Dospelí by nemali prikazovať mladým, čo majú robiť, ale pomáhať im nájsť vlastné cesty, myslí si Tomáš Pešek. Je koučom a propagátorom neformálneho vzdelávania. Prostredníctvom kurzov Transition pomáha mladým mužom na ceste k dospelosti. Čo je a čo nie je koučing? Ako sa na slovenských školách udomácňuje? Aké sú trendy, ktoré menia svet mladej generácie? Vypočujte alebo prečítajte si v rozhovore zo série Edužur s učiteľkou angličtiny a ruštiny a mentorkou z Komenského inštitútu Annou Jančovou.
Spoznali sme sa na výcviku mentorov, ktorý si viedol pre učiteľov Komenského inštitútu. Technicky, som tvojou žiačkou. Mentoring spolu s koučingom a terapiou sú dnes populárne pojmy, ale zachytávam, že veľa ľudí ešte nemá úplne jasno v tom, aké sú medzi nimi rozdiely. Môžeš to stručne vysvetliť?
Pobavilo ma, že si bola mojou žiačkou. Keby sme sa stretli pri iných témach, mohlo by to byť pokojne naopak. Na výcviku vás bolo veľa talentovaných učiteliek a učiteľov. Hovoril som si, že od každého z vás by som sa mal čo naučiť.
Skúsim najjednoduchšie rozdelenie, pretože existuje aj terapeutický smer, ktorý má veľmi blízko ku koučingu. Mentoring by mal viesť človek, ktorý je v niečom skúsenejší ako my a odovzdáva nám, čo vie a je nám v niečom inšpiráciou. Takže radí a hovorí, ako by veci urobil a akú má vlastnú skúsenosť. Práve tým sa môžeme inšpirovať.
Koučing je viac o sprievodcovi, ktorý pomáha objaviť vnútorné zdroje a pomenovať, čo v živote naozaj potrebujeme. Pomáha nám ukázať, čo je dôležité a upratať si, čo v živote chceme. Taktiež nám pomáha nájsť cestu, ako sa k tomu dopracovať, ale vlastnými silami. Pri práci kouča je úplne ideálne, keď ho klient nepotrebuje po niekoľkých stretnutiach. Nevstupujem do toho svojimi radami, ale s rôznymi nástrojmi a technikami, ako podporiť, aby si človek pomohol sám.
Terapia je zase typ podpory alebo sprevádzania. Mnohí z nás majú rôzne životné skúsenosti, traumy, zranenia a tak ďalej a tie nás občas blokujú v tom, aby sme sa mohli posunúť ďalej. Terapeuti sú zameraní na to, aby pomohli vyliečiť, prekonať, odblokovať veci, ktoré sa nám stali, porozumieť im a dokázať sa cez ne preniesť alebo ich spracovať. Takže pri terapii sa viacej pracuje s minulosťou a s náročnými situáciami.
Povedzme, že hľadám kouča, aby mi pomohol s mojím sebarozvojom. Ako zistím, koho si vybrať? Kto je dobrý kouč?
Zistíš to, keď sa s ním alebo s ňou stretneš. V niečom je to práve o tom, ako funguje chémia. Tiež existuje medzinárodná certifikácia koučingu a koučov. Taká najznámejšia a celosvetovo platná je ICF, International Coaching Federation, ktorá pôsobí aj na Slovensku. To znamená, že keď je niekto medzinárodne certifikovaný, musel splniť náročné kritéria. Najnižšou akreditáciou je, že musí mať okrem vzdelania minimálne sto hodín praxe, spravenú skúšku a musí absolvovať desať hodín s mentorom.
Sú to podmienky, ktoré platia celosvetovo. Keď niekto prejde medzinárodnou certifikáciou na Slovensku, je to to isté, akoby ju spravil v Paríži či v Hongkongu. Mať medzinárodnú certifikáciu je záruka, že niekto nezávislý potvrdil, podľa istých štandardov, že ten človek vie, o čom to je a čo robí.
Druhým kritériom je, že vám kouč/koučka musí sadnúť. Keď ma niekto osloví, väčšinou má referenciu od niekoho, kto ma zažil, alebo si ju niekde prečítal. Pri prvom rozhovore s klientom sa bavíme o tom, čo potrebuje, čo hľadá a ja mu naopak vysvetlím, ako pracujem. Rozhovorom zisťujeme, či nám to vôbec bude ladiť. Prípadne mu môžem odporučiť niekoho z kolegov. Klient alebo klientka získa zážitok, na základe ktorého vie posúdiť, či to bude alebo nebude pre neho/ňu prínosné.
Dôležitý je aj pocit – cítiť, že kouč nechce len zarobiť peniaze, ale že je tam pre klienta, vníma ho a chce mu pomôcť, no zároveň ho nechce zachraňovať. To je tiež dôležité, pri koučingu by nemal kouč makať viac ako klient alebo klientka, aby za nich nepreberal zodpovednosť. Z toho môže vzniknúť závislosť a to by sa nemalo stať.
Počúvajú a čítajú nás aj rodičia. Riešia sa aj rodičovské témy na koučingu?
Pred desiatimi rokmi bol koučing primárne rozvojový nástroj pre manažérov vo firmách, dnes sa koučing rozširuje do rôznych oblastí. V life koučingu riešime bežné životné situácie. Do toho pochopiteľne spadá aj výchova detí. Občas, keď si rodičia nevedia pomôcť, je dobré mať priestor, kde môžu nad tým aktívne premýšľať. Už len to, že sa vedia rozprávať o tom, akým rodičom chcú byť, aké hodnoty chcú odovzdávať svojim deťom a čo chcú, aby si ich deti pamätali z detstva aj o dvadsať rokov, keď vyrastú, je pozitívne. Môžu to byť otázky, ktoré im zrazu nastavia trochu iné premýšľanie nad dennodenným riešením situácií a môžu im pomôcť získať nadhľad a trochu inú perspektívu.
V spolupráci s Komenského inštitútom robíš koučingové výcviky pre učiteľov. Ako to funguje?
Pred dvadsiatimi rokmi som začínal ako inštruktor zážitkovej pedagogiky. Vtedy som sa stretol s neformálnym vzdelávaním. Zistil som, že keď majú mladí ľudia správny prístup a podporné prostredie, dokážu prebrať na seba veľa zodpovedností, urobiť veľa vecí, dokonca prekvapiť sami seba s tým, čo zvládnu.
Koučing je naozaj o tom, že podporuje zodpovednosť mladého človeka, aby si vedel poradiť sám a aby rozmýšľal nad problémom. Mám dve dcéry – Radku a Táňu, ktoré majú desať a sedem rokov. Už keď boli mladšie, zistil som, že veľa z koučovacích princípov sa dá použiť aj pri výchove. Napríklad učiť ich, aby sa rozhodovali a vyberali si veci samy, adekvátne k svojmu veku. Druhou vecou je, že už dávno to nie je o tom, že my dospelí sme tí múdri, ktorí vedia, v akom svete budú žiť v budúcnosti mladí ľudia. Veľa vecí sa mení a dospelí sa potrebujú zmeniť na sprievodcov.
Posledné roky sa mi stále potvrdzuje v rôznych kontextoch, že mladí ľudia veľmi oceňujú, keď majú okolo seba dospelých, ktorí sú ochotní vypočuť ich a ktorí sú zvedaví, ako žijú. Skôr by im mali pomáhať v tom, aby si našli vlastné cesty, než aby im povedali, čo majú robiť. Večer majú doma rodičov, ktorí im hovoria, čo majú a nemajú robiť a čo môžu a nemôžu. To sú hlavné dôvody, prečo som začal robiť koučovacie výcviky pre pracovníkov s mládežou a učiteľky a učiteľov.
Učitelia, ktorí si koučingom prešli, získali neoceniteľnú pomoc pri práci so žiakmi. Koučujú absolventi tvojich kurzov aj svojich kolegov?
Na kurzy chodí taká zmes ľudí, kde tretinu až polovicu tvoria ľudia, ktorí sú z vedenia školy. Čiže sú to riaditeľky, riaditelia, zástupkyne a zástupcovia, ktorí využívajú koučovací prístup napríklad pri hospitačných alebo hodnotiacich pohovoroch. Koučovací prístup využívajú aj v rámci učiteľského zboru – kolegýň medzi sebou, kde to tiež funguje. Niekedy aj vo vzťahu, ktorý môže byť aj v niečom mentorský, napríklad keď učiteľ pomáha a podporuje a sprevádza mladšieho kolegu. Vtedy je super, keď vie použiť koučovací prístup, čo znamená, že neporadí mu hneď, ale nechá ho chvíľu premýšľať.
Aj pri mentorovaní je veľmi užitočné najprv sa veľa pýtať a porozumieť, čo chce učiteľ, prečo vôbec učí a čo chce deťom odovzdať. Až keď to špecifikujeme, vieme lepšie poradiť zo svojej skúsenosti, než rovno hovoriť, čo všetko by sa dalo zmeniť.
Spomenula by som ešte jeden rozmer koučingu. Pre mňa je to veľmi dobrý nástroj, ako prísť k sebareflexii. Niekedy riešim problém tým, že sa samej seba pýtam otázky, ktoré by som sa neopýtala bez výcviku. Pokiaľ to niekto nechce vedome šíriť medzi kolegov, tak je to výborné minimálne pre svoju vlastnú sebareflexiu.
Áno, v niečom to mení spôsob premýšľania. Práve to bola pre mňa najväčšia zmena. Predtým som asi desať rokov lektoroval, kým som sa stretol s koučingom. Byť lektorom je podobné, ako keď si v role učiteľa. Viete, čo by ste mali naučiť deti a hľadáte spôsob, ako ich to naučiť efektívne, pričom ste zodpovední za proces.
Pri koučingu je to celé opačne. Máte veriť tomu, že všetky riešenia a zdroje má v sebe klientka či klient a vy im musíte pomôcť objaviť ich. V tom nastáva zmena myslenia o 180 stupňov. Veľa princípov sa dá implementovať aj do vzdelávania na rôznych úrovniach a ukazuje sa, že je to užitočné.
Venuješ sa aj trendom v živote mladých v spolupráci s organizáciou Youth Watch. Čo zisťuješ?
Trendy mladých môžu znieť trochu zavádzajúco, stále hľadáme správnu formu, ako to vysvetliť. Sledujeme trendy v zmenách správania mladej generácie a z čoho tie zmeny vyplývajú. Tie súvisia so zmenami v spoločnosti alebo zmenami hodnôt, ktoré sa nejak vyvíjajú a súvisia aj so sociálno-ekonomickým prostredím, v ktorom mladí ľudia žijú.
Považujem za dôležité to, že keď chcem byť sprievodcom mladých ľudí, potrebujem im rozumieť. Na to, aby som im rozumel, nemusím súhlasiť so všetkým, čo prežívajú, na čo majú, aký názor, ale potrebujem byť tomu minimálne otvorený a rozumieť, že odkiaľ sa ich názor berie a s čím súvisí. Sami to niekedy nedokážu pomenovať.
V YouthWatch máme metodiku od belgického partnera na výskum týchto trendov, s ktorými sa stretávame online pravidelne raz za dva týždne. Je to asi štyridsať mladých ľudí z rôznych kútov Slovenska.
Na základe stretnutí nám poskytujú veľa podnetov, čo je nové v ich živote a aké veci sa im dejú. To sa porovnáva a zároveň zhoduje s témami, ktoré sa objavujú aj v rôznych svetových médiách. Zároveň sledujeme na čo reagujú firmy a spoločnosti, aby na to vymysleli nejaký produkt.
Sú rôzne techniky, ako to vieme zisťovať: „Aha, tak toto vyzerá, že je na vzostupe, pričom teraz je to ešte malá skupina, ale pravdepodobne do roka – do dvoch sa to bude týkať významnej skupiny mladých ľudí.” Toto je to, čo sa snažíme zachytiť, pričom na Slovensku to doteraz nebolo. Snažíme sa tým veciam venovať včas, aby nás neprekvapilo, keď to zrazu príde.
Aj na to niekto reflektuje?
Niekedy má staršia generácia stereotypné pohľady na rôzne veci, tak si s ňou mladý človek ťažšie buduje vzťah, alebo získa jej dôveru. Ak sa cítia neprijatí a nepochopení, ťažko sa takému vzťahu otvoria. Preto chodíme prednášať primárne k pracovníkom s mládežou, učiteľkám a učiteľom, ale aj ľuďom, ktorí sú zodpovední za mládežnícke politiky z miest a obcí.
Minulý rok sme hovorili k viac ako tisíc ľuďom. Všetko to boli ľudia, ktorí pracujú s mladými. Bola to relevantná cieľová skupina. Máme radosť, že je o to záujem a ukazuje sa, že aj pohľad na mladých ľudí sa nám darí meniť.
Aký trend sa ukazuje medzi mladými?
Už od jesene hovoríme o trende, ako sa mení postupne predstava o práci mladej generácie a vôbec to, že aké má mať práca miesto v našom živote a aké sú motivácie pracovať. Mladí ľudia už nežijú v nedostatku: „Budeš rád/rada, keď si nájdeš dobrú prácu,“ ale môžu si vyberať, kde budú pracovať.
Tiež sa mení ich nazeranie, že nechcú pracovať sedem hodín pre niekoho, kto im určí, čo majú robiť, ale chcú mať pocit, že prispievajú niečím unikátnym. Radšej budú pracovať pre piatich zamestnávateľov, pre každého urobia niečo iné, než aby pracovali pre jedného v kuse. To je jeden z trendov.
Jednou vecou je, že sa to deje, no môžeme sa pozrieť aj na to, prečo sa to deje. Veľa sa experimentuje s umelou inteligenciou, pričom pracovné pozície mladej generácie ešte neexistujú. Experimentuje sa so štvordňovým pracovným týždňom, ktorý sa v Británii osvedčil. Rieši sa tiež nepodmienený príjem, čo to bude znamenať, keď nebude práca pre všetkých. Je mnoho vecí, ktoré sa nás ešte netýkajú, ale pomaly sa stávajú aktuálnymi a budú ovplyvňovať zvyšok nášho života.
Zaregistrovala som, že na vydanie čaká aj tvoja kniha s témou koučovanie mladých. Prečo práve táto téma a pre koho bude kniha určená?
Súvisí to s tým, o čom sme sa už bavili, prečo robím koučovacie výcviky. Okrem toho mi začali prichádzať aj zaujímavé príklady z praxe, kde všade koučovací prístup použili, či už učitelia, alebo tí, ktorí pracujú s mládežou. Často sú to až dojímavé príbehy. Príde mi dôležité o tom hovoriť. Zároveň je stále potenciál koučingu, v rozvoji mladých ľudí, zďaleka nevyužitý.
Rozhodol som sa spísať príklady z praxe, ktoré ukazujú, kde všade to môže byť užitočné. Spojil som to aj s metodickou príručkou a zakomponoval tam aj zásady koučingu a koučovania podľa ICF.
V knihe budú aj ďalšie témy súvisiace s koučingom, napríklad aj viaceré cvičenia, ktoré sa dajú robiť aj s mladými ľuďmi. Budem šťastný, ak kniha priláka ďalších ľudí k princípom koučingu, aby sa ho naučili a využívali tam, kde im bude užitočný. Zámerom je pomôcť téme koučingu, aby rástla a šírila sa do rozvoja mladej generácie.
Cieľovkou sú ľudia pracujúci s mládežou, či už učitelia, alebo nejaké neformálne voľnočasové skupiny…
Áno, je to aj aj, nechcel som to špecifikovať iba na učiteľov alebo iba na pracovníkov s mládežou. Zároveň v knihe budú spomenuté aj školské psychologičky, psychológovia či sociálne pedagogičky a pedagógovia. Takisto ľudia z centier mládeže, kariérni poradcovia a podobne. Diapazón môže byť širší, aj keď je človek v pomáhajúcej profesii, ktorá sa venuje mladým ľuďom, tak je to pre neho užitočné. Keď sa naučíme lepšie pýtať, viac počúvať a menej radiť, je to užitočné v akejkoľvek práci s mladými ľuďmi, kdekoľvek.
Ako bude vyzerať vzdelávanie o sto rokov podľa Tomáša Peška?
Riešime trend týkajúci sa vzdelávania, ktorý ešte nemáme pomenovaný. Použijem príklad, ktorý mi beží hlavou. V Austrálii, kde sú trochu lepšie technicky vybavené domácnosti s hlasovými asistentmi ako Siri či Alexa, vyrastajú deti s tým, že ak niečo nevedia, tak sa ich na to opýtajú. Vyrastajú v tom, že ich učí umelá inteligencia, pričom si vytvárajú dôveru, že je múdrejšia ako ony. Toto všetko môže spôsobiť zmenu vo vzdelávaní.
Predstavujem si, že úloha vzdelávania bude socializačná – naučiť sa spolu interagovať a fungovať medzi sebou. Tiež si predstavujem nejaký prvok, ktorý bude veľmi modulový a individualizovaný. Čo znamená, že človek sa môže naučiť v ktoromkoľvek momente, čo chce. Keď si predstavím, kde sa môžeme dostať za desať rokov, tak si neviem predstaviť, kam sa posunieme za sto. Vzdelávanie bude vždy podstatné, otázkou je, či to bude taký systém, aký poznáme dnes. Možno bude v rukách úplne iných typov organizácií, inštitúcií, korporácií, jednotlivcov, komunít a podobne a človek si bude môcť vybrať alebo to bude záležať od toho, kde sa narodí.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.
