fbpx
Vzdelávanie

Aktivista za lepšie školstvo: Vzdelávanie musíme znovu vynájsť

Pracuje na kampani Chceme vedieť viac a tvrdí, že je zbytočné sa rozprávať o tom, či má byť normatív na žiaka 1,3 alebo 1,5, keď nevieme, čo chceme vzdelávaním vlastne dosiahnuť. Lepšie školstvo nedosiahneme plošným zvýšením platov, ale musíme zrušiť tabuľkové platy, hovorí v rozhovore PETER DRÁĽ.

V rámci kampane Chceme vedieť viac o budúcnosti vzdelávania na Slovensku ste robili reprezentatívny prieskum verejnej mienky o školstve. Čo vás na výsledkoch najviac prekvapilo?

Prekvapilo nás, že väčšina ľudí sa priklonila k tomu, že školstvo prešľapuje na mieste. Tretina opýtaných si dokonca myslí, že sa školstvo vydáva zlým smerom a iba 8 percent ľudí si myslí, že je na dobrej ceste. To považujem za najdôležitejšie zistenie, pretože sme očakávali, že ľudia budú spokojnejší.

Ja by som naopak čakala, že viac ľudí bude nespokojných.

Dnes už aj ja. Mám pocit, že za posledný polrok v diskurze o školstve prevládla naliehavosť, nedočkavosť. Pred rokom by som dal ruku do ohňa za to, že pre väčšinu ľudí je na tom školstvo relatívne dobre. Ďalšia vec, ktorá nás prekvapila, bola, že veľa ľudí chce mať kvalitnú školu „za rohom“. Nechce si medzi školami vyberať a voziť deti cez celé mesto či do inej dediny za lepším vzdelaním. To podľa mňa súvisí s tým, že mnoho ľudí je dnes pracovne veľmi vyťažených, musia sa obracať, a preto chcú dať deti ráno do najbližšej školy a ísť do roboty. Nehodnotím, či je to dobré alebo zlé, ale je to jednoducho tak.

Nie je to ale znakom lenivosti rodičov? Keď si vyberajú napríklad práčku, sú schopní prejazdiť celé mesto, ale svoje dieťa už voziť inam do školy nechcú.

Ja by som to nepovažoval za lenivosť alebo pohodlnosť. Ak vnímame školstvo alebo vzdelávanie iba ako povinnosť, ktorú máme plniť, nechce sa nám zvažovať ešte aj to, kam svoje dieťa dáme. Chceli by sme, aby všetky základné školy boli dobré a nemuseli by sme si medzi nimi vyberať.

Idealisticky to vyzerá dobre, pravda je však taká, že v realite má na vzdelávanie monopol štát a ukazuje sa, že tento monopol je vysoko problematický.

Nie som si istý, či ľudia vnímajú, že monopol štátu je vysoko problematický. Môžeme to chápať ako vzdávanie sa zodpovednosti za to, ako sa budú naše deti vzdelávať, ale môže to byť aj únavou zo slobody. Dnes si musíme vyberať z toľkých rôznych vecí, že by sme chceli, aby bola napríklad vo vzdelávaní určitá kvalita garantovaná štátom, keď už je financované z našich daní.

Peter Dráľ. FOTO - noveskolstvo.sk
Peter Dráľ. FOTO – noveskolstvo.sk

Akú úlohu štátu vo vzdelávaní vidíte vy?

Už pri spracovávaní Atlasu predstáv o budúcnosti vzdelávania na Slovensku som si uvedomoval, že sa pohybujem medzi rôznymi ideálnymi modelmi. Sú veci, ktoré sa podľa mňa bez štátu nezaobídu. Potrebujeme napríklad nejakým spôsobom vedieť posúdiť, či je vzdelávanie, ktoré poskytujeme, kvalitné. Nemyslím si, že iba štát má povedať, čo je kvalitné a čo nie, ale má vytvoriť podmienky na to, aby sa tá kvalita dala zisťovať. Potrebujeme vyhodnocovať výstupy vzdelávania, pričom to vôbec nemusí byť formou štandardizovaných testov a nemusí to byť zamerané napríklad iba na zamestnateľnosť absolventov. Môžeme sa zamerať napríklad aj na to, ako vzdelávanie napĺňa rôznorodé potreby detí či na to, aké prostredie na učenie im školy vytvárajú. Ďalšia vec, ktorá by podľa mňa mala byť štátom garantovaná, je istý základný štandard, ktorý ako občan dostanem v ktorejkoľvek škole. Či už k tomu bude aj nejaká iná pridaná hodnota, napríklad v podobe špecializácie, je na zváženie. A tretia vec je sloboda voľby. To, že je niečo garantované, mi nemá brániť vzdelávať inak. V slobodnej spoločnosti štát umožňuje rôzne formy vzdelávania a tým, čo si vyberať nechcú, garantuje kvalitu aj v škole „za rohom“.

Z atlasu predstáv som mala pocit, že dávate dosť veľkú váhu súkromným školám. Dnes si však mnohí myslia, že kvalita súkromných škôl je otázna. Ako zabezpečiť, aby bola dostatočná?

Nemyslím si, že by atlas vo väčšej miere zdôrazňoval dôležitosť súkromných alebo štátnych škôl. Skôr si myslím, že štát si musí priznať, že nad niektorými formami vzdelávania už jednoducho nemá kontrolu. Nikto nevie odkontrolovať, čo sa naozaj v školách robí. To, že tam príde inšpekcia, ktorá skúma pedagogickú dokumentáciu alebo sleduje konkrétnu vyučovaciu hodinu, zužuje kontrolu len na to, čo je na povrchu. Nemáme žiadnu páku na to, aby sa povedzme na dejepise odučilo presne to, čo štát určí. Nevieme, akým spôsobom sa to odučí a ani čo si z toho žiaci odnesú. Je veľkou chybou, ak vzdelávanie zužujeme iba na nariaďovanie, kontrolovanie a testovanie, pretože tým školu vzďaľujeme zmysluplnému učeniu a potrebám učiacich sa. Dnes prebieha oveľa viac učenia mimo školu. Ak má škola prežiť, musí sa zmeniť tak, aby čo najviac takéhoto učenia dokázala obsiahnuť, nadväzovať naň, dopĺňať ho. Musí sa teda otvoriť nielen obsahom, ale aj metódami, personálom a aj fyzicky. Škola nie je len budova, ktorú potrebujeme udržiavať, ale je v prvom rade o ľuďoch, čo sa v nej učia.

Viem si predstaviť, že dnes by boli učitelia z predstavy otvárania školy mimo budovu v strese kvôli rôznym bezpečnostným normám a podobne.

Tie normy sa zďaleka netýkajú iba bezpečnosti. Sú tak silne zažité, že potrebujeme rozmýšľať o dvadsať až tridsať rokov dopredu, aby sme sa od nich dokázali odpútať. Keď sa dnes rozprávame o zmenách v školstve, často hovoríme len o drobných vylepšeniach existujúceho systému. Myslím si však, že drobné vylepšenia nás nikam neposunú. My potrebujeme vzdelávanie nanovo vynájsť.

Keby ste boli v pozícii ministra školstva, čo by ste urobili?

Akémukoľvek budúcemu ministrovi by som neodporúčal robiť čokoľvek s presvedčením, že „ja viem najlepšie, ako to má byť“. Ak má systém fungovať, musia sa s ním stotožniť všetci zainteresovaní. Ak sa s ním nestotožnia, budú ho obchádzať alebo iba formálne plniť rôzne, často aj nezmyselné požiadavky. Ak sa má naozaj znovu vynájsť zmysel vzdelávania, musíme sa pýtať všetkých, ktorí na ňom robia. Potrebujeme si zadefinovať základné princípy, o čom má vzdelávanie byť. Od toho potom môžeme odvíjať všetko ostatné. V atlase sa základný princíp vzdelávania odvíja od potrieb dieťaťa. Tak, ako sa zdravotníctvo alebo akákoľvek iná verejná služba odvíjajú od potrieb ľudí, malo by sa podľa mňa aj školstvo odvíjať od potrieb detí.

Vedia však deti, čo chcú a čo je pre ne dobré?

Samozrejme, že vedia, čo chcú a veľmi dobre vedia pomenovať aj to, čo nechcú. Či je rozdiel medzi tým, čo chceme a čo je pre nás naozaj dobré, je otázka aj pre dospelých ľudí. Nevidel by som zásadný rozdiel v tom, či má niekto nad alebo pod 18 rokov.

Čo hovorili deti o školstve vo vašom prieskume?

Keď tvorili školy budúcnosti, hovorili o veľmi konkrétnych veciach, ktoré by tam mali byť. Hovorili o flexibilite, otvorenosti, vhodnom prostredí na rôzne formy učenia. To, že by organizácia učenia mala byť viac v ich vlastných rukách, osobne považujem za znak vyspelosti aj predvídavosti dnešných detí. Takisto hovorili o prispôsobení vyučovania rôznym typom detí. No a chceli, aby vzdelávanie bolo niečím užitočným a praktickým. Vedia totiž, že veľa vecí, ktoré sa dnes v škole učia, nebudú potrebovať. Keď sme sa ich pýtali, kde a od koho sa doteraz najviac naučili, škola bola až na nejakom štvrtom či piatom mieste.

Na to, aby sa človek mohol stať napríklad fyzikom musí vypočítať stovky príkladov, ktoré ho nebavia. Dril je v tom prípade základom pre niečo, čo v budúcnosti môže byť užitočné. Keby sme to nechali na deti, nestalo by sa, že by aj tieto dôležité základy vymizli a prišli by sme o fyzikov či chemikov?

Myslím si, že základ si určite zadefinovať potrebujeme. Nepotrebujeme však každé dieťa učiť jadrovú fyziku alebo perfektne po francúzsky. Môžeme mu dať ochutnávku a ukázať mu, že takýmto spôsobom sa uvažuje v matematike, takýmto spôsobom sa skúma niečo v histórii. Dieťa bude teda mať možnosť to skúsiť, získať nejaký základ a následne sa vybrať svojím smerom. Každú z tých oblastí by sme mu mali sprostredkovať spôsobom, akým o nej uvažujú a ako v nej pracujú ozajstní špecialisti. Akým spôsobom uvažuje a čo všetko potrebuje vedieť matematik, ak chce niečo vypočítať, akým spôsobom postupuje umelec, keď ide niečo vytvoriť. Takto meníme aj rolu učiteľa a posúvame ho z pozície sprostredkovateľa vedomostí na sprievodcu učením, pretože ani on nemá všetky odpovede a učí sa spolu s deťmi. Tým meníme aj cieľ vzdelávania z memorovania faktov na učenie sa bádaním, tvorením, objavovaním nových poznatkov, vzťahov a súvislostí.

Atlas predstáv podporil aj prezident Andrej Kiska. Pozrite si video.

Aj dnes majú učitelia možnosť učiť napríklad matematiku Hejného metódou, ale využíva ju len pár škôl.

Či tu tá možnosť reálne je, je otázne. Bráni tomu vyžadovanie meraných výstupov, ktoré s tou metódou nie sú v súlade. Ak je na konci požadovaný test, ktorý je štandardizovaný a zhora daný, tak buď ako učiteľ rezignujem na to, že v ňom chcem mať dobré výsledky alebo sa snažím svoje metódy prispôsobiť tomu, aby boli výsledky testovania dobré.

Školy teda majú problém používať alternatívne metódy. Mali však možnosť tvoriť si vlastné školské vzdelávacie programy, čo využila len mizivá časť z nich a väčšina použila vzorový plán z ministerstva.

Áno, ak totiž niekoľko rokov pôsobíte v systéme, kde viete, čo sa od vás reálne vyžaduje, a čo vám prináša žiadané výsledky, tak je ťažké prejsť na iný spôsob myslenia. Čo sa plánov týka, tá možnosť im bola aj nebola daná. Keď si zoberieme veľmi krátky čas, ktorý na to školy mali, nepripravenosť personálu, absenciu podpory a všetky administratívne veci, ktoré sa mali robiť, musel by to byť ozaj veľký bojovník, aby si povedal, že skúsme to urobiť nejako inak. Väčšinou si vlastný program vytvorili školy, ktoré to robili inak už aj predtým. Okrem toho, vzdelávací program nie je len nejaký dokument, jeho tvorba je dlhodobým procesom. Veci si treba postupne odskúšať a neustále prispôsobovať podľa potrieb učiacich sa a možností, ktoré na učenie máte.

Pomohlo by v tomto prípade nejaké mentorstvo pre učiteľov?

Určite. Čo učitelia veľmi oceňujú je, ak sa môžu porozprávať, vymieňať si skúsenosti. Oni často nemajú ani v rámci vlastnej školy čas diskutovať o tom, čo a ako robia a ako by to mohli robiť lepšie. Reálne na to v dnešnej situácii nemajú vytvorené podmienky.

Peter Dráľ a kolegyne z kampane Chceme vedieť viac. FOTO - chcemevedietviac.sk
Peter Dráľ a kolegyne Zuzana Zimenová (dnes v Sieti) a Elena Gallová Kriglerová z kampane Chceme vedieť viac. FOTO – chcemevedietviac.sk

Akých máme na Slovensku učiteľov?

(ticho) Rôznych.

Všetci by sme chceli, aby bolo vyučovanie inovatívne a super, ale je to možné dosiahnuť, keď sa na pedagogickú fakultu hlásia z veľkej časti ľudia, ktorí sa nikam inam nedostali a nemajú v skutočnosti o učenie záujem?

Často sa v diskusiách o dnešnom školstve točíme dookola. Vraj najprv musíme zmeniť prípravu učiteľov na vysokých školách. Na to však treba zvýšiť prestíž učiteľského povolania, aby sa tam hlásili kvalitní ľudia. Na to však musíme zvýšiť učiteľom platy a tak ďalej. Nemyslím si, že existuje jediný prvý krok, ktorý keď urobíme, bude všetko super. Musíme začať robiť viacero vecí naraz, avšak premyslene a konzistentne, so zapojením všetkých, ktorých sa vzdelávanie týka. Nie som úplne skeptický v tom, že by sa zmena nedala dosiahnuť s učiteľmi, ktorých máme dnes. Potrebujú len možnosti a priestor, a tým nemyslím slobodu v zmysle máš tridsať percent učebného plánu na voľný výber, no nevieš, čo si tam máš dať a tvoja práca sa bude aj tak posudzovať podľa niečoho iného. Alebo, že môžeš učiť aj inou metódou, veď si ju stiahni z internetu, no reálne pri tom nedostávaš podporu či spätnú väzbu. Čo by sa reálne dalo urobiť je, že by čas na učenie a prípravu bol rozdelený povedzme pol na pol. Príprava je veľmi dôležitá. Ak mám lektorovať hodinové vzdelávanie, minimálne hodinu, ak nie viac, potrebujem na prípravu. Prečo potom čakáme, že učiteľ si cestou z kabinetu rozmyslí, čo bude na hodine robiť? Veľa z nich to tak aj robí, ale potom nemajú šancu vo vyučovaní zohľadniť záujmy, schopnosti a potreby konkrétnych detí, atmosféru v triede, úroveň doterajšieho poznania, prepojenia s inými predmetmi a bežným životom.

Pomohlo by zvýšenie platov učiteľov?

Samo o sebe to nepomôže. Keď mi dnes niekto dá dvojnásobne vyšší plat, tak to nijako negarantuje, že budem svoju prácu robiť lepšie.

Odmeňovanie by teda malo byť nastavené motivačne?

Je to logické. Ak chceme mať na mieru šité vzdelávanie, musíme mať na mieru šité aj odmeňovanie. Ako môžeme rovnako odmeňovať niekoho, kto robí svoju prácu zle alebo rutinne a niekoho, kto ju robí skvele? To je nonsens. Musíme odstúpiť od tabuľkových platov a zároveň presne zadefinovať očakávania a nároky, ktoré kladieme na učiteľov. V systéme, v ktorom je všeobecný nedostatok peňazí, spravodlivé odmeňovanie nevyriešia ani nejaké drobné príplatky.

Do akej školy by ste chceli dať svoje deti?

Do takej „za rohom“, kde by chodili deti, ktoré sú rozmanité. Nie je až také dôležité, aká je jej budova a aké sú v nej pomôcky, aj keď by bolo fajn, keby ich bol dostatok a boli by kvalitné. Dôležitejšie však je, aby dieťa dostávalo v škole také podnety, ktoré mu v rámci jeho rastu pomôžu učiť sa zmysluplné veci. To je podľa mňa možné len vtedy, ak sú deti v triede rôzne a učia sa rôznorodými spôsobmi. Dôležité je aj to, aby v tej škole bola vytvorená kultúra spolupráce medzi deťmi rôzneho veku, pretože nevidím žiaden dôvod na ich triedenie iba na základe toho, koľko majú rokov. Spolupráca by však nemala byť iba medzi deťmi, ale aj medzi učiteľmi. Dieťa totiž nebude chápať jej hodnotu, ak ju nebude vnímať aj u tých, ktorí ho sprevádzajú jeho vlastným učením. Potom sa nečudujme, že tu často prevláda taká skupinová práca, v ktorej jeden ťahá a ostatní sa iba vezú. Ani tomu, že aj mnohí dospelí ľudia nevedia konštruktívne komunikovať, riešiť konflikty, deliť si úlohy či dávať a prijímať spätnú väzbu.

Má dnes škola vôbec význam, je potrebná? Ak áno, načo?

Myslím si, že áno. Deti tam majú mať príležitosť socializovať sa akoby v mikrosvete toho „veľkého sveta“, stretnúť iných ľudí a spoločne niečo robiť. Nevrháme predsa šesťročné deti na ulicu v štýle „choď a zarob si na seba“. My ich dávame do školy preto, aby ich pripravila na svet, ktorý ich čaká. To, že ich dnes škola pripravuje do iného sveta, je druhá vec, ktorú tiež musíme riešiť. No pre túto socializačnú funkciu, ktorú si často ani neuvedomujeme a zanedbávame ju, bude škola aj v budúcnosti iba ťažko zastupiteľná.

Mnohí dnes hovoria, že Slovensko potrebuje ľudí, ktorí budú manuálne pracovať pre automobilky a dnešná škola im teda stačí.

Ak si povieme, že účel školy je produkovať ľudí, ktorí budú schopní manipulovať strojmi v pásovej výrobe, je to veľmi krátkozraký cieľ. Pridanú hodnotu budú mať v budúcnosti len tie veci, ktoré súvisia s rozmýšľaním človeka. Teda s invenciou, kreativitou a vynachádzaním vecí, na ktoré tie stroje nemajú. Je preto mrhaním potenciálu človeka učiť ho len robiť so strojmi. Automobilky tu už o dvadsať rokov vôbec nemusia byť a čo budeme robiť potom?

Spomínali ste, že pri presadzovaní zmien je dôležitý konsenzus všetkých zainteresovaných. Ako reagujú učitelia na vašu kampaň a atlas predstáv? Chcú sa zmeniť a byť lepší alebo ich vaša iniciatíva skôr uráža?

Zatiaľ je predčasné hodnotiť reakcie na atlas predstáv, keďže sme ho vydali len na konci novembra. Nerozlišoval by som ani, či je spätná väzba od učiteľov alebo ľudí iných profesií. Každý človek má k vzdelávaniu čo povedať. Systém dnes nie je nastavený na to, aby sme rozmýšľali nad tým, ako robiť veci inak, lepšie. My preto nechceme iba prispieť do diskusie, ale úplne ju zmeniť. Atlas neposkytuje návody, ale podnety na uvažovanie o vzdelávaní iným spôsobom, zo širšej perspektívy. Nevidíme veľmi zmysel rozprávať sa o tom, či má byť normatív na žiaka 1,3 alebo 1,5, keď nemáme vydiskutované, čo vlastne vo vzdelávaní chceme dosiahnuť. Normatív je z tohto pohľadu až pätoradá otázka. Naše myslenie je dnes často tak zakorenené v existujúcom systéme, že z neho nedokážeme vyjsť von. V tomto väzí aj najväčšia prekážka diskusií o vzdelávaní. Pre stromy nevidíme les.

PETER DRÁĽ je spoluautorom Atlasu predstáv o budúcnosti vzdelávania na Slovensku, ktorý vznikol vrámci kampane Chceme vedieť viac. V Bratislave sa venoval žurnalistike a politológii, v New Yorku liberálnym štúdiám, v Budapešti nacionalizmu a popritom kadečomu inému. Externe pôsobí v Nadácii Milana Šimečku a je spoluautorom portálu noveskolstvo.sk

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

Kľúčové slová:

rozhovor, vzdelávanie

Profil autora:

Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

Andrea Uherková

Staré odrody jabloní nie sú len slovenské a žiadne iné

Na stole mám celú jeseň misu s ovocím. Dnes si z nej vyberám nenápadné žlté jablko. Po zahryznutí je chrumkavé a šťavnaté, s jemnou chuťou. Je to môj favorit medzi starými odrodami – Batul. Pôvod tejto odrody siaha do Rumunska v 18. storočí.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Esemeska z Česka

„Myslím na teba, posledné týždne, žiaľ, v súvislosti s ohrozením slobody slova, kultúry, vzdelanosti a rastúcim populizmom.“ Zatvorila som esemesku, lebo som naozaj nevedela, čo odpovedať. Nie, že by v Česku, kde kamarát býva, bolo všetko ukážkové. Jeho správa ma zarazila. Iba som mu zaželala k narodeninám a čakala tak maximálne „ďakujem“. Tak takto rozmýšľa o ľuďoch na Slovensku?

Tomáš Kušnír

Nečakané spojenectvá môžu vzniknúť kdekoľvek

Dva roky a dvaja ľudia, ktorí ešte mohli žiť. Juraja a Matúša som nepoznal. Do Teplárne som nechodil a v tom čase som nežil v Bratislave. Napriek tomu som sa vďaka svedectvám ich blízkych dozvedel, ako milovali život a žili v láske. Majú dnes kvír ľudia na Slovensku väčší pocit bezpečia?

ivana-polackova
Ivana Poláčková

Zachráni spojenie vedy a umenia ľudstvo?

Pred pár dňami som v rakúskom Linzi, meste vedy a kultúry, prevzala pre našu mimovládnu organizáciu Živica a jej platformu Hurá von! čestné ocenenie v rámci prestížnej európskej ceny European Union Prize for Citizen Science. Nielen samotné ocenenie, ale celý galavečer ma utvrdil v tom, že prepájať umenie s vedou a umelou inteligenciou (AI) vo vzdelávaní je možno ešte dôležitejšie ako sme si mysleli.

Andrea Uherková

Čo mi dala Cesta hrdiniek SNP?

Začiatkom augusta sme si s kamarátkou naložili na plecia ťažké turistické batohy, aby sme s nimi prešli dvesto kilometrov z Devína do Trenčína po „Ceste hrdiniek SNP“ – ako sme si ju premenovali. Tušila som, čo nás čaká, lebo sme celú trasu prešli pred pár rokmi, len v opačnom smere – z Dukly na Devín. Čo ma naučilo putovanie po Slovensku? Prečítajte si moje zápisky z cesty.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner