Je to asi úplná drobnosť a normálna vec. Taká normálna, že sa nad ňou nestojí za to pozastavovať. Mailujem si s množstvom ľudí denne. Každý to tak robí. Len som mala pocit, že niektorým inštitúciám sa tento spôsob dosť vyhýba a zamrzli v komunikačnom praveku.
„Milí rodičia. Zdravíme vás zo športového klubu vodného póla…“ Keď som dostala prvý mail, bola som prekvapená. Ešte so žiadnym klubom, kam chodili moje deti, som nezačala komunikovať tak, že by mi prví napísali oni. A že by písali dobré správy.
Prvý mail bol o platbách za tréningy. Začalo sa neskôr v septembri, platili sme teda len časť štandardnej sumy. Dostali sme súrodeneckú zľavu, bez toho, že by sme to vôbec navrhli. Mailom nám tréner vysvetlil, na čo budú tréningy zamerané a čo sa na nich bude diať. A ďalším mailom nám dal vedieť, že pre odstávku bazéna sa týždeň nebude hrať a tak platba v októbri bude nižšia tiež.
Je to asi úplná drobnosť a normálna vec. Taká normálna, že sa nad ňou nestojí za to pozastavovať. Mailujem si s množstvom ľudí denne. Každý to tak robí. Len som mala pocit, že niektorým inštitúciám sa tento spôsob dosť vyhýba. Zamrzli v komunikačnom praveku, kde často ešte funguje ústne podanie, odkaz písaný rukou (na nástenke) alebo v najlepšom prípade esemeska. A tak keď sa objaví iný, moderný, hoci úplne normálny, bežný spôsob, ostávam prekvapená.
Tréneri sú stále mladší, učitelia tiež. Generačná výmena sa tak začína premietať nielen do kamarátskeho prístupu k deťom, ale aj do komunikácie. Chvalabohu. Beriem to ako dobré znamenie. V akcii som našich trénerov videla len raz. Ale majú všetky moje sympatie. Aj vďaka tomu, že tak ako viacerí pred nimi sa netvária, že rodičia a oni, a šport a život sú oddelené svety.