Výtvarníčka Rosie Naive Art, vlastným menom Ružena Babicová, prostredníctvom umenia glosuje politiku, nabáda k ochrane prírody a dáva návody, ako pomáhať. Dáma z Podpoľania je na slovenských sociálnych sieťach úkazom. Jej maľby vedia byť idylické, rady naliehavé a kritika drsná. Rozhovor s Rosie sme stihli tesne pred prenášaním žabiek počas migrácie.
Označujú vás za výtvarníčku, ochranárku, aktivistku. Čo odpovedáte vy sama, ak sa niekto opýta, kým alebo čím ste?
Nemám rada škatuľkovanie, pretože sama do žiadnej presnej škatuľky nezapadám. Ako človek dozrieva, mení sa jeho pohľad na svet a na to, čo je v živote dôležité. A u mňa je to láska k prírode a ľudskosť. Čím som staršia, tým viac si cením veci, ktoré máme v podstate zadarmo – vietor, vôňu jarnej trávy, slnečné lúče či objatie priateľov.
To, čo som vyštudovala, som nikdy nerobila. Mladosť som prežila v období, keď o nás rozhodovali iní. V čase, keď som sa rozhodovala pre vysokú školu, by som nedostala odporúčanie na tú, ktorú som si vybrala. Kádrový profil bol vtedy rovnako dôležitým, akým sa stal po posledných parlamentných voľbách.
Váš profil Rosie Naive Art sa pred niekoľkými rokmi objavil ako kométa. Čo ste robili do roku 2021?
Robila som všetko možné. Nejaký čas som žila v zahraničí, predávala som stavebné stroje alebo nakupovala vo svete koreniny, robila som maklérku, chvíľu som aj učila angličtinu na strednej škole. Zmena prišla počas pandémie, keď sme boli viac doma ako v práci. Uvedomila som si, ako strašne ma prestáva baviť práca, ktorá ma dovtedy napĺňala, a tak som začala hľadať iné cesty, ako prežiť. Maľovanie prišlo v podstate ako logický krok, keďže kresliť a maľovať ma bavilo celý život.
Občas u vás pozorujem zábery z fotopascí, pôsobí to na mňa, ako keby to ani nebolo na Slovensku, taká pestrosť života tam je. Prečo umiestňujete v lese fotopasce? Kde bývate a čo je váš „revír“?
Bývam na Podpoľaní, fotopasce máme v lese zo zvedavosti. Chceme vidieť, aké zvieratá chodia po lesnom chodníčku, kto sa kúpe v bahnisku, či je tam divá mačka, alebo medveď. Je to o šťastí. Niekedy získame úžasné zábery a niekedy nám fotopascu vybije zvedavá kuna, ktorá si pomocou videí natočí celovečerný film.
Báli ste sa niekedy nejakého zvieraťa?
Áno, bojím sa psov. Teda, psy milujem, ale zároveň mám panický strach z dedinských zlomených psov, behajúcich v svorke, pretože som raz zažila útok veľkého psa a nechýbalo veľa, aby ma dohryzol. Ináč milujem všetky zvieratá vrátane tých, ktoré pre mňa niektorí z nepochopiteľného dôvodu označujú za odporné.
Keďže som v lesoch často a veľa, stretla som, samozrejme, aj zvieratá, z ktorých majú ľudia strach. Osobne sa ich nebojím, ovládam etológiu zvierat, viem, že zviera nezaútočí, pokiaľ ho nevydesím tak, že bude mať pocit, že sa musí brániť. Nikdy sa nestalo, že by na mňa v lese nejaké zviera zaútočilo. Dokonca ani medveď, na ktorého sme takmer stúpili, keď tvrdo spal v mladine. Takže ani pri tak blízkom stretnutí to nutne nekončí roztrhaním človeka a jeho zjedením, ako sa nám to niektorí snažia nahovoriť. Nechápem, čo je hrdinské na miešaní si kávy penisovou kostičkou z medveďa, ktorý je povahou nežný plyšák.
Boli ste milovníčka prírody od mala?
Asi áno. Rodina ma vychovávala k láske a úcte k prírode a mala som šťastie, že som v detstve veľa času trávila v nádhernej podhorskej dedinke u starých rodičov, kde bol človek prakticky súčasťou prírody.
Prostredníctvom kresieb druhým radíte, ako sa správať k vtákom, ako si vybrať správnu búdku, aj čím vtáky kŕmiť. Dozvieme sa, ako sa postarať o netopiere, čo potrebujú včely a čo spraviť, ak nájdeme ranené zviera. Všetko sú to jedoduché rady písané pre laikov aj s vysvetlením, čo a prečo môžu robiť. Píšu vám ľudia, že im vaše rady pomáhajú?
Ľudia to majú v sebe. Verím, že každý človek by chcel byť inými považovaný za dobrého a každý rád „pácha” dobro. Alebo teda aspoň väčšina. Ľudia radi pomáhajú zvieratám, tešia sa z vtáčat na krmítkach alebo ježkov v záhrade. Inou vecou je, že sme krajinou, v ktorej je veľa ľudí ochotných veriť neskutočným hlúpostiam a, bohužiaľ, svojou neochotou vzdelávať sa, často ubližujú – hmyzu, vtákom, žabám, hadom. V tomto sme mentálne strašne ďaleko za civilizovaným svetom, ale pomaličky sa to zlepšuje.
Máte prírodovedné vzdelanie? Odkiaľ to všetko viete? Ako viete, že práve teraz a práve týmto tvorom treba pomáhať?
Mám také vzdelanie a viem to, lebo ma to zaujíma. Vzdelávam sa a mám okolo seba ľudí, ktorí sú múdrejší ako ja a ochotní poradiť mi, keď sa pýtam. A keď neviem, tak pátram dovtedy, kým nenájdem odborníka, ktorý mi poradí. Napríklad na ježkov sú najlepší odborníci v Anglicku. Majú tam pre nich špecializované záchranné stanice. Našla som si tam priateľky a konzultovala som s nimi často a veľa. Vynikajúcich odborníkov na vtáky alebo netopiere máme aj na Slovensku. Okrem toho máme neštátne záchranné stanice, kde sú špičkoví ľudia, ktorí robia svoju prácu s obrovskou láskou a zanietením.
Prekladáte fakty emóciami, takže vaše rady znejú ešte naliehavejšie. Pristihla som sa, že sa hanbím, ak v lete nemám na predzáhradke nádobu s vodou pre včely. Často na vás myslím, keď sledujem vtáky alebo vidím po poli behať zajace a bažanty. Uvedomujete si, aká ste influencerka?
Ďakujem, vodu ale treba aj pre vtáky a ježkov. Bohužiaľ, kvôli klimatickým zmenám je to v letných mesiacoch s vodou bieda. V lesoch je príšerný smäd a my sa divíme, že zvieratá schádzajú nižšie ku nám. U nás je predsa voda, kým v ich domovoch už nie je. Veľa prameňov sme stiahli vrtmi a prakticky sme im ukradli ich vodu pre seba.
Som vďačná za každého človeka, ktorý si pamätá, ako má pomôcť zranenému zvieraťu a aj mu pomôže. Prevažná väčšina problémov, ktoré majú zvieratá okolo nás, je spôsobená ľuďmi.
Stane sa mi, že s priateľmi vidíme nejaký váš obrázok a oni ho komentujú slovami: „Á, Rosie.” Akoby vás poznali, akoby ste boli ich kamarátka. Pritom to tak zrejme nie je. Aký je to pocit ocitnúť sa vo verejnom priestore a znamenať tam niečo?
Na Slovensku nie sú celebrity. Môžeme sa tak tváriť, ale v skutočnosti sme tak malá a bezvýznamná krajinka, že ak má niekto dvadsaťtisíc sledovateľov na sociálnej sieti, neznamená to, že je celebrita. Znamená to len toľko, že je tu pár ľudí, ktorí ma majú radi a ja mám rada ich. Vďaka nim dokážem robiť to, čo ma baví a aj prežiť.
Ako vyzerajú vaše dni?
Milujem jar, desí ma ale čas rozmnožovania a hniezdenia. Ľudia si ešte stále naplno neuvedomili, ako zle je na tom naša ochrana prírody. Zbadajú to až vtedy, keď sa budú pokúšať zachrániť nejaké zviera a zistia, že im nik nepomôže. Bohužiaľ, čo sa týka záchrany napríklad vtáčích mláďatiek, sme na tom v porovnaní len so susednou Českou republikou tak zle, že sa to porovnávať vlastne ani nedá.
Teším sa z každého jedného progresu a z toho, že mám okolo seba priateľov, ktorí sú pripravení vyskočiť z pohodlia domova a utekať do dažďa, keď treba prenášať salamandry, žabky alebo upratovať prírodu.
V jarnom období trávim hodiny odpisovaním na správy a úprimne, občas som z toho hrozne unavená, pretože často pomôcť neviem. Pomoc, akú si ľudia predstavujú, u nás neexistuje a v najbližšej dobe ani existovať nebude.
Čo budete riešiť v najbližších týždňoch?
Ropušky a salamandry. Ropuchy vtedy, keď sa oteplí, salamandry zase vtedy, keď sa rozprší. Furt dačo.
Vaša sociálna sieť vyzerá tak, že stále treba niekoho zachraňovať. Musí to zaberať veľmi veľa času.
Zaberá, ale má to zmysel – to je podstatné.
Ako organizujete svojich pomocníkov, napríklad pri záchrane mlokov a salamandier?
Sme priatelia, máme na seba kontakty, voláme si. Všetci vieme, kedy približne máme byť pripravení. Vďaka tomu, že som doma a maľujem, som z nás zrejme najpružnejšia. Takže keď treba, vyskočím a idem. Kedykoľvek. Ostatní sa pridávajú. Nedá sa vo všetkom spoliehať len na štát, sme dospelí ľudia, veľa vecí dokážeme aj sami. Nejaká podpora zo zákona by bola fajn, ale to teraz pre štát nie je prioritou.
Je niečo, čo vás aktuálne veľmi hnevá?
Odvolávanie vynikajúcich odborníkov z postov a nominovanie kamarátov bez vzdelania. Ľudia, ktorých odvolávajú, boli často špičky vo svojich odboroch. Oni sa zamestnajú, každý múdry zamestnávateľ po nich skočí a ešte si bude gratulovať, aký super ťah spravil, lenže títo ľudia budú štátu chýbať. A oni sa už do štátnej správy nevrátia. Prečo by to robili?
Je niečo, čo vás, naopak, teší?
Tešia ma moje bublinky. Ľudia, ktorých milujem a ktorí sú rovnako odvážni a nadšení ako ja. Mám sa stále od koho učiť. Tiež ma teší, že moja dcéra študuje na škole, ktorá ju baví a je z nej nadšená.
Kombinujete znalosť prírody s umením a umenie s provokovaním a glosovaním toho, čo sa deje. Váš traktor sa stal symbolom boja Ukrajiny proti Rusku, vaša Red rebelka je symbolom za ochranu prírody a vaši zajkovia sa stali obrazom drzých víťazov spomedzi slabých. Je to zvláštna forma aktivizmu. Ako sa to stalo?
Stalo sa to normálne. Robím to, čo milujem a chcem to dožičiť aj iným. Na túto otázku neviem celkom dobre odpovedať, pretože celý môj život je akýsi náhodný. Robím to, čo treba.
Dievčatko Red nejde po slovíčka ďaleko. Je to preto, že veci je potrebné nazývať pravými menami a občas jednoducho treba aj pritlačiť?
Príde mi to prirodzené. Red je emancipovaná feministka, ktorá nemá strach povedať to, čo si myslí. Treba nám viac takých Red.
Nedostali ste niekedy ponuku byť vo verejnom priestore ešte viac, napríklad od politikov? Prijali by ste ju za nejakých okolností?
Dostávam, nemám tieto ambície. Netúžim po tom byť bohatá a slávna, som šťastná s tým, čo mám.
Ste spokojná? Máte sa tak, ako sa chcete mať?
V podstate áno, ale pre túto planétu by som chcela súcitných a múdrych ľudí. Bojím sa o naše deti aj o prírodu.
Privítali by ste s niečím pomoc?
Úplne by stačilo, keby si ľudia uvedomili, že každý jeden z nich dokáže zázraky a keby sa prestali spoliehať na iných. Netreba čakať, že niečo za mňa urobí alebo zachráni niekto iný. Treba byť hrdinom, ktorý zmení svet k lepšiemu. Dá sa to. Poznám dosť takých ľudí.