Voľnú diskusiu medzi žiakmi a učiteľmi považuje za kľúčovú. Podľa neho by si učitelia na ňu mali nájsť priestor aj na úkor učiva, pretože sa ňou rozvíja kritické myslenie. Ján Markoš je spisovateľ a lektor kritického myslenia, šachový veľmajster a tréner. Učil na strednej škole, viedol Sokratov inštitút a v rozhovore vysvetľuje, ako môžu učitelia a rodičia u mladých ľudí podporovať kritické myslenie. Vypočujte alebo prečítajte si rozhovor zo série Edužur s učiteľkou angličtiny a ruštiny a mentorkou z Komenského inštitútu Annou Jančovou.
Učím na gymnáziu. Potom ako sa študenti vrátili po pandémii do školy, dve najpopulárnejšie aktivity sú návšteva fitness centra a hranie šachu. V každej triede nájdeme šachovnicu, pričom študenti organizujú aj turnaje. Celkom ma to prekvapilo, očakávala som, že klasický šach v online dobe upadne do zabudnutia. Prečo je to podľa vás obľúbená aktivita medzi mladými?
Na vašu školu by som sa rád prišiel pozrieť. Musí byť príjemné vidieť toľko ľudí, ktorí hrajú šach. No určite to tak nie je na každej škole. Šach hrá vo všeobecnosti stále viac ľudí, možno skôr v Ázii, než v Európe, ale je to hra, ktorá je teraz veľmi obľúbená. Teším sa z toho, pretože šach je v porovnaní s inými počítačovými hrami možno hlbší, menej návykový a snáď aj zaujímavejší.
Nie každé dieťa dokážete odtrhnúť od obrazovky počítača, na ktorom hrá nejakú „strieľačku” a poslať ho von, behať po dvore. A nie každý je športovo založený. Pre takéto deti je cesta od obrazovky k šachu možno kratšia. Pokiaľ sa vašim študentkám a študentom viac darí hrať šachy, než byť na mobiloch, mám z toho radosť.
Ako sa stalo, že sa absolvent filozofie, teológie a človek zapálený pre šach začal venovať kritickému mysleniu?
Študoval som nepraktické predmety, ako je filozofia a evanjelická teológia práve preto, že som mal už v ruke šachové remeslo a vedel som, že sa nejak uživím. Povedal som si, že môžem robiť niečo, čo by ma skutočne bavilo, a pritom sa venovať rozmýšľaniu. Postupy, ktoré sme sa učili na Filozofickej fakulte v Prahe, sú veľmi podobné tomu, čo sa dnes snažíme aplikovať v našich kurzoch. Kritické myslenie je v podstate filozofiou do všedných dní.
Učil som na gymnáziu, popri tom som pracoval pod mimovládnou organizáciou Živica na projekte Sokratov inštitút. Videl som, že práve schopnosť odolávať nabaľujúcim sa informáciám a tlaku mediálneho sveta, sa zdá byť kľúčom k tomu, aby sa mladí ľudia cítili v tomto svete dobre.
Myslel som si, že ako vyštudovaný filozof a šachista by som to snáď vedel robiť. Šachisti totiž musia rozmýšľať efektívne a rýchlo, aby mali vôbec šancu uspieť. Tak som si povedal, že práve to by mala byť moja cesta.
Termín kritické myslenie znie vážne a sofistikovane. Ale v podstate sa dá rozvíjať už od nižšieho veku. Čo môžu robiť rodičia, ak chcú rozvíjať kritické myslenie u svojich detí? Kedy sa s tým dá začať?
Termín kritické myslenie je už, žiaľ, nadužívaný. Či už v politických diskusiách, vo verejnom priestore, každý stále vraví, že sa musíme učiť myslieť kriticky. Je to až otravné a človek ten termín ani nechce počuť, na rozdiel od termínu Edužur. Priznám sa, myslel som si, že to „žúr” značí zábavu. Je to skvelá skratka, príjemne veselý termín. Vnímam, že termín kritické myslenie je naopak trochu nepríjemný.
Kriticky myslieť však neznamená kritizovať. Pretože ten, kto kritizuje, vidí iba to, čo je zlé. Človek, ktorý myslí kriticky, vidí aj to dobré. Je to skôr o rozlišovaní kvality informácií, čo môžeme učiť aj malých školáčikov. Nemusíme na nich ísť zhurta. Stačí, keď mladých ľudí a deti na prvom stupni vedieme k čítaniu, na rozdiel od pozerania filmov, seriálov a hrania sa na tablete. V knihách sa naučia venovať pozornosť jednej veci dlhší čas a aktívne pracovať s textom svojím tempom.
Kniha nie je tweet krát sto. Tak, ako nepreskočíme priepasť tromi malými krokmi, tak ani zo sto tweetov nedostaneme toľko informácií, ako z jednej dobrej knihy. Prvá vec, ktorú rodič môže urobiť, je priviesť dieťa k čítaniu a rozprávať sa s ním. Znie to banálne, ale nie vždy sa to deje. Nie je jednoduché, keď mladý človek rozpráva všeličo, niekedy to nedáva zmysel, inokedy sú tie názory až nehorázne. Rola učiteľa, rodiča, alebo inej autority je ustáť to a rozprávať sa o čomkoľvek s mladým človekom tak, aby sa necítil byť udupaný alebo zosmiešnený. Čítanie a rozhovor úplne stačia na prvom stupni, neskôr sú základnými zložkami toho, z čoho sa vykľuje samostatné premýšľanie mladého človeka.
Kto má na škole rozvíjať kritické myslenie a ako sa to má robiť?
V kritickom myslení je istý súbor techník, ktoré sa dajú cvičiť otrocky, napríklad práca s grafmi a číslami, základy logiky a stavania argumentov či rozlišovanie tých dobrých. Tými vecami treba prejsť, ale oveľa dôležitejšie je, aby mladí ľudia rozprávali a vnímali, že myslenie je dobrodružstvo, v ktorom ich sprevádza pedagóg. Ostatní ľudia v triede spoločne putujú, môžu sa rozprávať o čomkoľvek, dávať si spätnú väzbu a prezentovať svoje názory.
To isté môžeme robiť aj na telesnej výchove. Je to niečo, čo môže robiť každý pedagóg na každom predmete. Musí myslieť na to, že nemôže mať ako škrečok v kolese presne rozvrhnutých štyridsaťpäť minút a neposkytnúť jediný moment na jediný slobodný nádych. Nemôže študentovi povedať, že sa s ním neporozpráva, pretože sa nestihne učivo, na budúci týždeň to tiež nespraví a takto to bude až do maturity. Mal by byť schopný nechať si časový priestor pre študentov a aj vnútornú otvorenosť, že sa s nimi porozpráva o tom, čo ich v tej chvíli trápi. To by bol pekný základ kritického myslenia.
Niekedy je viac dôležité pýtať sa a počúvať, ako pustiť sa do veľkej prednášky. Mnohí učitelia sa snažia k mladým ľuďom pristupovať tak, aby ich niekam posúvali. Ale v starších ročníkoch na základnej škole alebo na strednej škole sú niekedy aj študenti, ktorí majú blízko k extrémistickým názorom alebo podľahli konšpiráciám. Ako k tomu pristupovať, aby tam nevzniklo napätie a aby sme neprehĺbili odpor k racionálnemu premýšľaniu?
Je veľmi dôležité určiť si hranice ešte predtým, než príde učiteľ do triedy, teda čo je pre neho akceptovateľná diskusia a čo už nie. Existujú hranice, ktoré sú dané zákonom, napríklad nenávistná reč, hanobenie podľa rasy, presvedčenia a podobne. Ďalšie hranice sú dané aj školským vnútorným poriadkom, alebo misiou a regulami školy. Mali by sme strážiť, aby neboli prekročené. Nerozprávať sa so študentmi o tom, či by bolo lepšie vyviezť Židov na Madagaskar alebo do koncentračných táborov, pretože je to nevkusné a hrozné. Neposkytnime priestor extrémistickým názorom.
Pokiaľ má študent alebo študentka názory, ktoré sú hlúpe alebo veľmi menšinové, ale stále sú v rámci hraníc, ktoré chceme strážiť, je naopak dôležité nechať ho alebo ju rozprávať. Pokúšať sa argumentovať, brať ich názory s plnou vážnosťou, no ukázať im, prečo si myslíte, že to nie je ideálny názor. Keď žiak príde s tým, že by tu mal byť socializmus, pedagóg by ho nemal vysmiať. Mal by mu vysvetliť, ako to za komunizmu fungovalo.
Takýto prístup je náročný časovo a aj na osobnosť pedagóga, ktorý je omnoho zraniteľnejší, pretože musí dávať väčšiu pozor na kultiváciu diskusie ako ten, ktorý má frontálnu výučbu štyridstaťpäť minút a ktorý to má oveľa jednoduchšie. Myslím si, že sa to oplatí a je potrebné hľadať chvíle počas vyučovania, v ktorých máme voľnú diskusiu so študentstvom.
Spomenula som si na film „Náš vodca Vlna”, v ktorom učiteľ vyprovokoval žiakov tým, že ich postavil do situácie, v ktorej na škole založili mini diktatúru. Mali zadanie vytvoriť režim, v ktorom bude silný vodca. Čo si myslíte o takom projekte? Je v poriadku, provokovať žiakov takýmto spôsobom?
Vo filme dostali študenti pomerne voľnú ruku na založenie vlastnej organizácie. Mali biele košele, rovnošatu a spoločné zvyky. „Voľnomyšlienkársky” učiteľ sa snažil vo filme dokázať, že je to nebezpečné a takto to fungovať nemá, ale vymklo sa mu to z rúk. Na konci bol tuším jeden zo študentov postrelený.
Dopadlo to zle a pekne to ukazuje, ako taký hazardérsky prístup môže skončiť. Nemám rád takýto experimentálny spôsob fungovania. Zážitkové učenie je fajn, ale so študentmi by sme sa mali hrať s odkrytými kartami a neťahať ich niekam naslepo. Keď som učil, tiež som raz urobil takýto experiment. Keď sme sa rozprávali o tom, aké zlé je ohováranie, poprosil som dve študentky, aby po škole rozšírili, že pijem alkohol v kabinete. Riaditeľa školy som oboznámil, že ide o experiment.
Po týždni sme sa rozprávali o tom, kto tomu veril a ako tomu verila polovica školy. Dnes by som už takýto experiment neurobil. Vtedy to síce dopadlo dobre, ale viem si predstaviť, že by sa to zvrtlo. Naozaj to môže mať nepredvídateľný koniec.
Rozprávali sme sa o študentkách a študentoch, ktorí môžu mať extrémistické a konšpiračné názory. Bohužiaľ, aj medzi učiteľmi sú ľudia, ktorí sa úplne neorientujú v dostupných informáciách. Agentúra Focus robila počas pandémie v roku 2020 prieskum medzi učiteľmi. Výsledky ukázali, že až tretina z nich verila, že očkovanie proti ochoreniu Covid-19 je príprava na čipovanie. V médiách sa písalo o viacerých prípadoch, v ktorých učitelia šírili bludy. Ako by mal reagovať rodič alebo kolega tohto človeka?
Možno to ani nie je otázka pre rodiča či kolegu, ale v prvom rade pre vedenie školy. Otázka pre tých, ktorí majú zodpovednosť za klímu na škole a za to, aké hodnoty škola vyznáva. Je dôležité, aby škola mala tieto veci vyriešené a aj podchytené v dokumentoch. Na mnohých inštitúciách je to podceňované, pretože na to nie je čas a nikto sa nechce rýpať v tom, aký je etický kódex školy a učiteľov.
Tým, že rola dezinformácie je stále vyššia, je dôležité, aby si vedenie školy sadlo a povedalo, že toto sú pravidlá, ktorými sa budeme venovať. Aby ustanovilo, čo sú názory, čo je sloboda myslenia učiteľa, čo môžu hovoriť rodičom a v rámci triedy a kam už nesmie zachádzať. Vedenie školy potom môže vyvodiť konzekvencie. Kolega ani učiteľ nemá úplnú právomoc urobiť s tým niečo. Rodič sa môže maximálne sťažovať vedeniu. Vedenie má však kľúč od miešačky a vie s tým niečo urobiť.
Inšpiráciou je Česká republika, kde došlo k odsúdeniam učiteľov, ktorí na hodine prezentovali názory, ktoré boli neakceptovateľné, napríklad týkajúce sa terorizmu.
My učitelia sme konzistentní a snažíme sa rozvíjať myslenie žiakov, aj sa nám to celkom darí a žiaci sa vyjadrujú otvorene a slušne, hľadajú dôkazy, argumenty, príklady, ale doma s týmto veľmi nepochodia. Ako môžu učitelia poradiť mladým ľuďom, ktorí si chcú na jednej strane zachovať vzťah s rodičmi, ale chcú aj prezentovať svoje názory?
V snahe o opravovanie rodičov by som bol veľmi opatrný. Rodič nie je študent, v škole nie je zverený do pôsobnosti alebo opatery. Je to dospelý človek, ktorý navyše hrá absolútne kľúčovú rolu v živote mladého človeka, svojho dieťaťa. Podľa mňa je veľmi nepríjemné, keď rodičia a učitelia spolu bojujú a žiak je rukojemníkom oboch svetov, pretože ich má oboch rád a oni stoja proti sebe. Aby to nedopadlo tak, ako keď si rozvedení rodičia odkazujú niečo po spoločnom dieťati. Škola a ani rodičia by nemali žiaka takýmto spôsobom zneužívať. A ani stavať žiaka do pozície v zmysle, že „ten tvoj rodič je nejaký zvláštny, toto s ním urob.”
Myslela som to tak, že sú situácie, v ktorých nadviažete s dieťaťom v škole nejaký vzťah a rozoberáte, že svet treba posudzovať istým spôsobom. A potom dieťa samo príde a povie, že uňho doma sa to tak nedeje a jeho rodičia odsudzujú či trestajú názory alebo kvôli nim majú konflikty. Čo môže učiteľ urobiť v takejto situácii?
Rodičov treba pozvať do školy. Ale nie v zmysle „na koberček”, s rodičom sa dá aj porozprávať. Mnohé školy robia pre rodičov aj vzdelávanie alebo spoločné posedenie a snažia sa vtiahnuť ich do komunity a vysvetľujú im, prečo veľké veci v škole robia takto a nie inak. Moje deti sú na montessori škole. Každý mesiac máme stretnutie rodičov, kde učiteľky vysvetľujú, prečo a ako sa veci v triede dejú.
Dieťa takto nie je v strede boja alebo vysvetľovania. Pokiaľ rodič nemá záujem a do školy nikdy nepríde, je to veľmi zložité. Ale ako ste hovorili, rodičia, učitelia a žiaci – to je trojuholník, ktorý má tri prepony. Vzťah učiteľa a rodiča je kľúčový rovnako, ako vzťah študenta s nimi.
Povedali ste, že chodíte aj po školách. Uvidíme sa aj na festivale dobrého vzdelávania, ktorý sa koná ôsmeho a deviateho marca a ktorý organizuje škola Alma a organizácia Živica vo Zvolene. Budete tam hovoriť o tom, že školy môžu prispieť k budovaniu rešpektujúcej spoločnosti. Môžete to v pár bodoch priblížiť?
Dopoludnia budem mať krátku dvadsať minútovú prednášku a popoludní budem mať hodinový workshop o kritickom myslení. Chcel by som hovoriť o tom, že spoločenstvo v triede je základom vo veľkej spoločnosti. Formy vzťahov, ktoré sa tam dejú, spôsoby, akými spolu komunikujeme a ako sa autorita správa sú veci, ktoré si študenti a študentky odnesú aj do veľkého sveta, ktorý by mal byť demokratický, ale často nie je. Keď sa naučia počúvať a zapisovať si veci v triede, tak to nebude asi inak ani keď dospejú.
Aké bude podľa vás vzdelávanie o sto rokov?
Myslím si, že to bude ďaleko individuálnejšie. Spôsob, ako k nám prichádzajú informácie, je už dnes individualizovaný. Každý si môže zvoliť čo chce, vďaka tomu, že máme prístup k internetu a vieme sa dostať k rôznym zdrojom. Neočakával by som, že o sto rokov budú všetci sedieť v jednej triede a učiť sa to isté. Tiež si myslím, že technológie budú hrať oveľa väčšiu rolu ako dnes. Verme, že nie priveľkú a že ostane priestor na spoločné stretávanie sa a ľudský kontakt, ktorý nie je zachytený za nejakými okuliarmi virtuálnej reality.
A tiež si myslím, že svet bude poznačený klimatickou krízou, ktorej dopady budú za sto rokov veľmi citeľné a viditeľné. Svet bude riskantnejším a menej príjemným miestom, ako je dnes. Obávam sa, že budú vlny migrácií a potravinová bezpečnosť možno nebude taká samozrejmá. Príroda bude oveľa viac znečistená a počasie bude vyvádzať rôzne „psie kúsky”.
Možno to teda nebude super čistá, krásna a hyper technologická budúcnosť, ale budeme sa učiť aj o tom, ako zabezpečiť svoje základné potreby tak, aby sme mohli prežiť dobrý a dôstojný život. Ale ako to už býva, ľudia zistia, že s tou predpoveďou môžu niečo urobiť, kým príde. Ak táto moja dystopická vízia bude stále jasnejšia a to, že sa blíži, tak všetci sa budeme snažiť o to, aby to tak nebolo a snáď s tým niečo urobíme.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.
