fbpx
Spoločnosť

Čím majú dezinformátori navštevovanejší web, tým majú väčší príjem z reklamy, hovorí psychologička

Rozčuľovalo ju, čomu všetkému sú ľudia na internete schopní uveriť. Psychologička Kristína Blažeková sa preto začala odborne venovať hoaxom a dezinformáciám. Dnes v rámci občianskeho združenia Zvol si info chodí po školách a vysvetľuje najmä mladým ľuďom, ako sa orientovať v záplave informácií a odhaľovať manipulácie, ktoré na nich číhajú na internete.


Aká bola vaša cesta od psychológie až k hoaxom a dezinformáciám?

Študovala som psychológiu a mala som víziu, že budem aj ako psychologička pracovať, čo sa mi po škole podarilo. V Centre poradenstva a prevencie, kde som pôsobila, je bežnou súčasťou aj preventívne pôsobenie na školách. Tam som od 15-tich rokov robila dobrovoľníčku. Chodili sme po školách a rozprávali sme sa so študentmi na tému šikany, zdravých vzťahov, drogových závislostí a podobne.

Po štúdiu na vysokej škole, kedy som v Centre poradenstva a prevencie začala pracovať ako psychologička, som si uvedomila, že tieto programy sú v podstate stále rovnaké a mladí by už potrebovali niečo iné.

V roku 2015 prišla migračná kríza a s ňou sa začali objavovať aj vážne dezinformácie a rôzne skreslené a zavádzajúce informácie. Začala som vnímať potenciál témy, v ktorej by bolo treba preventívne pôsobiť.

FOTO – archív K.B.

Ako sa váš nápad pretavil do reality?

Zistila som, že nie je veľa ľudí, ktorí by sa tejto téme venovali. Preto mi napadlo, že by som mohla vyskúšať pripraviť preventívny program. Pracovala som na ňom pol roka a výsledkom bol cyklus celodenných aktivít. Keď som ho odprezentovala na porade výchovných poradcov, učiteľky prejavili záujem, a tak som na skúšku urobila niekoľko preventívnych programov pre triedy, ktoré trvali päť vyučovacích hodín.

Stretlo sa to s celkom fajn odozvou jednak od pedagógov, ale aj u mladých ľudí, ktorí ocenili, že je to niečo iné ako dovtedy poznali. Vtedy som začala teda uvažovať nad tým, že by to bolo treba posunúť aj niekam ďalej. Tak sa začala rodiť myšlienka na doktorandské štúdium, na ktoré sa mi podarilo dostať práve s témou mediálnej gramotnosti.

Čerpali ste inšpiráciu a zdroje aj inde ako na Slovensku?

Počas štúdia som objavila spolok študentov Masarykovej univerzity v Brne s názvom Zvol si info. Zaujali ma svojím programom aj aktivitami s cieľom pomáhať našej spoločnosti a chcela som s nimi spolupracovať. Nemohla som však pôsobiť v Čechách, nebolo by to kapacitne možné, tak sa nás spojilo viac Slovákov a presunuli sme aktivity na Slovensko. Dnes už máme vlastné občianske združenie Zvol si info.

Téme šírenia dezinformácií sa odborne venujete už osem rokov. Prečo im ľudia veria? 

V tejto súvislosti hovoríme o viacerých typoch ľudí. Tí, ktorí nemajú rozvinuté kritické myslenie, si nevedia vyhodnotiť informácie z viacerých zdrojov. Existujú aj ľudia, ktorí sú presvedčení o tom, že keď niečo videli v médiách, tak to musí byť pravda. Potom sú ľudia, ktorí vyhľadávajú len také informácie, ktorým veria, teda o čom sú už presvedčení a potrebujú sa v tom utvrdiť. Čiže ak máme nejaký svetonázor, tak budeme veriť tým informáciám, ktoré do toho zapadajú a nie tým, ktoré mu protirečia. Výraznú úlohu v tom zohrávajú práve sociálne siete.

Napríklad na Facebooku vyzerajú všetky príspevky rovnako. Je úplne jedno z akého zdroja pochádzajú. Vždy ide o nejaký obrázok s titulkom, pričom je ťažké rozlíšiť, či ide o relevantný zdroj, či ho vidíme kvôli tomu, že ho zdieľal kamarát alebo nám to ponúka algoritmus, alebo je to sponzorovaný príspevok. No a do toho ešte vstupujú emócie.

Čiže ak máme nejaký svetonázor, tak budeme veriť tým informáciám, ktoré do toho zapadajú a nie tým, ktoré mu protirečia. Výraznú úlohu v tom zohrávajú práve sociálne siete.

Dezinformácie v nás chcú vyvolať pocit nespravodlivosti alebo hnevu a väčšinou si nachádzajú nejakého obetného baránka, na ktorého môžu hodiť všetko zlé. Na Slovensku ide často o sexuálne, etnické či náboženské menšiny. To isté platí o dezinformáciách súvisiacich s klimatickou krízou. Je ľahšie uveriť, že sa nedeje alebo že za ňu môžu len obrovské korporáty než by sme pripustili, že na tom máme aj my nejaký podiel.

Existujú k tejto téme aj psychologické výskumy?

Áno, venujú sa tomu výskumníci na Slovensku aj v zahraničí a zhodujú sa na tom, že dezinformácie prichádzajú vždy s nejakou závažnou spoločenskou krízou, napríklad migračná kríza, svetová pandémia či vojna. Ich princíp je stále rovnaký, pričom sa mení len téma. Takáto kríza v nás vyvoláva neistotu a zrazu nevieme, čo s tým.

Napríklad počas pandémie sme nevedeli, čo môžeme očakávať, ale ani autority, politici, zdravotníci to nevedeli. Nikto nám nevedel povedať naisto, čo sa bude diať. Náš mozog je nastavený tak, že akonáhle sa dostane do nejakého disbalansu, potrebuje si hľadať nejakú istotu alebo rovnováhu a vtedy prichádza dezinformácia, ktorá mu jasne povie, kto za to môže a ako by to bolo lepšie.

Dezinformácie v nás chcú vyvolať pocit nespravodlivosti alebo hnevu a väčšinou si nachádzajú nejakého obetného baránka, na ktorého môžu hodiť všetko zlé.

Tým, že nadobudneme pocit, že vieme, čo sa stalo, kto za to môže a čo môže nasledovať, získavame nad tým kontrolu. Čiže uveriť nejakej jednoduchej dezinformácii je oveľa jednoduchšie než prijať to, že sa niečo deje náhodne a že to nevieme ovplyvniť.

Uchyľujeme sa teda k dezinformáciám na nevedomej úrovni? 

Určite mnohí takí sú, ale potom sú aj tí, ktorí to robia z kalkulu. Buď na tom zarábajú peniaze, budujú svoje renomé alebo, v prípade politikov, robia kampaň. Čím majú dezinformátori navštevovanejší web, tým majú väčší príjem z reklamy. Je to, žiaľ, veľmi úspešný biznis model. Ľudia, ktorí na tom zarábajú, majú nastavený svoj blahobyt vyššie než všeobecnú morálku alebo dobro spoločnosti. Myslím si, že niektorí z nich sú aj veľmi ľahko identifikovateľní v tom, či to robia z presvedčenia alebo pre kalkul.

Náš mozog je nastavený tak, že akonáhle sa dostane do nejakého disbalansu, potrebuje si hľadať nejakú istotu alebo rovnováhu a vtedy prichádza dezinformácia, ktorá mu jasne povie, kto za to môže a ako by to bolo lepšie.

Téme dezinformácií sa nevenujete len na úrovni výskumu, ale prinášate ju aj do škôl pod hlavičkou mediálnej gramotnosti. 

O mediálnej gramotnosti sa hovorí ako o jednej zo základných kompetencií na prežitie v 21. storočí. Je to základ, ktorý potrebujeme na to, aby sme mohli byť zodpovední a aktívni občania. U nás je tento pojem zaužívaný vo verejnom diskurze, no v zahraničí sa hovorí skôr o mediálnej a informačnej gramotnosti. Nie je to len o samotných médiách, ale aj o tom, ako spracúvame informácie z nich. Z tohto hľadiska je to lepší pojem, s ktorým sa už vo výskume viac pracuje, no na Slovensku stále používame ten kratší, teda mediálna gramotnosť.

FOTO – Marek Mucha

Názory odborníkov sa líšia v tom, či ide o jednu zručnosť alebo komplex viacerých zručností.  Osobne sa prikláňam k druhej možnosti. Spadá do toho čitateľská, digitálna aj informačná gramotnosť. Základ je mať prístup aj do online priestoru a zároveň poznať rôzne nástroje vyhľadávania, odkiaľ môžeme čerpať informácie a tak ďalej. Potom potrebujeme porozumieť informáciám a poznať mediálne prostredie, z ktorého pochádzajú. To znamená, že mali by sme vedieť, ako média fungujú a kto ich vlastní.

Potom je to kritická analýza informácií. Musíme ich vedieť zhodnotiť, vytiahnuť z nich podstatu, rozpoznať, kedy hrozí riziko manipulácie, kde nám chýbajú údaje, kde si potrebujeme niečo dohľadať a podobne. Tou poslednou zložkou, ale rozhodne nie najmenej dôležitou, je vlastná tvorivosť. Spadá sem čokoľvek, čo tvoríme v online priestore, prezdieľame, olajkujeme, niečo pri čom sa zdržíme.  Nie je to o tom, že sme pasívni príjemcovia, ale aktívne sa podieľame na tom, čo sa stane virálnym a populárnym.

Vždy, keď sa rozprávam s mladými ľuďmi, tak im hovorím, že aj my nastavujeme štandard toho, ako môžeme v online priestore hovoriť. To znamená, že pokiaľ prijmeme za štandard, že sa v komentároch budeme urážať a osočovať a budeme na seba hnusní, tak potom budú aj ostatní ľudia vnímať, že je to tak úplne v poriadku a že je to legitímny spôsob debaty. Takže čokoľvek, čo nejakým spôsobom takto vnášame do online priestoru, sme za to zodpovední, ako to tam bude vyzerať. Aj náš vlastný prínos je teda zložkou mediálnej gramotnosti.

Mediálna výchova je téma alebo predmet, ktorý sa vyučuje na školách?

Je to povinná prierezová téma, ale otázne je, čo je povinné a čo sa skutočne realizuje. Problémom je, že koncepcia, ktorá nám zastrešuje mediálnu gramotnosť pochádza z roku 2009, kedy sociálne siete ešte len prichádzali na Slovensko.  Koncept dezinformácií alebo toho, čo s nami robí online priestor, v nej nemohol byť vtedy plne zachytený a nevedelo sa, aký obrovský vplyv internet a sociálne siete budú mať.

Jediný reprezentatívny prieskum o realizácii mediálnej výchovy na základných a stredných školách, ktorým na Slovensku disponujeme, má už desať rokov. Ten vtedy potvrdil, že napriek tomu, že je to povinná prierezová téma, viac ako dvadsať percent škôl ju vôbec nemá v žiadnej podobe. Výskumníčky dokonca zistili, že to, čo uvádzajú školy, že robia ako mediálnu výchovu, vlastne do nej úplne nespadá. Novšie dáta odvtedy nemáme. Školy, na ktoré chodím, mediálnu výchovu nemajú a riešia to práve nejakou externou formou, akú poskytujeme aj my.

To znamená, že dopyt po mediálnej výchove ide priamo zo škôl alebo im ponúkate svoje služby?

Momentálne je to tak, že neponúkame vôbec nič, lebo školy sa nám už hlásia samé.  Väčšinou sú to iniciatívni učitelia, ktorí chcú túto tému prinášať do škôl alebo cítia, že nemajú na to čas, či odbornú kapacitu, tak si zavolajú niekoho zvonku. Dokonca sa nám stalo, že si nás zavolali aj sami študenti, vybavili to s vedením školy a my sme prišli.

Akú podobu má napokon váš výstup na školách? 

Ponúkame prednášky aj workshopy podľa toho, čo si škola zadá, na čo má časovú kapacitu a závisí to aj od veku žiakov. Čiže buď je to prednáška s nejakým krátkym kvízom, alebo potom zapájame aj rôzne aktivity, ktoré si môžu samotní študenti vyskúšať.

Jednou z aktivít je napríklad príbeh, ktorý si účastníci workshopu prečítajú a potom posudzujú, ktorá postava je podľa nich najlepšia a najhoršia, ale kontext a doplňujúce informácie dostávajú postupne. Na tejto aktivite ukazujeme, akú silu pri tvorbe našich názorov majú príbehy a ako by sa tieto názory mohli meniť, ak by sme si dohľadávali ďalšie informácie.

Workshop trvá štandardne 90 minút. Pri online webinároch, ktoré mávajú 45 minút, musíme ísť veľmi rýchlo a skončí to na hranici zvládnuteľnosti a obsiahnuteľnosti témy.

Ako reagujú študenti na workshopoch? Pýtajú sa na podobné veci? Dali by sa z ich reakcií vyvodiť, ako rozmýšľajú súčasní mladí ľudia?  

Každá trieda, do ktorej prídem, je špecifická. Mám na mysli vek aj témy, v ktorých sa orientujú. Ich debaty vedia byť veľmi živé. Najviac zapálení bývajú najmladší študenti, s ktorými sa stretávam. Mala som napríklad fantastické debaty so siedmakmi, ktorí boli naozaj zorientovaní v terminológii v online prostredí a vedeli menovať rôzne dezinformácie.

Existujú aj študenti, ktorí sa budú hádať o tom, že niekde počuli nejaký hoax, nejakú dezinformáciu a budú ma presviedčať o tom, že je to pravda. Mala som aj takú triedu, v ktorej boli žiaci naozaj presvedčení, že Židia môžu za všetko zlé na tomto svete. Vychádzali z vlastných skúseností z dovolenky, lebo ich videli, že jedli v bazéne alebo niečo podobné. Mali jednu negatívnu skúsenosť, na základe ktorej posudzujú skutočnosť.

Takže zážitky a skúsenosti sú všelijaké a žiacke otázky nikdy nie sú rovnaké. Viackrát sa ale opakovala otázka pri autoritách v zmysle, že komu možno veriť, komu nie a ako to rozpoznať. Vtedy sa snažíme zdôrazňovať vedeckú gramotnosť, že mali by sme veriť tomu, kto je odborníkom, kto dokáže poskytnúť,  ideálne výskumne podložené, dôkazy a tak ďalej.

Mala som aj takú triedu, v ktorej boli žiaci naozaj presvedčení, že Židia môžu za všetko zlé na tomto svete.

Vaša práca vyvoláva aj negatívne reakcie, pričom dostávate rôznorodú spätnú väzbu. Ako to zvládate? 

Na začiatku som sa toho bála, lebo citlivo vnímam každú kritiku. Napokon sa mi podarilo odosobniť od nenávistných komentárov a skôr sa na tom zasmejem. Žiadne vulgarizmy, nadávky, zosmiešňovania si absolútne nepripúšťam. Dokonca si ich ukladám a potom ich preberám s blízkymi.

Oveľa viac som si ale pripúšťala komentáre, ktoré sa objavovali pod fotkami z našich prednášok. Niektorí ľudia riešili, že decká to nemôže baviť, keďže len sedia v lavici a pozerajú na nejakú prezentáciu. To bolo niečo, čo vo mne zarezonovalo. Samozrejme viem, že je to iné, že okrem teórie sa aj hráme, rozprávame a pozeráme kopec videí s reálnymi príkladmi.

Na workshopoch používate pomôcku zvanú FANTOMAS, zrejme pritom nepozeráte filmy, kde hral Louis de Funès?

Je to akronym (slovo zložené zo začiatočných písmen alebo slabík viacerých slov – pozn. red.), s ktorým prišli ešte moji pôvodní kolegovia z občianskeho združenia Zvol si info a my sme ho upravili až do tejto podoby.

Zameriavame sa jednak na oblasti textových manipulácií a spôsobov, ako si možno overiť zdroje a fakty. V rámci samotného textu si všímame, ako sa napríklad tvoria titulky, ako sa do článkov umiestňujú rôzne emočne podfarbené slová, ktoré nami majú nejakým spôsobom manipulovať a podobne.

Potom nás zaujímajú aj rôzne obrazové manipulácie, teda ako sa dá manipulovať so statickým obrázkom alebo videom. V poslednej časti, ktorá je najviac psychologická, vysvetľujeme, ako funguje mozog pri vnímaní informácií a dezinformácií, akým rôznym kognitívnym skresleniam podliehame nevedome, prečo nami emócie tak hýbu, akým spôsobom a čo to spôsobuje.

Máme tam aj vhľad do teórie a praxe kritického myslenia, takže venujeme sa aj štruktúre argumentácie ako by mal správny argument vyzerať. Celý FANTOMAS s kompletným popisom je zverejnený na našom webe, kde si ho môže ktokoľvek pozrieť.

Odkiaľ čerpáte príklady? Snažíte sa ich aj vekovo priblížiť študentom? 

Väčšinou máme takzvané stálice, ktoré sú už síce veľmi staré, ale sú to najlepšie príklady z praxe. Patrí sem napríklad hoax o bielych dodávkach, ktoré unášajú deti. Ten má viac ako dvadsať rokov, ale stále ho máme v prednáške. V každej triede sa však nájdu ľudia, ktorí sú presvedčení o tom, že to je pravda. Takže vieme, že má zmysel niektoré veci opakovať.

Potom máme kategóriu s novými témami, ktorá by mohla baviť aj mladých ľudí. Nepatria sem politické príklady alebo vyslovenie celosvetové problémy, ktoré sa ich ešte v danom veku väčšinou nedotýkajú a nebavili by ich. Preto sa snažíme ísť niekedy aj po absurdných príkladoch alebo zapájame čo najviac humoru.

Ako sa študenti správajú počas prednášok? Sú aktívni, prinášajú aj vlastné príklady?  

Hneď na začiatku sa ich pýtam, odkiaľ čerpajú informácie. Nie je to preto, aby som ich skúšala, ale potrebujem byť v obraze, preto ma zaujíma, aké internetové zdroje používajú, aké weby čítajú či akých youtuberov sledujú. Zároveň chcem, aby vedeli, že sa zaujímam o to, čo ich baví. Veľa sa ich pýtam, napríklad akú najväčšiu blbosť čítali na internete v poslednej dobe. Veľakrát sa mi stalo, že som získala aktuálne príklady, ktoré potom ďalej využívam v prednáškach.

Nedávno ste spolupracovali s Divadlom P. O. Hviezdoslava (DPOH) v Bratislave. Stali ste sa odbornou konzultantkou inscenácie Generácia Z: FANTOMAS, ktorá je stále v repertoári. Ako hodnotíte túto spoluprácu?  

Nikdy mi nenapadlo, že budem mať niečo dočinenia s divadlom. Z DPOH ma oslovili v období, kedy vytvárali koncept voľnej trilógie Generácia Z, zameranej predovšetkým na mladého diváka. Hľadali niekoho, kto by im robil odbornú konzultáciu. Vtedy som si ešte nevedela predstaviť, ako pretaviť Fantomasa do divadelnej podoby. Od prvotného nápadu k samotnej realizácii prešlo viac času. Medzitým v divadle zrealizovali prvé dve inscenácie Krása nevídaná a Sused, ktorého nechcem. (Inscenácia Krása nevídaná získala ocenenie Grand Prix na festivale Nová dráma 2022 a divadelnú cenu Dosky 2022 za mimoriadny počin v oblasti činoherného divadla – pozn. red.).

Prvé naše stretnutia mali formu klasickej prednášky, s ktorou chodím po školách, aby vedeli ako Fantomas vyzerá. No oproti školskej prednáške, sme mali oveľa viac času, tak sme sa veľa rozprávali a veľmi si to užívali. Postupne som spoznala celý autorský tím pod vedením režisérky Valerie Schulczovej. Herci (Annamária Janeková, Jakub Švec, Katrin Virágová, Adam Kubala) inscenáciu autorsky kolektívne tvorili na základe vlastných skúseností. Doteraz som veľmi šokovaná z toho, ako sa vzdelávacia pomôcka dokázala pretaviť do autorskej inscenácie s reálnymi príbehmi.

Chodíte prednášať na školy, v divadle ste spolupracovali s mladými dospelými. Vnímate rozdiely pri práci s rôznymi vekovými kategóriami?

Okrem spomínaných vekových skupín som zvyknutá robiť aj s dospelými. Robili sme napríklad vzdelávanie pre koordinátorov na ministerstve, ktorí ďalej tieto témy prezentujú. Realizovala som veľa akcií pre učiteľov a učiteľky. Robila som aj verejnú večernú školu, ktorá bola online formou, kde sa mohol prihlásiť naozaj hocikto.

Nedávno sme boli v Národnej knižnici v Martine, kde sme mali v jeden deň prednášky aj pre mládež a potom pre seniorov. Takže je to naozaj univerzálna téma pre všetky vekové kategórie. Preto hovorím, že naša cieľová skupina je od dvanásť rokov vyššie bez vekového ohraničenia. Prednáška Fantomas je viac menej rovnaká, prispôsobujem len jazyk, ako veľmi odborne rozprávam, akej vekovej kategórii sa prispôsobujem a podobne.

FOTO – archív K.B.

Je dopyt väčší ako vaše možnosti?

Áno. V súčasnosti je veľký problém zohnať dobrovoľníkov alebo mladých ľudí, ktorí by sa tomuto chceli venovať. Viem to aj kvôli tomu, že sme už dvakrát robili nábor na nových členov alebo dobrovoľníkov, ktorí by nám pomohli s prednáškami, lebo naozaj potrebujeme jednak pokryť viac škôl, ktoré si to žiadajú, ale aj posilniť regionálne zastúpenie.

Sme situovaní v Nitre, Bratislave a okolí, ale pokiaľ to nie je webinár, tak nevieme prísť na východ, hoci tam býva dopyt veľmi veľký. Ide väčšinou o úplne maličké obce, kam sa nikto bežne z lektorov nedostane. Českí kolegovia majú podobný problém a zhodujú sa na tom, že mladých ľudí, ktorí by chceli robiť niečo nezištne alebo zo záujmu o tému, je menej alebo sa k nim nevieme dopracovať, takže väčšinu aktivít zastrešujem, pričom jeden človek jednoducho nestačí.

Ako by sa táto téma dala zhrnúť do praktických odporúčaní? Ako by sme ju mohli aplikovať v každodennom živote?

Nezdielať nič, o čom si nie sme istí, že je to pravda. Väčšinou informácie zdieľame naozaj na základe situačnej emócie, ktorú máme, keď nás niečo vytočí alebo nahnevá a máme pocit, že to potrebujeme okamžite dať vedieť ďalej. Často sa potom ukáže, že to nie je pravda a oprava sa potom už nedostane k toľkým ľuďom. Takže vždy si treba dobre premyslieť pred tým, než niečo chceme zdieľať.

Je okej povedať neviem. Keď sa vás niekto opýta na nejaký názor, väčšinou sa snažíme spomenúť si na posledné, čo sme o danej téme čítali a potom to prezentujeme, lebo sa hanbíme povedať, že nevieme alebo že nemáme názor či na danú situáciu nepoznáme riešenie.

Toto som si uvedomila pri migračnej kríze. Môj všeobecný názor je, že ľuďom, ktorí sú v núdzi, treba pomôcť, no zároveň si uvedomujem, že situácia krajiny musí byť taká, aby sme to boli schopní zvládnuť aj finančne. Nie som na to odborník a teda nechávam to na ľudí, ktorí sa v tom vyznajú. V škole študentom asi neprejde, keď povedia, že nemajú riešenie na nejaký matematický príklad, ale v názorových veciach je to dosť podstatné.

V škole študentom asi neprejde, keď povedia, že nemajú riešenie na nejaký matematický príklad, ale v názorových veciach je to dosť podstatné.

Treba vedieť rozlíšiť, čo je faktické a čo je vec názorov. Je dôležité rozlišovať, čo je osobné, zaujaté a čo je objektívne a nezaujaté. Robím rôzne cvičenia aj na tieto témy, aby si študenti uvedomili, že keď im nejaká známa osobnosť povie, že je to tak, aby to nebrali len kvôli tomu, že toho človeka poznajú alebo že im je sympatický, ale aby pátrali po tom, či to naozaj má nejaké faktické podklady.

Kristína Blažeková sa v rámci občianskeho združenia Zvol si info venuje prednáškam o mediálnej gramotnosti pre školy i verejnosť, ktoré sú zamerané na budovanie odolnosti voči dezinformáciám a propagande. V minulosti pracovala ako psychologička pre deti a mládež, aktuálne pôsobí ako odborná asistentka na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Venuje sa tiež vedecko-popularizačnej a publikačnej činnosti v oblasti mediálnej gramotnosti.

Profil autora:

Vyštudovala učiteľstvo v kombinácii dejepis – španielsky jazyk a literatúra na Univerzite Komenského v Bratislave. Niekoľko rokov pôsobila ako učiteľka, počas života v Madride pracovala v školskom manažmente. V rámci pobytu v Latinskej Amerike ochutnala aj dobrovoľníctvo. Publikovala vo viacerých tlačených aj online magazínoch a spolupracuje s RTVS. Venuje sa najmä kultúrnym prienikom medzi Slovenskom a španielsky hovoriacim svetom.

Názory

Bianka Mária Bálintová

Na tichom proteste sme sa vraj tvárili, že bojujeme za slobodu médií

Stojíme na Námestí slobody, v rukách držíme transparenty a pred Úradom vlády sa pomaly začína tichý protest. Predchádzalo mu odoslanie otvoreného listu premiérovi Robertovi Ficovi a predsedovi parlamentu Petrovi Pellegrinimu. „Vyjadrujeme nesúhlas s poslednými vyjadreniami premiéra Roberta Fica a iných predstaviteľov vlády na adresu novinárov. Nesúhlasíme s tým, že na úrad vlády nechcú pustiť konkrétne médiá,“ hovorí jedna z organizátoriek protestu. Premiér sa totiž rozhodol, že si bude medzi médiami vyberať podľa toho, ktoré mu vyhovujú. Za konflikt medzi dvoma politikmi zaplatili novinári, ktorým predseda Národnej rady obmedzil možnosti nahrávať či vysielať živé vstupy v parlamente.

Mária Sendecká

Zachytávajú dažďovú vodu, no nie všetci ju využívajú

V rámci programu Zelená škola, ktorý realizuje CEEV Živica, sme navštívili viacero škôl. Jednou z nich bola aj taká, ktorá sa rozhodla zadržiavať vodu a kosiť trávniky menej. Ako to dopadlo?

Jozef Šujak

Prvý počítač od štátu dostal po 20-tich rokoch učenia

Učím už (pre mňa neuveriteľných) 20 rokov. Plus mínus odvtedy sa rozpráva o využití informačno-komunikačných technológií vo vyučovaní, digitalizácii obsahu, využití internetu a podobne. Ale až teraz mi štát, ako zamestnávateľ, dal pracovný nástroj, bez ktorého sa nepohnem – notebook.

Kristína Červeňáková

Zemetrasenie by nám mohlo otvoriť oči

Včerajšie zemetrasenie na východnom Slovensku so mnou doslova otriaslo. Prekvapilo ma, ako si ho môj mozog začal postupne vysvetľovať. Najprv som pocítila, že sa so mnou trasie celý gauč. Odrazu sa začalo otvárať a zatvárať okno, čo vo mne vzbudilo pocit, že sa do bytu dostal človek, ktorý mi chce ublížiť (aj keď trasením gauča by zrejme veľa nezmohol). Keď sa začali triasť aj ostatné predmety v byte, bola som presvedčená, že ide o nejaký paranormálny jav. Až v momente, keď som sa postavila, uvedomila som si, že je to zemetrasenie.

ivana-polackova
Ivana Poláčková

Tepelné čerpadlo – úspora energie?

Aj kvôli neutíchajúcej ruskej agresii na Ukrajine a hrozbe zvyšovania cien energií sme sa minulý rok rozhodli investovať do tepelného čerpadla. Bývame v rodinnom dome s nízkoenergetickým štandardom, ale okrem zníženia teploty v interiéri o ďalší jeden stupeň a cielene kratšieho sprchovania všetkých členov rodiny, sme chceli k úsporám energie prispieť ešte viac a efektívnejšie.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner