Príbeh považuje za najsilnejší vzdelávací nástroj, vďaka ktorému si žiaci zapamätajú oveľa viac než z bežného faktografického textu. Janette Motlová je riaditeľka Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, zakladateľka neziskovej organizácie Eduma, držiteľka viacerých ocenení za prácu s mládežou a budovanie občianskej spoločnosti a v neposlednom rade autorka autobiografickej knihy Cigánka. Prečo by mali učitelia učiť cez príbehy a zážitky? Ako funguje Online živá knižnica a v čom je tretie vydanie knihy Cigánka iné? Vypočujte alebo prečítajte si v rozhovore zo série Edužur s učiteľkou angličtiny a ruštiny a mentorkou z Komenského inštitútu Annou Jančovou.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom, ktorý realizuje program Enter.
Ste žena príbehov a pre mňa je príťažlivé, že ich využívate aj ako pracovný nástroj. Mám na mysli storytelling a jeho využitie pri práci s mládežou. Prečo by mali učitelia používať práve príbehy?
Príbeh je univerzálny, vzdelávací nástroj, ktorý tu bol dávno predtým než boli knihy. Príbeh sa kedysi odovzdával z generácie na generáciu. Bola to informácia, skúsenosť či zručnosť. Vďaka príbehu dokážeme prepojiť súčasnosť s minulosťou a pripraviť sa aj na budúcnosť. Mám pocit, že príbeh je most, ktorý potrebujeme, aby sme niečo pochopili.
Ak sa niekedy povie, že skúsenosť je neprenositeľná, dovolím si tvrdiť, že cez príbeh je prenositeľná. Ak ide o dobrý príbeh, ktorý je o emóciách, ponúka nám obraz, informácie a dáva nám príležitosť zamyslieť sa. Toto je to, prečo má príbeh takú silu. Decká si oveľa viac zapamätajú cez príbeh než z nejakého bežného faktografického textu. Cez emóciu si vedia spomenúť, o čom vlastne príbeh bol.
Ste zakladateľkou webového portálu onlinezivakniznica.sk, na ktorom svoje príbehy rozprávajú ľudia s rôznymi životnými prekážkami. Ako ste sa dopracovali k takémuto formátu a čo tieto príbehy ľuďom dávajú?
Začalo to veľmi dávno. Keď som prišla pracovať do Bratislavy, často sa ma ľudia pýtali, prečo som iná než ostatní Rómovia. Snažila som sa im vysvetliť cez môj príbeh nie to, že som nejaká iná, ale že prostredie, v ktorom som sa ocitla, zo mňa urobilo to, kým som. Keď som prišla do prostredia, ktoré bolo pozitívne, mala som možnosť rásť. No keď som prišla do takého, ktoré nebolo citlivé a tolerantné voči mne, tak som tú možnosť, samozrejme, nemala.
Nebolo to o tom, či som výnimočná, šikovná alebo múdra, ale o ľuďoch, akých som stretávala a čo mi ponúkali. Všade, kde prídem, počúvam tie isté otázky, pričom viem, že moju odpoveď počujú prvýkrát, ale pre mňa to bolo povedané už toľkokrát. Uvedomila som si, že každým rozprávaním príbehu to flákam. A že som živou knihou.
Najskôr som moje príbehy doniesla do živej kontaktnej knižnice. Neskôr som si uvedomila, že ma to otravuje. Na druhej strane som si hovorila, že ľudia to potrebujú počuť. Vedela som, že to musím urobiť tak, aby v človeku ostal najsilnejší extrakt z príbehu. Druhou vecou bolo, že keď živé knižnice začali byť populárne v spoločnosti, chceli odo mňa, aby som prišla tam a tam. Často som nemohla odísť z práce. Potom sa stalo, že príbehy boli zrazu iné. Je prirodzené, že človek príbeh nejako dotvára, pretože jeho častým čítaním/rozprávaním zistí, ako ľudia reagujú pri jednotlivých častiach.
Vtedy som si povedala, že bolo by dobré dostať tieto príbehy na nejaký formát, aby sa k príbehom dostal každý a aby v nich zanechal rovnako silný extrakt. Rovnako som chcela, aby sme naučili učiteľov, ako ich využívať počas bežných hodín nielen počas medzinárodného Dňa za ľudské práva. Takto vznikla myšlienka online živej knižnice.
Aké sú na ňu ohlasy?
Máme nielen ohlasy, ale aj spätné väzby od učiteľov. Mali sme aj niekoľko externých meraní. Jedno také meranie sa uskutočnilo, keď sme sa stali víťazom úplne prvého ročníka projektu Generácie 3.0. Ďalšie meranie spravila docentka Sokolová z Univerzity Komenského, ktorá to chcela aj experimentálne overiť. Ukázalo sa, že na úrovni vedomostí bola kontrolná skupina približne na rovnakej úrovni, ako tá, ktorá pracovala s online knižnicou. Možno online knižnica bola na tom o trochu lepšie, no nebolo to nejak výrazné, ale skôr na úrovni štatistickej odchýlky. Na úrovni motivácie a práce s témou či prijatia toho, že tú oblasť študujem, to bolo neporovnateľne vyššie.
Zistili sme teda, že na úrovni vedomostí sme nezískali veľa, ale vyrovnali sme sa iným skupinám, ktoré sa vzdelávali v téme inakosti klasickým spôsobom. Dôležité bolo, že neklesla úroveň vedomostí z príbehu. Téma motivácie len potvrdila hypotézu, že keď dáme budúcim profesionálom do ruky nejaký príbeh a ukážeme im, kým a čím môžu byť pre človeka, ktorý sa nachádza v ťažkej situácii, dokáže si uvedomiť vlastnú silu. Zrazu mu to dodá silu popasovať sa so štúdiom alebo si povedať, že neštuduje pre titul, ale aby mohol pomáhať.
Bežná skúsenosť s učiteľmi je asi taká, že aspoň trochu aktívny učiteľ vie veľmi dobre pracovať s online živou knižnicou a dokáže z nej vytiahnuť medzi-predmetové prepojenie. Tým pádom dokáže učiť prierezové témy inak. Keď chce napríklad zakomponovať mediálnu výchovu do iného predmetu, vie pracovať s jedným príbehom na matematike, fyzike, informatike a podobne.
Veľmi dôležité je, byť si vedomý zručností a pracovať s tým, čo prinášajú žiaci. Myslím si, že veľa učiteľov sa to bojí používať pre prípadné otázky od študentov. Máme pocit, že učitelia majú byť odborníci na všetko a musia vedieť odpovedať na každú otázku. Veľakrát, keď sa s učiteľmi rozprávam a pripravujem ich na prácu s príbehmi, hovorím im, že aj odpoveď „neviem“ z nás robí ľudskejších.
Cez sociálne siete sme požiadali učiteľov, ktorí pracujú s online živou knižnicou na vyučovaní, aby spracovali, ako pracovali s nejakým príbehom. Následne sme vydali zbierku skúseností učiteľov. Ukázalo sa, že deti to baví a chcú viac. No je tu možné riziko, čo platí asi pri všetkom, že všetkého veľa nie je v poriadku. Takže odporúčam učiteľom radšej jeden príbeh a pracovať s ním niekoľko týždňov.
Pamätám si workshopy s vami, kde ste nám, aj pomocou 3D simulácií, umožnili prežiť skúsenosti ľudí z vylúčených komunít. Bolo to naozaj silné, hoci som dovtedy mala pocit, že som dostatočne informovaná o týchto problémoch. Až pri aktivitách som si niektoré veci plnšie uvedomila a začala som vnímať silu zážitkového vzdelávania. Myslíte si, že by sme so zážitkami mali viac pracovať aj v škole?
Som presvedčená, že sa majú dostávať do škôl a že majú tvoriť väčšiu časť nástrojov vo vzdelávaní. Keď je dobre pripravený zážitok alebo aktivita, dokáže mať omnoho trvalejší dopad ako bežné vzdelávacie techniky, pretože zážitok je silný, keďže zasahuje všetky časti mozgu.
Bola som na jednej prednáške, na ktorej nám ukazovali, ako pracuje náš mozog s príbehom. Cez magnetickú rezonanciu sa sledovalo, ako sa aktivujú jednotlivé časti mozgu. Zistilo sa, že príbeh aktivuje celý mozog. Do štyroch až piatich minút je celý mozog aktívny, pričom zasahuje sluch a všetky ďalšie centrá, preto má taký účinok. Vtedy som si povedala, že sa trápime nad tým, ako pracovať s deťmi, ktoré majú vývinové poruchy učenia alebo fetálny alkoholový syndróm a vlastne celý čas je príbeh správnym nástrojom, ktorým nemusíme diferencovať triedu.
Príbeh je nástroj, ktorý zasahuje všetkých. Môžeme žiakov diferencovať pri zadávaní domácich úloh, ale nie počas príbehu. Vtedy som si uvedomila, že zážitky potrebujeme a treba s nimi naučiť pracovať nielen učiteľov, ale aj žiakov. Nejde iba o to, prijať ho, ale aj zreflektovať, zanalyzovať, spracovať informácie a spostredkovať ich niekomu inému. Taktiež vrátiť sa k príbehu o nejaký čas a povedať si, čo ma to naučilo.
Keď ste hovorili o 3D simulácii, predpokladám, že to bola virtuálna realita. Tento nápad vznikol tak, že môj známy, Miroslav Šarišský, prišiel na naše stretnutie aj s okuliarmi virtuálnej reality, ktoré kúpil synovi. Nasadila som si okuliare, v ktorých bol brachiosaurus. Mozog mi hovoril, že to nie je realita, ale moje telo reagovalo, akoby bol naozaj predo mnou. Mala som strach, potila som sa a triasla, pritom bol nevinný. Celý čas som premýšľala, ako posunúť emóciu, ktorú prežívajú zraniteľní ľudia a vtedy, keď som zložila okuliare, som si povedala, že som našla ten spôsob. Nadačný fond Slovak Telekom nám poskytol financie, aby sme to vyvíjali.
Poznáte nejaké príklady dobrej praxe, kde práve zážitkové / emocionálne vyučovanie bolo spúšťačom nejakej zmeny?
Pre mňa bolo veľmi silné prekonať vlastné predsudky cez príbeh. Bola som presvedčená, že človek, ktorý má sluchový alebo zrakový hendikep, nemôže robiť všetko, čo ľudia bez hendikepu. Ako môže fungovať napríklad vo vlaku, keď nepoužíva slepeckú palicu? Preto pracujem s príbehmi, pretože vždy ma dokážu prekvapiť a uvedomím si vlastný predsudok.
Napríklad ma prekvapilo, keď som zistila, že pre nepočujúcich je slovenčina druhý jazyk. Ich materinský jazyk je iný. Raz som prednášala dvadsiatim nepočujúcim a nedoslýchavým a mala som tlmočníka, ktorý tlmočil do posunkovej reči, no ja som hľadala magnetofón. Trvalo to naozaj niekoľko minút, kým som ho našla. Potom som im povedala: „Dobre, teraz zatvorte oči a počúvajte.“ Tlmočník sa na mňa pozrel a povedal: „Hľadala si magnetofón len aby si pustila hudbu hluchým?“ Samozrejme, stihol im ešte preložiť, aby zatvorili oči. Tak oni zatvorili oči a čakali. Vtedy som uvedomila to, čo mi celý čas hovoril, že nepočujúci a nedoslýchaví počujú očami. V momente, keď zatvorili oči, stratili akýkoľvek kontakt s okolím. Toto boli skúsenosti, ktoré mi priniesol príbeh.
Ďalšou skúsenosťou bolo aj to, keď som na Luníku IX učila učiteľov a žiakov základnej školy, ako sa dá pracovať s online živou knižnicou. Pozerali sme video Maťa, jedného z protagonistov našej Online živej knižnice, ktorý sa narodil bez rúk a rozprával nám, ako si uvedomil, že niečo je iné, keď sa dusil kôstkou zo slivky, pričom všetci by si ju vedeli vybrať rukami len on nie. V triede boli rómske deti, štvrtáci. Rozprávali sme sa s nimi o príbehu Maťa. Pýtali sme sa ich, či to nemá Maťo horšie ako oni a čo majú oni a nemá Maťo, aké kosti majú a on ich nemá. Tak išli hľadať kostlivca, „smrtku“, ako ju nazývali, do kabinetov. Nakoniec ju priniesli. Po roku, keď som sa vrátila, stále ovládali pomenovať všetky zápästné kostičky, lebo si uvedomili to, čo majú. To bola pre mňa výborná prax, pretože som bola presvedčená, že s tak malými deťmi sa to nedá, ale ukázal sa opak.
Veľa mojich priateľov, mňa nevynímajúc, a kolegov čítalo vašu kniha Cigánka. V podstate každý, s kým som sa o nej rozprávala, povedal, že táto kniha zmenila jeho pohľad na mnohé veci týkajúce sa rómskej komunity. Bol práve toto váš cieľ, keď ste tú knihu písali?
Ťažko povedať, či toto bol cieľ. Možno pri druhom vydaní áno, ale pri prvom si to nemyslím. Mala som potrebu napísať dlhý príbeh, aby ľudia porozumeli, čo všetko majú v rukách. Vyplynulo to z mojich blogov. Mňa musí niečo nahnevať, keď ma chcete niekam dostať, takže potrebujem sa nahnevať dobre a zdravo.
Kedysi som s učiteľom, lektorom a mentorom Dávidom Králikom robila letné tábory, kde sme spájali deti z rôznych vrstiev. Pozorovali sme neskutočný stred medzi deckami z Luníka IX a tými bratislavskými. Myslím si, že sme mali viac šťastia ako rozumu. Keď o tom tábore napísal Dávid blog, pod blogom bolo veľa komentárov typu: „Keby boli šikovní Rómovia, tak aspoň jeden už píše blogy.“ To ma nahnevalo, tak som sa rozhodla napísať svoj vlastný blog o mojom životnom príbehu. Napísala som to tak, aby si môj príbeh vedel predstaviť aj ten, ktorý ho číta. Jednoducho, kým čitateľovi nedám obraz, neporozumie a nepocíti, čo som cítila ja vtedy.
Začala som teda blogmi a postupne som sa k dostala ku knihe. Chýbala mi celistvosť príbehu. Potom sa mi ozvali rôzne vydavateľstvá a ponúkli mi, že by mi pomohli vydať knihu. Medzi nimi sa mi ozvala aj Evita z vydavateľstva Evitapress. Mala som obrovské predsudky, pretože som ju poznala zo Sedem s r.o, kde bolo veľa, nie veľmi príjemných, narážok na Rómov. Zaujímavé bolo, že iní vydavatelia sa so mnou bavili o náklade, peniazoch, pričom pri Evite som si uvedomila, že sa s ňou rozprávam hodinu a pol a nepadlo ani slovo o náklade a peniazoch, ale o tom, čo môže príbeh priniesť. Odchádzala som s tým, že som jej sľúbila knihu.
Keď som po polroku zistila, že kniha sa predáva v predpredaji a ja mám z nej iba názov a prvý riadok (smiech), bola som dotlačená, že to musím a idem napísať. Vedela som, že názov knihy Cigánka bude kontroverzný, lebo aj pri blogoch to bol problém. Knihu som začala písať s názvom Rómka, ale mala som pocit, že to nepíšem o sebe, že to nie som ja, že je to niečo na čo sa hrám a nie niečo, čím žijem.
Keď ma pri písaní knihy videl môj manžel, hovoril mi, že ma videl plakať, smiať sa a pritom som čumela a ťukala do počítača. Chcela som, aby ľudia pochopili, čo majú v rukách lebo to, ako sa mne a iným ľudom žije, najmä rómskym deťom, v osadách nezávisí len od toho, akých majú rodičov, ale od prostredia, aké im vytvoríme. Keď som dopísala prvú knihu, pomohla som vlastne aj sebe.
Akí ľudia mali na vás vplyv?
Boli to ľudia, či už Romáci alebo nie, ktorí robili inklúziu a ani o tom nevedeli. Napríklad moja mama, ktorá svojím autentickým spôsobom napriek tomu, že sme mali veľa negatívnych skúseností s gádžami, vo mne stále živila: „Nerieš, že jeden gádžo je na teba zlý, sleduj, čo hovorí očami. Ak bude jeden zlý, desať bude dobrých.“ To je to „inklu“, čo robila moja mamka bez toho, aby o tom vedela. Myslím si, že to bolo tým, že to robili bez toho, aby im to niekto nakázal a aby čítali nejaké metodické návody. Robili to preto, lebo cítili, že je to fér.
Komenského inštitút vydalo nové vydanie knihy Cigánka. Je toto vydanie nejako upravené alebo rozšírené?
Druhé vydanie sa líšilo od prvého tým, že prvé vyšlo v Evitapresse a druhé v Živici. Keď som si prečítala, že knihu schválila Technická univerzita vo Zvolene, povedala som si, že mám prvý akademický výstup. (smiech) Druhé vydanie bolo rozšírené o štvrtú časť. Toto tretie vydanie je špecifické, pretože za iných okolností, ktoré popíšem, by som dopísala ďalšiu kapitolu, ale uvedomila som si, že nevládzem.
V čase, keď som písala prvé a druhé vydanie, môj syn bol jeden z tých, ktorý to vydanie čítal, ale tretie vydanie si už neprečíta. Za päť rokov, od kedy vyšlo druhé vydanie, sa toho udialo veľa. Aj keď som mala potrebu to niekomu vyrozprávať, nevedela som to napísať. Ešte nie som zrelá písať, ale verím, že raz budem.
Na ponuku od Zuzky Labašovej z Komenského inštitútu som reagovala tak, že tretie vydanie nenapíšem, ale že jej ho porozprávam. Myslím si, že náš rozhovor bol mojou najsilnejšou výpoveďou. No nie všetko bude v knihe, pretože keď som sa na to pozrela, uvedomila som si, že to bola moja terapia. Takisto moji blízki sa zhodli na tom, že o niektorých veciach a obrazoch Marekovej smrti nechcú hovoriť, že je to pre nich citlivé, tak sme ich z rozhovoru vyhodili. Možno na to dozrieme a možno ani nie. Som veľmi rada, že mi Zuzka poskytla možnosť, vyrozprávať sa. Povedať niečo nahlas, človeku niekedy pomôže vo vnútri.
Takže toto tretie vydanie je špecifické tým, že v ňom bude navyše môj rozhovor so Zuzkou a tiež list môjmu synovi. Ako sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré, tak od kedy Marek zomrel, mám pocit, že som lepšia mama. Viac si vážim čas s deťmi. Zrazu ma nikto nepresvedčí, aby som niečo niekde dopísala mimo pracovnej doby. Zrazu som pocítila, aké je dôležité rozprávať sa s dieťaťom tu a teraz, keď tú možnosť mám. Napísala som mu to aj v tom liste. Občas sa stane, že mu ešte ponadávam, prídem k jeho fotke a poviem: „Ty buď rád, že si zomrel, lebo keby si tu teraz sedel, tak ti tak vynadám.“ (smiech)
Cigánka je kniha, ktorá sa určite dá využiť aj pri práci so žiakmi. V čom môže učiteľom pomôcť?
Ďalšou vecou, ktorá robí toto vydanie špecifickým je aj to, že som pripravila aj metodiku. Je písaná tak, aby sme dokázali využívať Cigánku ako podnetový nástroj. Celá kniha nie je vhodná pre základné školy, možno skôr pre stredné školy. Vysokoškoláci a dospeláci môžu pracovať s celou knihou. No metodiku som postavila presne na tom, že s ňou môžu pracovať žiaci od siedmich rokov. Pre učiteľov som v nej popísala, ako s danou časťou príbehu môžu pracovať so stereotypmi alebo naopak aktivizovať decká, či aké medzi-predmetové vzťahy vedia využiť. Sú v nej aj rôzne aktivity.
Ste ženou, ktorá robí naozaj nesmierne veľa preto, aby sme sa zbavili mnohých predsudkov a boli citlivejší a vnímavejší k situácii iných ľudí. Čo môžeme urobiť, aby sa spolunažívanie rôznych skupín ľudí u nás zlepšilo?
V prvom rade si musíme povedať, čo by sa stalo, ak by sme boli na svete sami. Ako by vyzeral svet, ak by som išla do obchodu a nebola by tam ani predavačka. Akým spôsobom sa mení kvalita života vďaka ľuďom, ktorí v ňom sú. Vtedy si možno trošku dokážeme uvedomiť, ako veľmi kvalita života ovplyvňuje životy tých, ktorí nemajú život v rukách.
Bežne vnímam, že ak sa niekde hovorí o tom, že by sa malo niečo zmeniť, tak nech to robia Rómovia pre svojich. Vždy reagujem otázkou, že čo to znamená. „Keď som Rómka, mám ísť pracovať k Rómom a vám nemám čo priniesť? Neponúkam vám nič, čo vás môže obohatiť? Ak vidím ľudí bez domova vonku pred vlakovou stanicou na lavičkách, tak mám očakávať, že každý jeden z vás pôjde pomáhať ľuďom bez domova, lebo sú to vaši?“ Toto je niečo, čo si potrebujeme uvedomiť.
Anka, ak sa má pýtate, čo môžeme urobiť, tak sú to tri veci. Po prvé prijať to, že máme predsudky. Po druhé ak niekto prečíta Cigánku, alebo akýkoľvek iný príbeh, a uvidí niekoho, kto sa len trošku podobá na niekoho z knihy, tak si môžeme povedať, že síce nevieme, ako môžeme ovplyvniť život toho človeka, no najjednoduchšie ovplyvnenie je, keď sa na neho/ňu usmejeme. Málo si uvedomujeme, čo dokážeme urobiť úsmevom. Úsmev dokáže zhodiť zábrany a strach, pričom dokáže vyprovokovať k akčnosti. Po tretie je dôležité byť vnímavým rodičom. Keď dokážem dobre, citlivo a vnímavo vychovávať svoje dieťa, tak moje dieťa, keď bude dospelé, môže byť kolega niekoho, kto je iný, môže byť otec niekoho, kto je iný a môže byť manažér, zamestnávateľ, ale aj zamestnanec niekoho, kto je iný. Zmena začína od nás.
Čo si myslíte, ako bude vyzerať vzdelávanie o sto rokov?
Budeme mať vypnuté počítače a internet. Myslím si, že vzdelávanie o sto rokov bude záležať od toho, ako rýchlo sa spamätáme. Ak sa spamätáme rýchlo, tak sa vrátime k ľudskému vzdelávaniu a keď sa nespamätáme, tak nebudeme potrebovať, o pár desiatok rokov, učiteľov, lebo všetko za nás urobí umelá inteligencia. Deti budú sedieť doma a nebudú potrebovať učiteľov. Záleží to od toho, do akej miery si uvedomíme, že úloha sociálneho pedagóga je viac ako robiť dozor na škole.
Verím, že aj napriek tomu, že práca s príbehom je neočakávaná, nepredvídateľná, že ju využijeme, pretože je najsilnejšia v tom, ako môžeme meniť seba, okolie a aj ďalšie generácie.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.
