Známka žiakovi ani rodičovi nepovie, v čom je dobrý a kde sa môže zlepšiť. Ako písať slovné hodnotenie?

Hodnotenie pre žiaka aj rodiča

Janka Marcineková učí viac ako 25 rokov. Z toho iba krátko na začiatku svojej praxe používala známkovanie. A dokonca aj vtedy si pomáhala dodatkom slovného hodnotenia. „Prešla som dlhým vývojom pri slovnom hodnotení a zažila som rôzne postoje kolegov alebo učiteľov mojich detí. Niektorí tvrdia, že to je len nejaká slovná omáčka,“ spomína Janka, ktorá v súčasnosti pôsobí na Súkromnej základnej škole Bakomi, kde sa na prvom stupni hodnotí výlučne slovne. 

Áno, slovné hodnotenie môže byť aj omáčka. Záleží to od toho, ako zodpovedne k nemu učiteľ pristúpi. Slovné hodnotenie môže – a malo by – formovať cestu dieťaťa a jeho osobnosť: „Ocení jeho pokroky, poradí mu, kde vylepšiť jeho prácu. Aj my na Bakomi známkujeme, keďže to káže zákon. Máme jasné kritériá, ale súčasťou je vždy aj slovné hodnotenie,“ vysvetľuje Janka. Škola má zverejnený aj manuál hodnotenia, ktorý pomôže pochopiť systém nielen žiakom, ale aj rodičom. „Dôverujú nám a nemáme s tým starosť.“ Okrem hodnotení jednotlivých aktivít majú učitelia so žiakmi pravidelné stretnutia, kde sa rozprávajú o svojom napredovaní. Je to pre nich spätná väzba. 

Martina Štesková je absolventkou Komenského inštitútu, ktorá učí v komunitnej škole na Zaježovej, kde známky rovnako nepoužívajú. Vyskúšala s rodičmi jeden experiment. Vytvorila vysvedčenie fiktívnemu žiakovi, ktorý bol po vedomostnej stránke veľmi slabý, ale snažil sa byť aktívny a komunikatívny. Jedno vysvedčenie bolo klasické so známkami, druhé bolo slovné hodnotenie. Rodičia jej mali vrátiť to, ktoré chcú, aby používala v škole. Všetci jej vrátili slovné hodnotenia. 

„Nemali by sme hodnotiť iba vedomosti žiaka. Hodnotia sa zručnosti, schopnosť použiť danú vedomosť, postoje, aktivita. Ak to slovné hodnotenie má byť kvalitné, toto by v ňom malo byť zahrnuté,“ odporúča Maťa, ktorá učí už osemnásť rokov a známky takmer nikdy nepoužívala.

Či rodič porozumie hodnoteniu svojho dieťaťa, je otázne aj pri klasickom známkovaní, tvrdí Maťa. „Z jednotky zo slovenčiny rodič nevie vyrozumieť, či sa to dieťa vie správne vyjadrovať, či vie používať zvukomalebné slová, či vie tvoriť vety alebo gramatiku.“ Pri slovnom hodnotení to vedia učitelia presne pomenovať a zároveň dať odporučenie, čo a ako zlepšiť. Pri známke dieťa ani rodič presne nevie, kde zapracovať. Iba ťažko sa tu hľadá priestor na správnu sebareflexiu. A cieľom učenia sa nestáva vedomosť samotná, ale známka.

Kde hľadať motiváciu

´Keď dostaneš päťku, dostaneš zaracha.´ Koľkokrát jedine takéto vyhrážky prinútili žiakov sadnúť si nad učebnice. Čo teraz, ak päťka v škole nehrozí? Janka pripomína, že pri slovnom hodnotení sa nehodnotí iba obsah nejakého predmetu, ale životná zručnosť. „Dieťa nemá pracovať pre známku, ale smerovať k vlastnej reflexii – darí sa mi? Baví ma to, čo robím? Podarila sa mi tá práca?“ Vnútornej motivácii môže nahrať aj to, ak si žiak môže zvoliť niečo z viacerých možností alebo aby dostalo šancu realizovať vlastný nápad. Možnosť voľby totiž podporuje zodpovednosť a zaangažovanosť.

Maťa upozorňuje, že hľadanie vnútornej motivácie už v ranom veku, sa môže pretaviť aj neskôr v živote. „Prečo sa tie deti majú učiť? Lebo ich potrestá rodič alebo budú považovaní za menejcenných? Alebo preto, že to chcú vedieť a chcú sa učiť? Budem rada, ak deti v sebe objavia vnútornú motiváciu. Hľadajme cesty, ako ich motivovať, prečo sa chcú učiť a nie čo za to dostanú. Potom sa to pretransformuje aj inde v živote – nebudem robiť dobrovoľnícku činnosť, pretože za to nedostanem dostatočne zaplatené, nebudem si upratovať izbu, lebo za to nedostanem odmenu alebo pochvalu…“

„Závisí to od vedenia od samého začiatku. Ovplyvňuje to aj v akom prostredí dieťa je, ako ho vedú v rodine, ako to zažije v škole od nástupu,“ Janka zároveň dodáva, že rozdiel badá aj na deťoch, ktoré prichádzajú na Bakomi z iných škôl. „Pýtajú si od nás, aby sme im povedali, čo robia zle, čo majú robiť. Ale toto nie je našim cieľom ani úlohou v životoch detí, aby dostávali iba pokyny. Snažíme sa ich viesť k tomu, aby sa sami zamysleli, čo ešte môžu pre danú vec spraviť.“ 

Neporovnávať, lebo každý je dôležitý

Martina radí, že aj učiteľ, ktorého nie je silnou stránkou písať obsiahle texty hodnotenia, môže slovné hodnotenie používať tak, aby mu to vyhovovalo. Napríklad pri jednotlivých témach môže používať znaky plus a mínus. „Môže vymenovať vedomosti, schopnosť použiť vedomosti, zručnosť a pri každom napísať plus, dve plus alebo mínus či dve mínus.“

Dôležité je deti pri akomkoľvek hodnotení neporovnávať. Často to robia žiaci sami od seba. Dokonca aj pri hodnotení bez známok. Sú deti, ktoré sú supertalentované, iné skôr introverti. Niekto je stredobod pozornosti triedy, iný sa nevie presadiť a môže ho to trápiť. „Ak z hodnotení a známok nerobíme modlu, nemalo by sa to stať,“ hovorí Martina. 

„Áno, nie každé dieťa je napríklad vodca, ale to je v poriadku, lebo ľudia, ktorí nie sú lídrami, sú tiež veľmi dôležití. A dieťa vieme priviesť k tomu, v čom všetkom môže byť dobré. Každé dieťa má nejaké talenty. Je na nás učiteľoch, či povieme – aha, toto dieťa je zakríknuté a či to živíme v triede alebo naopak sa snažíme nájsť a podporiť jeho silné stránky. Sú deti, ktoré sú lídri, ale ich slabá stránka je, že sú veľmi slabí dokončovači. A práve tí introverti sú vytrvalí, ktorí prevracajú úlohu z každej strany, až kým sa im nepodarí vyriešiť ju.“

Janka dodáva, že deti nepotrebujú neustále pochvaly. „Ak sa dieťa učí čítať, nepotrebuje od učiteľa počuť, aké je super. Aj učiteľ to ale musí vydržať nepovedať.“ Žiakom, ktorí prišli do Bakomi z iných škôl a boli naučení na motivácie, pochvaly a konkrétne rady, čo urobiť inak, pomáhajú na škole hodnotiace hárky. Sám žiak v ňom napríklad opíše, kedy bol na hodine pozorný a kedy skôr nedával pozor.  To isté v hárku zhodnotil aj učiteľ a potom si ich porovnali. Učitelia plne rešpektujú sebahodnotenia detí a v takejto spolupráci vzniká ich hodnotenie. Na druhom stupni to je aj známka, ale vždy aj slovný komentár. Postupne tak učitelia priviedli deti na spôsob, ako na seba nazerať a hodnotiť sa, respektíve premýšľať o tom, kde a ako sa zlepšiť.

„Dieťa má tendenciu súťaživosti, aj keď ho k tomu cielene nevedieme. Cíti, že niekomu niečo ide ľahko a ono sa v tom trápi, samozrejme, že to vidí. Dôležité je, aby sa prijalo také, aké je a toto je v našej moci. Učiteľ má byť jeho sprievodca.“

Úskalia slovného hodnotenia

„Raz sa mi stalo, že v lyžiarskom stredisku bola akcia, že ak prídu žiaci s polročným vysvedčením so samými jednotkami, môžu lyžovať zadarmo. Dieťaťu som dala na mňa číslo, nech mi od vleku zavolajú a dala som mu aj sprievodný list. Vlekári to pochopili a pustili dieťa lyžovať,“ spomína Maťa. Je to však len úsmevná príhoda. Keď hovoríme o tom, ako pri slovnom hodnotení učiteľ prekonáva osobné sympatie, mnohí učitelia zrejme vedia, že to je náročnejšia téma.

Martina hovorí, že podľa nej nie je možné mať každé dieťa v triede rovnako rada.  Napokon vyplýva to z ľudskej podstaty. Janka naopak spätne zhodnotila, že so sympatiami alebo nesympatiami za celú svoju učiteľskú kariéru nikdy nebojovala. 

„Je to aj o vyzretosti učiteľa. Či sa dokáže aj na dieťa, ktoré mu možno v niečom nesedí, pozrieť s tým, či v ňom vidí niečo dobré. Možno niekto v triede je hlučný alebo vzťahovačný, ale na druhej strane je úžasne optimistický, nadaný napríklad pre výtvarné projekty, ako dokáže prepájať svoj vnútorný snílkovský svet s niečím reálnym. Ak nám je niekto nesympatický, okej, ale poďme nájsť na vyváženie rovnaký počet vecí, v ktorých je super a skúsme s nimi pracovať,“ vysvetľuje Martina. Dôležité je nesympatiu si otvorene pripustiť, ale vedome s ňou pracovať. Je v poriadku, ak nie ku všetkým učiteľ prechováva rovnakú blízkosť. 

Škola v Bakomi aj Zaježovská škola prešli v čase korona pandémie na online vyučovanie. „My sme jedna z tých škôl, ktoré skôr odsúvajú počítač v živote dieťaťa, ale teraz sme do toho vpadli naplno. Online učíme hlavne staršie deti, ktoré si to vyslovene vyžiadali,“ hovorí Janka. 

Spolu s Maťou sa zhodujú, že je to ideálny čas na prechod na slovné hodnotenie. „Už len keď tomu dieťaťu napíšete štyri vety, je to super a môžete takto začať,“ povzbudzuje učiteľov Martina. Testy teraz Janka neodporúča, radšej by žiakom zadávala zaujímavé úlohy. „Sú rôzne formy, kde môžem zistiť, na čom to dieťa pracuje, ako na tom je bez toho, aby sme testovali.“