Koronavírus väčšinu z nás dostal do stavu nedobrovoľnej skromnosti. Nedobrovoľne, ale o to intenzívnejšie teraz zažívame stav bez mnohých vymožeností, na aké sme bežne zvyknutí. To nám ponúka možnosť, ako by to mohlo vyzerať, ak by sme sa každý dobrovoľne vzdali časti svojich materiálnych túžob.
Filozofiu dobrovoľnej skromnosti nevnímam ako idealizmus, ale ako niečo, čo dáva zmysel na úrovni jednotlivca. Životný štýl, v rámci ktorého môžeme začať sami od seba a prevziať zodpovednosť za to, čo robíme, ako to robíme a prečo to robíme.
Dobrovoľná skromnosť pritom pre každého môže znamenať niečo iné, nie je striktne daná. Pre niekoho je to dobrovoľné vzdanie sa televízora, auta, alebo cestovania po exotických destináciách. Niekto zase zminimalizuje počet vecí v domácnosti a naopak, posilní a rozvíja viac svoj vnútorný svet. Poznala som aj ľudí, ktorí to s dobrovoľnou skromnosťou potiahli až do extrému a žili prakticky život mníchov.
V každom prípade to nie je žiadna mainstreamová filozofia, rozhodne nie v ekonomicky vyspelých častiach sveta, kam patríme aj my a ktoré sú typické svojím konzumným správaním. Z hľadiska motivácie je síce veľký rozdiel medzi dobrovoľnou a nedobrovoľnou skromnosťou (pri ohrození chudobou skromnosť nie je otázkou slobodného výberu, ale nutnosťou), no z hľadiska celkového dopadu na klímu, prírodné zdroje a ekosystémy tento rozdiel zaniká.
Verím, že každá kríza má svoj význam a každá príčina svoj dôsledok. Možno je práve čas na to, aby sme zhodnotili, akým tempom a s akými prioritami chceme pokračovať ďalej. Lebo ďalšia kríza nám už na to nemusí dať čas a priestor.