fbpx

Zachytávajú dažďovú vodu, no nie všetci ju využívajú

V rámci programu Zelená škola, ktorý realizuje CEEV Živica, sme navštívili viacero škôl. Jednou z nich bola aj taká, ktorá sa rozhodla zadržiavať vodu a kosiť trávniky menej. Ako to dopadlo?


Škola, kvôli zadržiavaniu dažďovej vody, upravila dve ríny, ktoré pôvodne odvádzali vodu do kanalizácie. Pristavili dvoj-tisíc litrové nádoby. Žiakom so všetkým ochotne pomáhali aj rodičia. S prácou, s financiami, pričom dali do toho svoj čas, chuť a energiu. Bez nároku na honorár. Pani učiteľka so žiakmi chodila polievať záhony pomocou zadržanej vody. Idylka. Šetrenie vody v praxi. Naozaj?

Keď sme sa opýtali, či aj školník využíva dažďovú vodu na polievanie, odpoveď zmrazila naše nadšenie. „Nie, natiahne si hadicu,” odpovedala učiteľka. V jednej škole sú teda dva svety, v ktorých snaha jednej skupiny je úplne zruinovaná otočením páčky na hadici. Okrem toho sme zo školského dvora počuli znieť kosačku, pričom tráva nemala ani pár centimetrov. Očividne sa kosí a to často, pričom pokosená tráva neochráni hmyz, opeľovače a ani kvety na nej nikdy nezakvitnú.

Žiaci sa stretli aj s viceprimátorom daného mesta, aby mu vysvetlili koncept kosenia inak. Zapáčilo sa mu to a tak prizval na stretnutie riaditeľa technických služieb. Ten im poskytol kúsok voľnej plochy v parku, ktorú si vykolíkovali. Nakoniec sa z malého kúsku stalo pár metrov štvorcových, kde nasadili nový režim kosenia.

Prichádzame k „adoptovanej” ploche pre základnú školu. Nekosili ju dva mesiace. Zostávame zaskočené, s akým pochopením problému sa stretávame pár metrov od základnej školy, kde kosačka frčí neustále.

Tráva je uľahnutá, má výšku po členky, po ktorých nás jemne šteklí. Vnorím do nej prsty, pričom sa dotknem pôdy. Pôda, samozrejme, nie je preschnutá, ale vlhká. Tomu sa hovorí adaptačné opatrenie v praxi. Stačí prekonať pocit „veď sme nič neurobili“ a pochopiť, že tým nič nerobením, sme urobili tak veľa. Pripomíname im, že za tou plochou sa skrýva ich úsilie, komunikácia či hľadanie riešenia. Pretože chcieť mať jablká na strome s pokosenou trávou je nonsens. Taký istý, ako chcieť mať krásny, farebný motýlí záhon bez žihľavy.

Profil autora:

Vysokoškolské časy strávila v Tatranskej Javorine na bakalárskom študijnom programe Stráž prírody. Magisterské štúdium venovala učiteľstvu biológie a ekológie na UKF v Nitre. Po škole pracovala ako  lektorka environmentálnej výchovy v lesnom prostredí a učila v malotriedke prírodovedné vedy. Dnes je regionálnou koordinátorkou a lektorkou v projekte Zelaná škola, ktorú realizuje CEEV Živica.
WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner