Medzinárodné právo úmyselné ničenie prírody vo vojne zakazuje. Nedá sa mu však vyhnúť, na čo následne doplácame všetci. Ako?

---

„Človek je súčasťou prírody a jeho vojna proti prírode je nevyhnutne vojnou proti sebe,“ Rachel Carson, zoologička a morská biologička 20. storočia

Vojna a príroda sa vylučujú

Vo víre bojov je prioritná a opodstatnená ochrana ľudí. Ďalšou v poradí je ochrana zvierat a prírody. Na tie má vojna tiež veľmi veľký dopad. 

Už pred samotnou vojnou si budovanie armády a vojnových síl vyžaduje množstvo prírodných zdrojov – voda, ropa a zemný plyn. Na výrobu zbraní, strelív či vojenských vozidiel sa od bežných kovov využívajú aj vzácne prvky či uhľovodíky. Aby bola armáda pripravená, musí prejsť výcvikmi a každý takýto výcvik znamená ďalšiu environmentálnu záťaž pre planétu. Okrem armády veľkú spotrebu energie potrebujú aj všetky vojenské vozidlá, lietadlá, plavidlá, budovy a infraštruktúra.

Nielen jadrové a chemické zbrane, ktoré sú najnebezpečnejšie, ale aj bežné zbrane môžu spôsobiť environmentálny problém. Tie sa likvidujú spaľovaním alebo výbuchom, čím sa do ovzdušia dostávajú toxické zložky, ako napríklad ochudobnený urán, ktorý môže spôsobiť poškodenie obličiek. Premiestňovanie vojenských vozidiel môže zas narušiť geodiverzitu krajiny. 

Vojenské rakety neraz zasiahli ropné rafinérie, a ropa tak znečistila podzemnú vodu, pôdu a usmrtila zvieratá. Terčom rakiet a mín sa stávajú aj lesy slúžiace ako úkryty, polia ako zdroje potravín a čističky vôd. Do pôd a vôd sa tak dostávajú kovy a toxické energetické materiály. Zničením čističiek vôd dôjde, samozrejme, k nedostatku pitnej vody, ale aj vody, od ktorej závisí poľnohospodárstvo a produkcia potravín. 

Veľkým problémom sú aj trosky zo zbúraných budov, ktoré môžu spôsobiť znečistenie ovzdušia a pôdy. Ich hromadením neskôr vznikajú skládky, ktoré sa niekedy začnú páliť, čím sa môžu uvoľňovať do ovzdušia škodlivé plyny. Ďalším problémom je aj vojenský šrot, ktorý taktiež znečisťuje a kontaminuje pôdu, alebo stroskotané či poškodené lode, ponorky a ropná infraštruktúra na mori, ktoré znečisťujú vodu. 

Počas bojových útokov sa do atmosféry dostáva aj veľké množstvo oxidu uhličitého, ktorý prispieva ku globálnemu otepľovaniu. Podľa amerického magazínu Forbes len americká armáda vypúšťa viac CO2 ako mnohé priemyselné štáty vrátane Švédska a Švajčiarska, napríklad počas invázie do Afganistanu v roku 2001 americká armáda vypustila 1 212 miliónov metrických ton skleníkových plynov. 

Aj zvieratá sú obeťami

Neodmysliteľnou súčasťou prírody sú zvieratá. Vojna ubližuje všetkým zvieratám – voľne  žijúcim, domácim, ale aj zvieratám v chovoch, v útulkoch, v záchranných staniciach či zoologických záhradách. Spôsobuje im stres, paniku a vážne zranenia, ktoré veľakrát končia smrťou. 

Ľudia, ktorí v strachu a v zúfalstve utekajú pred vojnou za hranice krajiny, často nechajú svoje zvieratá doma. „Preto ak niekto nemôže vziať zviera so sebou pri úteku pred vojnou, je lepšie ho umiestniť do útulku alebo zariadenia, kde sa o neho dočasne vedia postarať,“ hovorí Zuzana Mitošinková, zakladateľka Živej vlny, iniciatívy za práva zvierat a prírodu. 

Majitelia útulkov, azylových fariem alebo záchranných staníc, pre zranené voľne žijúce zvieratá, pri zvieratách ostávajú často aj počas vojny. Dôvodom je jednak oddanosť k zvieratám, ale aj problém s ich transportom. „Nie je možné toľko zvierat zbaliť do auta či tašky, ako v prípade jednotlivcov. Previesť napríklad prasiatko, niekoľko oviec či sliepok nie je také ľahké ako dvoch psov či tri mačky.“ 

Zuzana vidí problém aj komplikovaných podmienkach pre vstup do krajín EÚ, ktoré akoby nerátali s tým, že niekto môže mať hospodárske zvieratá aj ako súčasť záujmového chovu, kde zvieratá nie sú k úžitku. „Nie je to fér, lebo aj tieto zvieratá sú pre niekoho rovnako dôležité, ako pre iného pes či mačka.“ Ľudia, ktorí sa so zvieratami rozhodnú ostať, okrem iného zápasia aj s nedostatkom potravy a veterinárnej starostlivosti. V prípade spoločenských zvierat, ktoré nespĺňajú podmienky na vstup z tretích krajín na územie SR,  je ich prechod cez hranice momentálne zabezpečený.

Život spoločenských a domácich zvierat závisí od ľudskej starostlivosti, ktorá počas vojny mnohokrát absentuje. Podľa Zuzany tieto zvieratá, pravdepodobne zahynú od hladu, pretože nie sú zvyknuté hľadať si potravu. Môžu sa taktiež stať obeťami vojnových útokov. „V neposlednom rade zviera, o ktoré ste sa roky s láskou starali, bude za vami smútiť, takže na celkovej pohode mu to rozhodne nepridá.“

Vojny priamo a drasticky narúšajú aj život voľne žijúcich zvierat. Ostreľovanie môže narušiť ich domovy či spôsobiť požiar v ich prirodzenom prostredí. „Môžu prísť o partnera či partnerku, svoje mláďatká. Vplyvom vojny nemusia mať prístup k potrave či vode a tak dochádza aj k hladovaniu.“ Počas pätnásť rokov trvácej občianskej vojny v Mozambiku zahynulo v Národnom parku Gorongosa viac ako 90 percent žijúcich zvierat. Počet afrických byvolov klesol zo štrnásť tisíc  na sto a populácia hrocha spadla z 3 500 na sto jedincov. Z dvetisíc slonov po vojne ostalo len dvesto. Dôsledok toho bolo aj to, že slonie mäso sa používalo na kŕmenie vojakov a slonovina na financovanie zbraní a zásob. 

Doručiť materiálnu pomoc na konkrétne miesta, kde práve prebieha vojna, môže byť komplikované. Preto je podľa Zuzany najlepším spôsobom poslať finančnú pomoc priamo azylom, útulkom či záchranným staniciam, alebo vyhľadať organizácie, ktoré im pomáhajú priamo na mieste finančne aj materiálne. „Ide o nevinné tvory, ktoré nemajú s vojnou nič spoločné a nezaslúžia si znášať jej dôsledky,“ dodáva Zuzana.

Zmeny klímy podnecujú ku konfliktom

Všetko znečistenie prírody, ktoré vznikne počas vojnového stavu sa raz môže stať impulzom pre ďalší konflikt, aj keď bude v krajine prevládať mier. Je dokázané, že s meniacou sa klímou, ktorá zapríčiňuje nehostinné podmienky na život, stúpa počet konfliktov. 

Zlé klimatické podmienky často využívajú lídri či ozbrojené skupiny vo svoj prospech. Za záštitou lepšej budúcnosti si získajú hlasy obyvateľov na svoju stranu. Konflikt však väčšinou zničí aj to málo, čo v krajine funguje, a zároveň odčerpá sily na vymýšľanie a budovanie zmysluplných projektov na záchranu lokálnych komunít. 

Keď sa ozbrojený konflikt skombinuje s dopadmi klimatickej zmeny, a ak sa ešte odohráva v krajine, ktorá má zhoršený stav životného prostredia, tak dopady na miestnych obyvateľov a prírodu sú katastrofálne.  Jedným z príkladov sú Nigerská republika, Malijská republika a Burkina Faso v Afrike, kde ľudia zažívajú okrem konfliktu a násilia aj zvýšené napätie medzi komunitami kvôli zmenám v zrážkach a nedostatku pôdy, o ktorú sa hádajú farmári s pastiermi. V rovnakom čase ich postihujú aj extrémy počasia v podobe sucha a záplav. 

Vedci predpokladajú, že klimatické zmeny pravdepodobne viedli k dlhotrvajúcemu suchu, ktoré vyhnalo ľudí z ich domovov v Sýrii. Tí sa usídlili na perifériách miest, na okraji spoločnosti a ich frustrácia spustila občiansku vojnu, ktorá zdegradovanú krajinu ešte viac zdecimovala. 

Úmyselné útoky sa zakazujú

Medzinárodný výbor Červeného kríža sa snaží zabezpečiť, aby si boli vojaci a ich velitelia vedomí svojej povinnosti rešpektovať a chrániť životné prostredie aj počas konfliktu. Podľa Červeného kríža útoky nemajú byť namierené na civilné objekty, životu potrebnú infraštruktúru ako je voda, plyn a elektrina. Aj útoky pomocou nových technológií a kybernetickom priestore majú rešpektovať medzinárodné humanitárne právo.

Aby vojny ničili životné prostredie čo najmenej, Medzinárodné humanitárne právo zakazuje použitie prírodného prostredia ako zbrane. To znamená, že zakazuje úmyselné útoky naň, vrátane ničenia prírodných zdrojov a použitia technológií, ktoré ho môžu poškodzovať, ako sú napríklad herbicídy využité na zničenie ekologickej rovnováhy v regióne. Protokol pridal aj špecifický zákaz použitia metód a prostriedkov boja, ktoré chcú alebo by mohli spôsobiť rozsiahle, dlhotrvajúce a mohutné poškodenie životného prostredia.  

Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu z roku 1998 stanovuje ako vojnový zločin spôsobenie rozsiahleho, dlhotrvajúceho a veľkého poškodenia prírody porušením princípu úmernosti. Ďalšie špeciálne ustanovenia zahŕňajú zákaz ničiť poľnohospodársku krajinu a zdroje pitnej vody s úmyslom poškodiť civilné obyvateľstvo. 

Prostredie krajiny vo vojne nemusí zničiť iba vojna samotná. Degradácia krajiny môže nastať, paradoxne, po skončení konfliktu. Konflikt väčšinou vyženie ľudí z ich domovov a tým umožní prírode, aby daný priestor zabrala a prosperovala. Počas konfliktu často ozbrojené skupiny skončia ukryté v lese, takže sa v lesoch prestane ťažiť. No keď sa konflikt skončí a ľudia sa vrátia naspäť, pri obnove miest a obcí môže nastať odlesňovanie a nadmerné čerpanie prírodných zdrojov.

Vojna nezasahuje len súperiace a bojujúce strany, ale negatívne ovplyvňuje aj civilné obyvateľstvo, zvieratá, mestskú infraštruktúru a koniec koncov aj celú planétu.  Riešiť vzájomné spory sa dá aj iným spôsobom, ako len za použitím vojenskej sily, ktorá spôsobuje toľké utrpenie.