich starajú dobrovoľníčky. Okrem toho pracujem ako špeciálna pedagogička v materskej škole s deťmi s poruchami autistického spektra. Predtým som pracovala aj v špeciálnej škole a v detskom domove,“ približuje.
Väčšie útulky zvyknú mať zmluvy s obcami, aby pre ne odchytávali túlavé psy. „Zmluvu nemám so žiadnou obcou, psíky prijímam, lebo mi ich je ľúto, no nemám za to žiadnu dotáciu,“ vraví Szilvia.
Pre výšku adopčných poplatkov sa jej neraz ušla kritika, no sumy odôvodňuje tým, že pri šteňatách má oveľa viac výdavkov ako pri dospelých psoch. „Keď zachránim dospelého psa, musím ho vykastrovať alebo túto povinnosť zahrniem do adopčnej zmluvy. Vykastrovanie stojí 60 eur, ale pri šteniatku, ktoré musím odčerviť a vyliečiť z vírusov, ma to stojí oveľa viac.“
Z adopčných poplatkov uhrádza aj odvody dobrovoľníčok, veterinárne ošetrenia a stravu pre psy.
Šteňatá sú náchylnejšie na vírusy
Za ohnisko vírusov, ktoré ohrozujú šteňatá, považuje Szilvia Kondor obec Veľké Slemence pri hranici s Ukrajinou. „Keď mi niekto nahlási psíka odtiaľ, okamžite ho posielam na kliniku, lebo psík v 99 % prípadov po očkovaní ochorie a vírus bude nosiť v sebe, pričom ho môže preniesť na ďalšie psy, ktoré mám v útulku,“ objasňuje. Výdavky na veterinárov sa jej mesačne vyšplhajú na tisíc až tisícpäťsto eur.
So šteňatami je to podľa nej náročnejšie aj preto, lebo nie každé psíča prežije prvé očkovanie, preto ich dáva čipovať až po druhej vakcíne. „Keďže šteňa nemá čip, nemôžeme mu hneď vystaviť veterinárny preukaz. Minule som mala z dôvodu plnej kapacity v útulku dve šteniatka v záhrade a môj ‚zlatý‘ sused ma nahlásil. Pokutu som zaplatila, lebo som kontrole nemohla ukázať, že šteňatá už majú vystavený veterinárny pas, pretože boli ešte maličké,“ hovorí.
Za najnebezpečnejší vírus považuje parvovirózu – ochorenie tráviaceho traktu, ktorým sa môžu nakaziť hlavne šteňatá do jedného roku. „Najviac pravdepodobná je táto viróza v rómskych osadách. Ak má psík virózu v sebe minimálne pol roka, nemám to ako zistiť ani eliminovať, no viem to stlmiť.“
Psíky sa podľa nej môžu ľahko nakaziť od seba navzájom. „Keď mi príde ďalší psík a viem, že parvu mám ešte vo vzduchu, radšej ho umiestnim k plateným ,dočaskárom‘, aby sa nenakazil,“ vraví. Dodáva, že pri adopciách vždy oboznámi záujemcov s veterinárnou minulosťou psa aj s tým, z akej oblasti a z akých podmienok bol odobratý.
Záujemcov o adopciu si overuje cez videohovor
Predtým vraj nikdy nechápala, prečo sú zvieracie záchranárky také frustrované a často nepríjemné. „Vždy som si hovorila, že to je predsa krásna práca. No teraz to už viem – je to najmä z ľudí,“ zamýšľa sa Szilvia.
Nepríjemné situácie riešila aj so záujemcami o adopciu. „Keď mi niekto na Facebooku bez pozdravu napíše správu: ‚Máte psa?‘, podľa komunikácie a intuície viem vycítiť, že by to pre zviera nebolo dobré prostredie. Vtedy často ani neodpíšem. Samozrejme, potom ľudia namietajú, že sa nemáme sťažovať na plné útulky. Potrebujem však z človeka cítiť, že má ozajstný záujem, preto pri adopcii vyžadujem videohovor,“ vysvetľuje.
Kedysi Szilvia žiadala len fotky bydliska. „Predstavte si, že u dvoch záujemcov som našla presne ten istý pôdorys domu, ktorý bol stiahnutý z internetu. Minule som telefonovala so záujemkyňou, ktorá vôbec nereagovala na meno, ktoré mi povedala,“ hovorí.
Dodáva však, že tento problém má najmä s českými záujemcami a záujemkyňami. „Jedna Češka sa raz vyjadrila, že u nich je ľahšie adoptovať si dieťa ako psa,“ vraví.
Situácia na východe je alarmujúca
Podľa útulku Pomoc psíkom na východnom Slovensku, ktorý tiež sídli vo Veľkých Kapušanoch, je situácia s túlavými psami na východe zlá, podobná tej v Rumunsku. „Nachádzajú sa tu problematické rómske osady, kde sa psy nekontrolovane množia. Na dedinách sú psy chované v zlých podmienkach, na reťaziach, bez vody, bez jedla či prístrešku,“ uvádza sa na ich webovej stránke.
Súhlasí s tým aj Szilvia, ktorá berie najviac psov z miestnej rómskej komunity. Sama už párkrát navrhla vedeniu mesta, aby mestskí policajti kontrolovali stav psov a upozorňovali ľudí na povinnosť čipovania.
Riešenie vidí v povinnom kastrovaní psov. „Výbornú vec robilo niekedy OZ Československý kastračný program, ktoré povinne kastrovalo psy v osadách. Sama na to nemám financie ani možnosti, no robila by som to, keby ma v tom podporil štát,“ dodáva.
Okrem povinnej kastrácie psov by prijala, ak by štát pomáhal útulkom aj v prípadoch, keď prekračujú svoje kapacity a prijímajú psy nad rámec svojich možností. Keď sa prekročí kapacita jej útulku, Szilvia odnáša psy k dočasným majiteľom. „Mám pár ,dočaskárov‘ a aj jednu rómsku rodinku vo Vojanoch, ktorým občas dávam psíky do dočasnej starostlivosti, keď mám plný stav,“ vysvetľuje.
Zachraňovanie psov jej komplikuje aj nedostatočná špecifikácia kompetencií zvieracích záchranárov či mestskej polície. „Keď vidím na dvore týraného psíka, ktorý ledva žije, nemôžem preskočiť bránu alebo vojsť na pozemok. A keď privolám policajtov, často ani oni nepoznajú svoje kompetencie, čo je smutné,“ uzatvára.
Útulok Happy Farma môžete finančne podporiť prostredníctvom aktuálnej zbierky na Donio.sk.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
