Nerada používam slovné spojenia ako „predčasná smrť”, alebo že niekto „zomrel predčasne”. Evokuje mi to akési nepatričné poznanie, že vieme, kedy je ten správny čas. Navyše relativita týchto slovných spojení môže pôsobiť ubližujúco pre pozostalých. A čo hovoria tieto slová o nás, ktorí ich vyslovujeme?
Ako funebráčka sa stretávam s rôznymi pohľadmi ľudí na smrť. Pozostalí, s ktorými plánujem pohreb, mi občas povedia, že ich blízky zomrel predčasne. Zvyknú to vravieť vtedy, keď mal 40 rokov a rovnako aj keď zomrel ako 60-ročný. Všetkým rozumiem, čo tým myslia a súcitím s nimi. Nesnažím sa im preto vôbec oponovať či zľahčovať situáciu. No aj tak sa nad silou týchto slov vždy nanovo zamyslím a skúšam vnímať ich odkaz – príbeh, aký si o smrti rozprávame.
Povedať o smrti, že prišla predčasne podľa mňa v sebe nesie nejaký zvláštny predpoklad, že vieme, kedy je na ňu ten správny čas, kedy už „môže“ prísť. A to je kedy? Keď máme 70, 80, či 90 rokov? Aj vtedy to môže byť pre umierajúcich, ale aj pre pozostalých veľmi náročné. Podľa mojich skúseností málokto privíta smrť s otvorenou náručou a s presvedčením, že už nastala tá pravá chvíľa.
Rozumiem, že inak berieme úmrtie mladého človeka a inak niekoho v seniorskom veku. Ale pokiaľ smrť ľudí v strednom veku nazveme predčasnou, aké pocity to môže vyvolať napríklad u rodičov, ktorí prišli o svoje deti, keď boli ešte malé? Alebo u rodičov, ktorí čakali dieťatko, ktorého čas na zemi ani nikdy neprišiel? Čo je v týchto prípadoch vlastne predčasné, a čo už nie?
Nemám na to odpovede, len sa zamýšľam a pýtam sa, čo všetko sa za slovami o predčasnom úmrtí môže skrývať. V spoločnosti to môže napríklad posilňovať presvedčenie, že smrť v mladom veku je len výnimkou, nad ktorou nemusíme premýšľať. A tak ju vytesňujeme na okraj, lebo je podľa nás ešte ďaleko.
Okamih smrti sa nedá naplánovať. Pri niektorých chorobách sa to dá predpokladať, na základe prognózy a skúsenosti lekárov, ale ani tie sa nie vždy potvrdia. Život a smrť majú svoj vlastný čas. Čas, ktorý je nezávislý na našom poznaní reality, našich plánoch či želaniach. Môžeme sa snažiť žiť tak, aby sme sa starali o svoje zdravie, našu myseľ i telo, ale ani to nie je zárukou dlhovekosti.
„Dnešok je prvý deň zvyšku môjho života“, napísali sme ako úvod k našej krabičke Môj záver života, ktorú sme vydali, aby sa ľudia mohli vedome pripravovať na chvíle svojej smrti a umierania a aby mohli premýšľať o svojich posledných prianiach. Tu a teraz, v akomkoľvek veku. Ideálne vtedy, keď sme ešte plní síl. Pretože keď si uvedomíme, že náš život je konečný a nevieme, ako ďaleko (či blízko) je jeho koniec, nemusí to byť len desivé, ale aj transformačné a oživujúce.
Čo chcem ešte stihnúť? Ako chcem naplniť svoje dni a ako sa chcem v nich cítiť? Čo ešte potrebujem dopovedať, vyjasniť alebo odpustiť? A čo tak začať s tým pre istotu už dnes, lebo nevieme, kedy príde ten náš čas?
Krabičku Môj záver života nájdete tu.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. V súčasnosti sa venuje projektu Funebra a najmä Záhrade spomienok vo Zvolene. Na prírodnom cintoríne pôsobí ako správkyňa a obradníčka. Najviac nažive sa cíti v prírode, s priateľmi, pri dobrej knihe či jedle. Smrť je pre ňu sprievodkyňou životom.