Svet sa mení a my s ním. Naša psychika má dosť zdrojov, zvládnuť to, hovorí klinický psychológ Adam Suchý

---

Ste klinickým psychológom a psychoterapeutom, venujete sa vo svojej práci aj klimatickým otázkam? Ako? 

V poslednej dobe je to téma, na ktorú občas narazím. To znamená, že klienti prinášajú túto tému so sebou častejšie, pretože si to častejšie všímajú. Aj keď to, samozrejme, občas prekrývajú iné veci, napríklad vojna na Ukrajine či koronavírus. Druhou líniou mojej práce je to, že s kolegom Miroslavom Svetlákom vedieme Českú psychologickú alianciu pre globálne zmeny, ktorá je súčasťou Globálnej psychologickej aliancie, kde sa venujeme aj tejto téme. 

Prečo je podľa vás dôležité venovať sa týmto témam globálne?

Z môjho uhla pohľadu je odpoveď logická. Celosvetová aliancia združujúca psychologické organizácie asi zo 70 krajín sveta vychádza z jednoduchej myšlienky, že globálne témy, ktoré nás presahujú, ako je napríklad klimatická zmena, migrácia alebo boj s dezinformáciami, sa nedajú riešiť na individuálnej úrovni. 

Môžeme o tom hovoriť aj jednotlivo s klientmi v kresle, ale presahujú nás a týkajú sa celosvetovej problematiky. Je fajn spojiť sa a vytvoriť sieť, kde sa ponúka viac riešení a možností. Ďalšou rovinou, prečo je dôležité sa tomu venovať zo psychologického pohľadu, je aj to, že to dopadá na ľudskú psychiku. Ľudia to riešia, stretávajú sa s úzkosťou, obavami, riešia, či majú priviesť deti do tohto sveta a deti zase riešia to, aký zmysel má venovať sa škole a vzdelaniu, keď je pravdepodobné, že ich budúcnosť bude ohrozená. 

Spôsobom, akým fungujeme na tejto planéte, čoraz radikálnejšie prispievame ku globálnemu otepľovaniu a jeho dopady na našu budúcnosť sú desivé. Ako ste spomínali, množstvo mladých párov zápasí s dilemou, či vôbec chce priviesť svojich potomkov na svet, ktorý sa podľa nich pomaly rúca do záhuby. Ako vnímate tento trend?

Nie som klimatológ, ale nevidím to úplne apokalypticky, že by sme sa rútili do záhuby. To, do čoho sa rútime, sú zmeny, ktoré ale nie sú dobré. To znamená, že stav životného prostredia sa nezlepšuje, ale, bohužiaľ, zhoršuje. Ľudstvo na to bude musieť nejako reagovať. Ľudská psychika a organizmus sú nastavené na adaptáciu. Myslím si, že to nebude nejaká jednorazová skaza, ale skôr niečo, čomu sa ľudia budú musieť prispôsobiť. 

Sú to fenomény, ktoré sa postupne nabaľujú, takže s klimatickými zmenami prídu migračné vlny a ďalšie sociálne nároky na adaptáciu. Veľa zmien, ktoré budú komplexné. To je ten širší rozmer. 

Užším rozmerom je to, ako to ľudia prežívajú. Niektorí sú vystrašení viac, niektorí menej, niektorí sa to snažia negovať a popierať, ale to neznamená, že by to nevnímali. Môže to byť jedna z obranných reakcií psychiky na ohrozenie, pretože ľudia reagujú na ohrozenie rôzne a stratégií, ako sa s tým vyrovnať, je mnoho. Napríklad, že to popierajú, neberú to vážne, alebo si z toho robia srandu. Osobne sa stretávam s ľuďmi, ktorí sa snažia žiť rozumne, ekologicky, nechápu, prečo to nerobia aj ostatní, ale stretol som sa aj s klientmi, ktorí prepadali zúfalstvu a veľkým úzkostiam.

Hovoríte o ľuďoch, ktorí stále neveria, že globálne otepľovanie je realitou aj keď sa ich priamo dotýka – horúčavy musel pocítiť každý. Kam až situácia musí zájsť, aby uverili, že zmena klímy je skutočná?

Možno to trochu presahuje psychológiu, ale sčasti to s ňou súvisí. Bohužiaľ, my, ľudia fungujeme tak hlúpo, že kým sa nás to nedotýka úplne priamo, máme tendenciu niektorým veciam neveriť. 

Keďže žijeme vo vyspelej civilizácii, máme možnosti, ako sa tomu dopadu brániť. To znamená, že príliš nemeníme svoj životný štýl. Keď je nám horúco, tak sa schladíme klimatizáciou a nadávame na to, že je teplo. No aktuálne nás to priamo neohrozuje na živote. Tým, že zmeny sú postupné, neviditeľné a dotýkajú sa skôr iných krajín, kde je to už naozaj kritické, napríklad v nedostatku vody, chránime sa tým, že naše vymoženosti stále fungujú. Kým psychika nevidí dopad, že deje sa to tu a teraz, tak na to reaguje rôzne. Sú ľudia, ktorí to vnímajú citlivejšie, ale sú tiež takí, pre ktorých je to niečo vzdialené. 

V denníku SME minule uverejnili článok, v ktorom obyvateľka z považskobystrického sídliska hovorila, že keď si spustí vodu z vodovodu, tak jej tečie. Z toho usúdila, že žiadna klimatická kríza nehrozí a že ide o zbytočné strašenie. Ako komunikovať s takýmito ľuďmi? 

Je to veľmi zložité a týka sa to všetkých dezinformácii aj o covide, vojne na Ukrajine a ostatných tém. Aby tomu človek rozumel, obnáša to ochotu, trochu sa vzdelať. Žiaľ, je to opäť vlastnosť našej psychiky, že ľudia reagujú na to, čo vidia. Napríklad vidia správy, že niekto zápasí s povodňami, tak im z toho vychádza to, že keď je povodeň, nemôže byť sucho, ale nenaštudujú si už základnú rovnicu, že povodeň vznikla preto, že pôda má nedostatok vody, je vyschnutá a nie je schopná vstrebávať povrchovú vodu. Tie javy môžu byť, samozrejme, zložitejšie, než sme schopní do nich nahliadnuť. Smrtiacou logikou je, keď mám vodu z kohútika, tak klimatická kríza nehrozí. Ten, kto nepocíti priamy dopad, že nemá vodu z kohútika, tak to nebude považovať za problém.

Je veľmi zložité týchto ľudí presvedčiť. Preto je skôr dobré ich informovať, alebo sa ich pýtať, ako ísť do nejakých konfrontácii. Sčasti majú pravdu v jednej veci, že mediálne informovanie je zastrašujúce a máme už plné zuby strachov. Bolo by fajn, ubrať na katastrofickom a bulvárnom spôsobe a skôr edukovať a poskytovať informácie bez emočne zafarbených príbehov. Ľudia už za tie roky zažili strašenie s covidom, klímou a vojnou, preto sa začínajú brániť tak, že to popierajú, pretože je to na nich veľa. Keď si rozkliknete rýchly spravodajský servis, tak sa viete dostať z obrazu, že sa svet rúti do záhuby, do depresie. Je to len prehliadka negatívnych vecí.

Ľudia sa zvyknú sťažovať na počasie – horúčavy/zima, akonáhle im však človek povie, že dôvodom extrémneho počasia sme my – ľudia a náš neudržateľný životný štýl, tak sa automaticky začnú obraňovať tým, že aj xy rokov dozadu bolo tiež také teplo alebo zima. Ako im vysvetliť rozdiel toho, čo bolo vtedy a čomu čelíme dnes?

To je ťažké, no rozprávame sa o tom, nakoľko je človek otvorený informáciám. O veľa argumentoch môžeme povedať, že sú facebookové, a to myslím naozaj negatívne. V tom zmysle, že množstvo ľudí číta len titulky alebo jednu-dve vety v diskusii a keďže ide o komplexnú problematiku, tak tú neobsiahneme do krátkeho odseku. 

Myslím si, že je dobré týchto ľudí nestrašiť, ale skôr privádzať k tomu, že je zrejmé, že stav životného prostredia sa nezlepšuje. Samozrejme, neznamená to, aby sa teraz presťahovali do teepee, ale je dobré spraviť aspoň nejaké kroky. Je dobré, mať emočne neutrálne dáta. Nedávno som videl jednoduchý kruhový graf, kde bolo percentuálne znázornené znečistenie ovzdušia. Z neho bolo jasné, ktoré krajiny sa zaviazali k nejakej činnosti. Je veľa faktov, ktoré môžeme postaviť oproti dojmom a krčmovým debatám, ktoré potom často vidíme na Facebooku. Bohužiaľ, asi budeme musieť prijať fakt, že vždy tu bude nejaká časť ľudí, ktorá bude náchylnejšia na dezinformácie.  

Jednou vecou je znečistenie planéty, ktoré sa deje a druhou vecou je, ako sa s tým zaobchádza vo verejnom prostredí. Jednak mám na mysli mediálne informovanie, ktoré je niekedy trošku bulvarizované, a to ľudí skôr dráždi, a druhou vecou sú politické kroky, ktoré sú často využívané pre politické a ekonomické loby. Aj keď sa môžu prezentovať ekologicky, v skutočnosti to tak nemusí byť. 

Nehovorí verejnosť, média ale aj politici v lete o klimatických zmenách viac? No akonáhle príde jeseň – ochladí sa, na globálne otepľovanie sa akosi „zabudne“? 

To je možné, pretože v momente, keď si siahneme na to trošku viac, tak to začíname brať vážne. 

Niektorí ľudia nezvládajú správy o apokalyptických následkoch klimatickej budúcnosti, a tak ich prepadajú pocity smútku, úzkosti, beznádeje… Ako sa s tým dá vysporiadať?

V prípade, že máme zdravú psychiku, dokážeme žiť s neistotou. Je to niečo, čo my, ako západní ľudia, príliš nevieme. Nevieme prijať, že všetko sa mení a nemáme nárok na istotu. Čím viac sa naučíme žiť v prítomnosti a v neistote, tým lepšie budeme znášať tieto veci. 

Druhou vecou je, že sa nebavíme o nejakých nových formách diagnóz, ale o reálnom strachu z reálneho ohrozenia. Ten je iný ako úzkosť. Niektorí ľudia to vnímajú správne, že ohrozenie je reálne. Samozrejme, prežívajú strach, pretože ten je tiež reálny. Najlepšou odpoveďou pre psychiku je pretaviť strach do akcie, pretože to, čo nám tie pocity vytvára je bezmoc. 

Keď si to uvedomíme spätne, je to vlastne odpoveď aj na to, prečo toľko ľudí zareagovalo na vojnu na Ukrajine. Akcia a to, že sa postavíme z kresla a začneme niečo robiť, je liekom na úzkosť, ktorá pramení z bezmoci. Kvôli tomu vznikla aj naša aliancia, pretože sme si (psychológovia), položili otázku: „Ako vieme pomôcť klíme?“ Našli sme na to odpoveď. Tým, že sa zaoberáme ľudským správaním, ktoré spôsobuje klimatickú zmenu, vzniká pre nás priestor. Zbavuje ma to bezmoci a úzkosti. Samozrejme, som nohami na zemi a nehovorím si, že to všetko vyriešime sami, ale prispievame svojim dielom.

Ako sa dá psychicky pripraviť na zmeny?

To, čo sa môžeme naučiť, je spoľahnúť sa na organizmus a vlastne snažiť sa pracovať na schopnosti prispôsobovať sa a adaptovať. Najväčším problémom však je, že ľudia to nechcú. Naučili sme sa, zaisťovať si dojem istoty a stability tým, že sa snažíme zakonzervovať v tom, čo už máme. To znamená, že mám dom, tak tu chcem bývať, mám prácu, ktorú nechcem meniť a mám okruh zvykov, ktorých sa nechcem vzdať a to nás stabilizuje. No keď nás niečo vykoľají, tak na to reagujeme ako na niečo zlé, ale ono to je koniec koncov ekologický vývoj života. 

Keď sa pozriete na dejiny histórie, hranice krajín sa vždy menili, ľudia vždy migrovali, menili sa aj podmienky na život. Žiadna situácia neostáva rovnaká a nie je žiaden dôvod myslieť si, že sa tomuto toku vyhneme. Je to súčasť nás. Naša psychika má dosť zdrojov na to, zvládnuť to. Svet sa mení a my sa meníme s ním. 

Mnoho starších ľudí si uvedomuje, že pre klimatické zmeny nepodniklo kroky, ktorým by sa klimatické zmeny dali oddialiť, nádej však vidia v mladých ľuďoch. No sú mladí ľudia pripravení čeliť takému rozsiahlemu globálnemu problému? Čo by ich mali učiť učitelia na školách, aby zvládli krízu, akej budú čeliť/čelia?

Neviem, ako veľmi sú pripravení, ale určite ten problém vnímajú viac. Mladí ľudia menia spoločnosť a ja im veľmi fandím a verím. Aj keď niektoré veci nemusia vedieť úplne v kontexte, alebo nemusia mať, ako starší majú v obľube hovoriť, že nemajú vzdelanie alebo ich skúsenosti, tak na druhú stranu majú zápal, ťah na bránku a videnie toho, čo je práve dôležité.

Síce to nevedia zvrátiť, ale myslím si, že sú určite schopnejší robiť kroky viac ako my, pretože my reprezentujeme tú spohodlnenú časť, ktorá lpie na svojich statkoch. Práve mladí začínajú meniť paradigmy a ukazujú starším, že netreba lipnúť na veciach typu: musím mať dom, musím sa stať riaditeľom a musím mať to alebo to, ale vnímajú iné hodnoty. 

Mali by aj školy učiť mladých k iným hodnotám? 

Stopercentne. Budem asi trošku kritický, ale myslím si, že školy hrozne nestíhajú zmeny, ktoré sa dejú. Vzdelávací systém nestíha jednak to, ako sa menia technológie, ale aj to, ako sa mení ľudský mozog, ako sa mení zaobchádzanie s informáciami, ako sa mení profesijná sféra. Myslím si, že v školstve by mali byť vyučované veci, ktoré súvisia so psychikou, aby sa ľudia naučili vyznať aj sami v sebe. Samozrejme, mali by sa tiež učiť finančnej alebo mediálnej gramotnosti. To, čo na nich čaká, keď vyjdú zo školy. Myslím si, že deti na to nie sú pripravené a školy sa stále držia línií, ktoré už dávno nie sú najdôležitejšie. 

Množstvo aktivistov, ale aj ľudí, ktorí si uvedomujú dopady klimatických zmien, je frustrovaných z toho, že sú nevypočutí, terčom výsmechu alebo nadávok. Ako to ovplyvňuje ich psychiku? Hrozí im vyhorenie, ktoré povedie možno až k apatii?

Nedá sa to zovšeobecniť, ale viem si predstaviť, že u niektorých ľudí to môže hroziť, pretože a opäť sa odkážem na vojnu na Ukrajine, kedy sme zo začiatku boli zapálení a snažili sme sa robiť nejaké kroky. Nazýva sa to heroická fáza, ktorá znamená, že sa nepozeráme na to, že boj bude trvať dlho. To znamená, že časť ľudí môže byť ohrozená tým, že napne všetky svoje sily smerom k aktivizmu, a keď po čase zistia, že odozva nie je taká ako si mysleli, tak to môže viesť k apatii. Na druhú stranu sú ľudia, ktorí sú o tom presvedčení a veria, že to má zmysel, že ich niečo len tak neodradí.  

Existujú nejaké nástroje ako sa vyrovnávať s miznúcou krajinou na komunitnej/spoločenskej úrovni?

Je to o nájdení sociálnej siete, prostredníctvom ktorej to môžem s niekým zdieľať, kde to vidíme podobne a nikto to nezhadzuje. Dokážem si predstaviť aj techniky na individuálnej rovine, akou je napríklad meditácia. Keď sa opäť odkážem na psychologickú rovinu, osobne ak zažívam viac konektivity, čiže spojitosti s ostatnými ľuďmi, zvieratami, ale aj prírodou, som viac láskavejší a mám väčšiu tendenciu starať sa o prostredie. Starosť o prostredie mi prináša prežitie zmyslov – uspokojenie. Odporúčam, zapojiť sa do akcie.  

Takže akcia  by mala byť súčasťou psychohygieny, aby sa ľudia aj napriek frustrácii, smútku či hnevu cítili v psychickej pohode?

Myslím si, že určite. Keď to poviem veľmi jednoducho, čím viac sa odizolujem a budem ostávať doma s internetom alebo televíznym spravodajstvom, tým viac pôjdem do frustrácie, depresie, beznádeje, zlosti, do nadávania a popierania. Toto si môžem riadiť a čím viac sa budem približovať ku konektivite s ostatnými ľuďmi, tým to prežívanie bude zmysluplnejšie a obohacujúcejšie. 

Je prirodzené, že zažívame smútok nad tým, že krajina sa mení, pretože smútok zažívame vždy, keď prežívame nejakú stratu. Nie je to choroba. Máme dosť psychickej výbavy zniesť straty. Síce to nie je nič veselé, ale ani život nie je ako lunapark, takže aj toto je jeho súčasť.