V minulosti bolo bežné, že každý kraj mal svoje typické ovocné stromy prispôsobené miestnej mikroklíme. Dnes sú tieto staré odrody jabloní a hrušiek ohrozené, ale zároveň zažívajú novú módu, hovorí odborník staré odrody z Fakulty ekológie a environmentalistiky na Technickej univerzite vo Zvolene BRUNO JAKUBEC.
Spolu so Živicou preto pracuje na projekte SadOVO, v rámci ktorého sa staré ovocné odrody vrátia do krajiny cez školské dvory a rovesnícke vzdelávanie. Prečo je rôznorodosť pre krajinu dôležitá, čím sa odlišujú staré odrody od moderných a ako ich zachovať? Čítajte v rozhovore.
Máme tu neobyčajne štedrú jeseň, najmä čo sa týka úrody ovocia. Všetci zbierajú jablká a hrušky a nevedia, čo si s nimi počať. Je to bežný jav?
Tento rok je to najmä preto, lebo nič nevymrzlo. Vlani zmrzli na mnohých miestach kvety na stromoch, úroda tak bola veľmi malá. Stromy si ale vďaka tomu oddýchli a tento rok je to naopak. Bežne sa to dialo aj v minulosti. Keď majú stromy jeden rok výrazne viac plodov, môže dôjsť k tzv. alternácii rodivosti – jeden rok plodia viac, druhý menej. Môžeme jej sčasti zamedziť, pokiaľ sa o stromy dobre staráme a ošetrujeme ich. Závisí to aj od druhu a odrody, ktorú pestujeme – niektoré majú k tomu väčší sklon, iné menší.
S toľkým ovocím všade navôkol sa zdá, že ovocných stromov nie je málo.
Ovocných stromov určite nie je málo, ľudia majú k stromov všeobecne a k ovocným obzvlášť pozitívny vzťah, ktorý nie je len účelový. Pestujeme ich v rôznych formách na všetkých možných miestach. Ak sa však na problematiku pozeráme z pohľadu vývoja kultúrnej krajiny, mení sa charakter výsadieb.
Ako sa mení?
Krajina prestáva mať ľudský rozmer a je stále menej využívaná multifunkčne. Chýbajú v nej políčka, ktoré sú lemované líniami sliviek, stromy na medziach (pásy neobrobenej pôdy, ktoré zvyčajne ohraničujú pozemky, pozn. red.) či obrovské solitéry (samostatné stromy, pozn. red.) vytyčujúce pozemky. Kedysi bolo viac aj krajových odrôd ovocia.
Zároveň však môžeme stále nájsť staré ovocné sady, napríklad okolo družstiev.
Tak ako na niektorých miestach stromy v krajine mizli, tak sa inde do nej vrátili. Napríklad v družstevných sadoch, ktoré síce obsahujú veľa stromov, ale oveľa menší počet odrôd. Aj to skôr štandardné – staré európske a americké, vzácnejšie odrody tu nájdeme len zriedka. Zároveň tieto sady neobsahujú slovenské krajové odrody, teda odrody, ktoré sú rozšírené takmer výhradne iba na Slovensku, prípadne v niektorých cezhraničných oblastiach. Ak sa na staré odrody pozrieme z pohľadu genetických zdrojov, tak kým staré odrody sú všeobecne dobre chránené aj v zahraničí, krajovým odrodám z tohto územia sa nikto iný nevenuje. To je na nás.
Vravíš, že v minulosti boli stromy v krajine zastúpené vo väčšej miere ako dnes. Čo sa najviac podpísalo na ich úbytku?
Dôvody ohrozenia starých odrôd v spojení s miznutím stromov z krajiny sú spôsobené tromi základnými faktormi. Prvým je prechod na nižšie pestovateľské tvary. To znamená, že stromy sa nepestujú na silne rastúcich podpníkoch, ale na slabo rastúcich, ktoré sa dožívajú aj nižšieho veku. Druhým faktorom je, že sortiment, ktorý ponúkajú škôlky a záhradníctva, sa začal regulovať a znižovať. Ovocinári a pomológovia (odborníci, ktorí skúmajú ovocné druhy a ich odrody, pozn. redakcie) teda urobili z veľkej šírky rôznych odrôd výber tých najkvalitnejších, ktoré si potom bežní spotrebitelia a pestovatelia stromov vedeli kúpiť v záhradníctve či škôlke.
A to trvá do súčasnosti. Škôlkari, ktorí stromy pestujú a ponúkajú, majú užší výber, ktorý sa častejšie obmieňa, a staré odrody sú v ňom vytláčané tými modernejšími. Tretím faktorom je združstevňovanie, teda homogenizácia krajiny, zmena prvkov ako sú solitéry, medze a línie za veľkoblokové kusy ornej pôdy a trávnych porastov.
Úbytok starých odrôd vnímam aj v záhradníctvach či ovocných škôlkach, kde nájdem len pár odrôd, aj to zväčša moderných. Ani jedna nepripomína tie, ktoré poznám z detstva – z babkinej záhrady či z chotárov, kam sme chodili na výlety. Navyše sú to zväčša nízkokmenné stromy a rôzne zákrpky.
V súčasnosti sa kvôli zefektívneniu systému pestujú stromy v sadoch na nízkych tvaroch a slabo rastúcich podpníkoch.V škôlkach sú však aj stromy pestované na stredne a silno rastúcich podpníkoch, dokonca aj na plánkach. Nie je teda pravda, že sa nedajú nájsť, ľudia skôr nevedia, čo si kúpiť a čo od toho očakávať. Každý ovocný druh a každý podpník vyžaduje istú starostlivosť, aby im poskytol efekt, ktorý od nej očakávajú. Ak starostlivosť zanedbáme, tak aj strom so silne rastúcim podpníkom neprosperuje.
Čo sa týka odrôd, je to spôsobené tým, že množitelia môžu množiť len povolené odrody, ktoré sú súčasťou už spomínaného sortimentu. Staré odrody z neho v minulosti vypadávali, nebol o ne taký záujem, ale zároveň sa do neho pomaly vracajú. Súčasný záujem o staré odrody sa prejavil aj v ponuke niektorých predajní ovocných stromov. Nájdeme tak staršie klasické odrody ako Ontario alebo Jonathan, prípadné nejaké „kožovky“. Jedná sa však skôr o marketingový ťah ako o skutočný záujem o záchranu starých odrôd.
Zo strany verejnosti však záujem o staré a krajové odrody opäť narastá. Ako sa vie bežný človek dostať k starým odrodám – ak nie v záhradníctve a škôlke?
V ideálnom prípade si ich môžeme sami dopestovať. Aj pestovanie podpníkov, aj ich štepenie je ľahšie, ako si mnohí myslia. Pokiaľ by si ich chcel niekto kúpiť, tak na Slovensku ich ponúka len ovocná škôlka v Moravskom Lieskovom. Posledné roky sme chodili po sortiment do Čiech a na Moravu, kde takéto škôlky existujú už pár rokov a v oblasti záchrany genofondu sú ďalej ako my. Pre potrebu svojho okolia si pestujem väčšinu stromov sám.
Platí, že starý strom = stará odroda? A kedy vlastne môžeme povedať o odrode, že je stará?
Je to také ľudské členenie na staré a nové. Moderné odrody vznikali v dobe, keď sa začalo viac šľachtiť a využívali sa intenzívnejšie pestovateľské postupy, čiže zhruba v roku 1950. Všeobecne považujeme teda za staré tie, ktoré vznikli do tohto roku, a tie vzniknuté neskôr označujeme ako moderné.
Prečo by sme mali venovať pozornosť starým odrodám? Veď väčšinou platí, že sa šľachtia stále lepšie a odolnejšie odrody, ktoré by tak mali byť aj kvalitnejšie.
Staré odrody sú oveľa pestrejšie – v tom ako vyzerajú, chutia, ako sa dajú využívať. V obchodoch kupujeme ovocie určené primárne na priamy konzum, teda ako stolové ovocie. Staré odrody však mali pestrejšie využitie, vyplývajúcej z ich variability, ktorá sa pohybuje v tisícoch odrôd. Druhý dôvod súvisí s potravinovou sebestačnosťou. Mnohé staré odrody neboli použité pre šľachtenie, ale obsahujú gény, ktoré bude možné využiť v budúcnosti.
Koľko vlastne existuje starých odrôd?
Keď hovoríme napríklad o odrodách jabloní, tých je vyšľachtených celosvetovo okolo 10 – 15 000. Drvivú väčšinu z nich u nás nepestujeme. Na Slovensku ich registrujeme do 300 a zvyčajne sa vyskytujú ešte menej. Niektoré z nich sú bežnejšie, iné zriedkavejšie. Tie obľúbené boli u nás pestované dlhodobo a v našich pôdno-klimatických podmienkach sa osvedčili.
A dá sa povedať o všetkých, že stoja za záchranu a väčšiu pozornosť, alebo sú to len niektoré?
To je dobrá otázka, keďže so starými odrodami sú spojené určité mýty – že sú odolnejšie alebo netrpia žiadnymi chorobami. Je to skôr tak, že pre nejaký región sú isté odrody vhodnejšie ako iné. S tou záchranou to navyše nie je ako v divej prírode. Tam keď je niečo vzácne a má to v ekosystéme svoju funkciu, má to zmysel aj chrániť. Pri odrodách ovocných drevín to má význam pre človeka. Organizmom, ktoré sú viazané na staré stromy a sady, je takmer jedno, aká to je odroda. Samozrejme, niečo im môže chutiť viac a niečo menej. Má však zmysel zachovávať najmä tú pestrosť, ktorá je aj prakticky využiteľná. To, čo ľuďom chutí, má dobré vlastnosti a prosperuje v daných pôdno-klimatických podmienkach.
A klimatické podmienky sa v súčasnosti dosť menia.
Áno. Napríklad celosvetovo rozšírená odroda Granny Smith sa u nás nepestovala aj kvôli tomu, že potrebuje veľa tepla a dlhú vegetačnú dobu. Ale to sa môže v budúcnosti zmeniť. Čím bude časom teplejšie a suchšie, tým aj súčasný štandardný sortiment možno nebude dostačujúci. Môže sa stať, že nielen sortiment pestovaných odrôd, ale aj druhov bude v budúcnosti úplne iný. Kým teraz sa pestujú jablone, v budúcnosti to môžu byť skôr hrušky, jarabino-hrušky, mandle, driene, oskoruše či iné suchomilné dreviny.
Znamená stará odroda aj to, že je „naša“, teda pôvodná?
Väčšina starých odrôd pochádza z iných geografických oblastí ako súčasné Slovensko. Takže u nás nachádzame odrody jabloní, ktoré sú české, nemecké, ale aj americké či ruské. Viaceré hrušky pochádzajú z Francúzska či Belgicka. Pri mnohých odrodách ani nevieme, odkiaľ presne pochádzajú, alebo vieme iba približnú oblasť – napríklad severná Európa. „Našimi“ sa tieto odrody stali skôr tým, že sa u nás veľmi dlho pestujú.
Sú však predsa len aj nejaké „naše“, slovenské odrody?
Našimi starými odrodami sú napríklad Hontianska končiarka alebo Solivarské ušľachtilé. Obe boli v minulosti aj oficiálnymi odrodami, hoci Končiarku považujeme skôr za rozšírenejšiu krajovú odrodu z regiónu Hont. Ostatné, ktoré vznikli na území Slovenska, ostali skôr v úrovni krajových odrôd alebo „krajoviek“. Nestali sa ani oficiálnymi odrodami, ani neprekročili širšie hranice Slovenska. Niektoré však majú rozšírenie aj v okolí hraníc, napríklad Jaderničku moravskú nachádzame aj na slovenskej strane Bielych Karpát v obciach tesne za hranicou.
Krajové odrody sú očividne dosť špecifické. Čím si zaslúžia svoju ochranu?
Kým štandardný sortiment starých odrôd je pomerne dobre chránený v krajinách, z ktorých odrody pochádzajú, prípadne sú v nich rozšírené, krajovky takúto ochranu nemajú. Krajové odrody, ktoré sú pre naše územie pôvodné, iné krajiny nechránia, pretože u nich sa vyskytujú iné, ktorým venujú pozornosť. Preto by sa mali prioritne chrániť na našom území. Jednak preto, že sa nenachádzajú v sortimente, pozná ich veľmi málo ľudí a navyše majú špecifickejšie využitie. Mnohé sú vhodné len na sušenie alebo na pálenie.
Tiež sa to však ale nedá zovšeobecniť, pretože sú krajovky výborné aj na priamy konzum. Sú nimi napríklad už spomínaná Končiarka alebo myjavský Pruháč, čo je výborné zimné jablko na uskladnenie. Je až podivuhodné, prečo sa niektoré výborné krajovky nerozšírili viacej. Spomeniem Ružovú hrušku z Bošáce, ktorá vyhrala v roku 2015 súťaž Strom roka. Tvorí krásne veľké stromy, ktoré dávajú veľmi dobré plody vhodné na pestré využitie. Veľké a mohutné stromy sú u krajoviek bežné. Tým, že sú polo-kultúrne, majú silný zdravý rast a môžu byť odolnejšie aj voči klimatickým zmenám. Ich pestovanie má teda aj význam pri adaptáciách na zmeny klímy.
Si odborným garantom nášho projektu SadOVO, ktorý má za cieľ vrátiť staré odrody na záhrady základných a stredných škôl. Prečo ste sa v projekte zamerali zrovna na školy?
Na staré a krajové odrody a prírode blízke či tradičné spôsoby hospodárenia reaguje pestrá škála ľudí. Starší nostalgicky spomínajú, stredná generácia sa vracia k výsadbám a produktom, no ako vo všetkých oblastiach, je to mladá generácia, ktorá bude rozhodovať o tom, aká bude budúcnosť. V rámci našich aktivít pracujeme s týmito skupinami rôznym spôsobom. Pre zmenu vzťahu k problematike je dôležité, aby sa to ľudia neučili ako niečo externé, ako jednu z alternatív, ale aby ich to obklopovalo v ich každodennosti. Projekt SadOVO je šitý na mieru žiakom a učiteľom základných a stredných škôl.
Čo si sľubuješ od projektu? Aký reálny zásah môže mať v oblasti záchrany odrôd?
Areály škôl, spolu s rôznymi verejnými priestranstvami, múzeami či skanzenmi sú výborným miestom pre záchranu genetických zdrojov a odrôd. Sú to miesta, na ktorých môžeme plošne po celom Slovensku zachovávať pre ne typické odrody. O tieto stromy sa od istej miery budú starať samotní žiaci, a čo je ešte dôležitejšie, budú ich tam vnímať. To môže spôsobiť, že si k nim ľahšie nájdu cestu aj v budúcnosti. Projekt je navyše spojený aj s kurzami, na ktorých sa naučia zručnosti, ktoré mladým chýbajú. Žiaci budú môcť tiež ochutnávať plody, zisťovať rozdiely medzi nimi a usporiadať si v sadoch komunitné podujatia, akými sú spoločná oberačka, muštovanie, sušenie ovocia či výstavy odrôd.
Vnímam, že čoraz viac ľudí sa začína zaujímať o domáce pestovanie, zdravú výživu či návrat k tradíciám. Odráža sa to aj na zvýšenom záujme o staré odrody?
Áno. Ľudia majú veľký záujem o staré odrody, tradičnejšie pestovanie, chcú vedieť stromy správne ošetrovať. Zakladajú sa nielen súkromné výsadby, ale aj obecné alebo mestské sady, ktoré majú viaceré účely – nielen produkčné, ale povedzme aj kultúrno-spoločenské. Môžu sa v nich odohrávať akcie pre verejnosť, kurzy alebo degustácie ovocia.
Ako vieme najefektívnejšie prispieť k ochrane odrôd ovocných stromov?
V prvom rade môžeme stromy pestovať, a to aj ak máme malý pozemok. Dajú sa predsa naštepiť aj na malé, slabo rastúce podpníky. Pokiaľ nemáme pozemok vôbec, môžeme byť aspoň zodpovednými konzumentmi. Nemusíme kupovať ovocie zo supermarketov, ale od regionálnych pestovateľov a malých farmárov. Môžeme preferovať produkty, ktoré sú vyrobené zo starých odrôd alebo chemicky neošetrovaného ovocia, alebo podporovať združenia, ktoré sa takejto činnosti venujú. A to nemyslím len finančne, ale aj dobrovoľnou pomocou a prácou.
V projekte SadOVO sa zameriavame na staré a krajové odrody jabloní a hrušiek. Cieľom je v spolupráci s odborníkmi vysádzať ovocné vysokokmenné sady v areáloch základných a stredných škôl. Žiaci s učiteľmi sa tak budú podieľať na záchrane vzácnych odrôd a vysadené stromy môžu využívať aj pri výučbe rôznych predmetov.
Projekt SadOVO koordinuje Živica a generálnym partnerom je Nadácia TESCO.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. V súčasnosti sa venuje projektu Funebra a najmä Záhrade spomienok vo Zvolene. Na prírodnom cintoríne pôsobí ako správkyňa a obradníčka. Najviac nažive sa cíti v prírode, s priateľmi, pri dobrej knihe či jedle. Smrť je pre ňu sprievodkyňou životom.
