Novinár Peter Ivanič učí budúcich novinárov na Katedre žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave hľadať prepojenia pri globálnych témach ako je migrácia, chudoba či klimatická kríza. Je presvedčený, že tieto témy nezačínajú a nekončia hranicami štátov. Prečo nestačí deliť správy na domáce a tie zo sveta? Prečo je dôležité vnímať svet globálne? Aký je rozdiel medzi alternatívnymi a dezinformačnými médiami a ako sa zmenilo informovanie o marginalizovaných skupinách na Slovensku?
Peter, ako ste sa dostali k vyučovaniu globálnej žurnalistiky? Bola to vaša iniciatíva alebo sa predmet na katedre vyučoval ešte pred vašim príchodom?
Bola to naša iniciatíva, ale má to dlhšiu genézu. Spolu s kolegami, ešte v roku 2014, sme začali uvažovať nad tým, že v slovenskom mediálnom diskurze sa ocitá málo informácií o svete. Ak áno, sú to informácie rámcované ako zahraničie. Chýba v ňom však prepojenie sveta, pretože sú témy, ktoré sa nedajú iným spôsobom pokryť. Témy ako zmena klímy či migrácia sa nezačínajú a nekončia hranicami štátov. Pokiaľ chceme publiku priniesť komplexný obraz, tak by sme tieto témy mali pokrývať globálne.
Rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast.
V roku 2014 sme teda vytvorili mediálnu iniciatívu Svet medzi riadkami a od toho momentu sme začali spolupracovať s katedrou žurnalistiky, kde sme navrhli najprv prvý predmet Globálne výzvy. Tento predmet stále funguje a venujeme sa v ňom jednotlivým globálnym výzvam ako spomínaná zmena klímy, ľudské práva, migrácia či chudoba. To celé rámcujeme kritickou analýzou. V roku 2018 sme vytvorili odbornejší a praktickejší predmet s menej študentmi, s ktorými môžeme aktívnejšie pracovať. Katedra nám vychádzala od začiatku v ústrety. Myslím si, že je spokojné vedenie a aj študenti.
Spomenuli ste klimatickú krízu či migráciu, sú to naozaj komplexné témy, ako sa dajú vyučovať?
Tých komplexných tém, o ktorých sa vyučuje, je ohromne veľa. Nie je to až natoľko náročné. Vždy začíname tým, že sa rozprávame so študentmi o tom, kto sú oni. Pretože ako novinár vždy, keď pokrývam nejakú tému, pokrývam ju z vlastnej perspektívy. Ak to zjednoduším, je to ovplyvňované tým, kto sme, kde sme sa narodili, akého sme rodu, akú máme vieru, akým spôsobom sme boli socializovaní, čo sme sa naučili v škole, škôlke či od rodiny alebo z médií. Od tohto uvedomenia, kto sme alebo kto sú, môžeme reflektovať témy ako je chudoba, migrácia či zmena klímy, pričom to postavíme na faktoch a ukazujeme na prepojenie medzi nami a svetom.
Definícia globálnej žurnalistiky je cielená snaha prepájať zdanlivo nesúvisiace javy a skutočnosti, ktoré sa odohrávajú na rôznych kontinentoch v rôznych častiach sveta do jedného uceleného príbehu. Vždy musíme vnímať aj rozmer, že síce sa u nás zvýši zamestnanosť, napríklad vďaka automobilovému priemyslu, ale na druhej strane to môže niekomu ubrať priestor na živobytie. V súvislosti s klimatickou zmenou príde napríklad ugandský alebo tanzánsky farmár o svoj dobytok, a tak sa musí presťahovať do najbližšieho mesta, prípadne ďalej a niektorí sa vyberú aj do Európy. Takže toto všetko je potrebné, aby sme si dali do súvislostí. V podstate je to otázka náhľadu alebo spôsobu, akým nazeráme na informácie a ako ich prepájame.
Ako učíte študentov prepájať tieto súvislosti? Aký je postup?
To sa rôzni. Pri predmete Globálne výzvy si vždy pozývame expertov, ktorí sa tejto téme venujú. Najskôr si so žiakmi prejdeme spomínanú kritickú analýzu a následne si pozveme expertov, ktorí sú buď novinármi a ktorí sa venujú danej téme dlhodobo, napríklad Jakub Filo z denníka SME sa dlhodobo venuje klimatickej kríze, alebo zavoláme expertov, ktorí sa téme venujú odborne – klimatológov a podobne. V priebehu ich workshopu to reflektujeme z pozície novinárov a spoločne hľadáme body, ktoré sú spojené so Slovenskom aj s inou časťou planéty, aby to nevnímali ako niečo odťažité, čo je niekde ďaleko. Môže sa to odohrávať na Marshallových ostrovoch, no stále to môže mať súvislosť aj s nami.
Aké sú reakcie študentov, zapájajú sa aktívne do debaty?
Áno, jednoznačne. Oba predmety sú voliteľné, takže vyberajú si ich študenti, ktorí o to majú záujem. Za tie roky, ktoré predmety vyučujeme, vidíme rastúci záujem u mladšej generácie o tieto témy. Tiež sa ich snažíme aktivizovať, prostredníctvom metód, ktoré to umožnia.
Aké sú to metódy?
Práca v skupinách. Veľmi často na hodinách používajú smartfóny, čo nie je úplne bežné. Môžu priamo rešeršovať, kresliť či vyjadrovať myšlienky, na čo nie sú vždy zvyknutí. Ani na iných slovenských vysokých školách nie sú študenti zvyknutí vyjadrovať svoj názor a postoje, preto sa ich snažíme vtiahnuť do toho, aby si to prežili sami. Napríklad, keď máme tému o udržateľnej móde, tak každý študent si najskôr pozrie, kde bolo vyrobené jeho tričko alebo vytiahne kľúče od auta a porozmýšľa nad tým, odkiaľ to auto a jeho súčiastky pochádzajú. Následne si to vyznačíme na mape a zrazu im globalizácia dáva úplne iný rozmer, pretože je všadeprítomná, len ju nevidíme. Alebo sa ich opýtam na ich bežný deň. Napríklad začneme od kávy alebo budíka, ktorý vyrobili v Číne. Keď si toto rozoberieme na drobné, prídeme na to, že sme obklopení globalizáciou. Týmto spôsobom sa dá učiť aj o iných témach.
Nie je to niečo, čo by sa malo možno, aspoň v skratke, vyučovať aj na iných školách?
Som presvedčený, že áno. Predovšetkým kritická analýza je niečo, čo si myslím, že by malo ísť naprieč a nielen spoločenskými vedami. Je to taká nadstavba kritického myslenia, ktoré môže byť zjednodušujúce, pričom kritická analýza ho posúva o úroveň vyššie, kde viacej pracujeme s tým, kto sme a prečo vnímame, čo vnímame.
Často prídu študenti zo strednej školy, ktorí nie sú zvyknutí vyjadrovať svoje názory, čo je problém, ktorý sa snažíme zmeniť. Samozrejme, aj veľa učiteľov a učiteliek na základných a stredných školách sa to snaží meniť, ale obvykle študenti prichádzajú s tým, že nie sú nastavení rozprávať a keď ich niekto vťahuje do diskusie, tak to vie byť rozpačité, ale postupne sa rozbehnú. Považoval by som za vhodné, keby sa globálne vzdelávanie dostávalo naprieč vzdelávacím procesom.
Okrem učenia ste súčasťou iniciatívy Svet medzi riadkami, prispievate aj do denníka SME. Akým témam sa venujete?
V Sme-čku sa venujem obvykle globálnym témam a zároveň, ako vyštudovaný historický sociológ, sa venujem aj témam ako imperialistické dejiny Ruska. Môj najaktuálnejší článok sa týka ezoterizácie mediálneho priestoru. V podstate ide o to, že v dnešnom svete, keďmôže ktokoľvek publikovať, sa stiera rozdiel medzi publikom a novinármi. Novinári stratili publikačnú suverenitu a do informačného priestoru sa dostáva neskutočné množstvo balastu. Problém je, že publikum nedokáže vždy rozoznať, čo je novinárčina, ktorá má určité postupy, štandardy a procesy a tým pádom je kontrolovateľná a odpočítateľná. Je to niečo, čo veľká časť dežurnalistiky, ktorá momentálne dominuje informačnému priestoru, nemá. Zažívame niečo podobné, ako keď Gutenberg vynašiel kníhtlač, tak urobil ohromné zmeny v spoločnosti.
Vnímate nejaké riešenie, ako by sme mohli zamedziť dežurnalistike?
Nie. Mám k tomu veľmi inkluzívny postoj. Definícia žurnalistov a žurnalistiky sa mení. Doslova ide o paradigmatický skok, kedy môže každý publikovať. Aby sa v minulosti niekto mohol stať novinárom, musel mať na to papier. Donedávna to teda stálo na tom, či je človek vyštudovaný novinár alebo pracuje v redakcii aj keď má vyštudovanú inú vysokú školu, čo nie je na škodu. Dnes to už nestačí, a preto k tomu môžeme pristupovať inkluzívnejšie.
Z toho obrovského množstva informácií, ktoré vznikajú, môže vzniknúť aj veľa žurnalistického obsahu, pokiaľ sú dodržiavané novinárske štandardy a edičné procesy. Čo znamená, že vieme zistiť, akým spôsobom je ten človek platený alebo kto je za tým projektom. V takom prípade by som nemal problém považovať to za žurnalistiku. De facto to umožnilo vznik alternatívnych médií, ktoré sú kvalitné. Striktne rozlišujem medzi alternatívnym a dezinformačným.
V slovenskom diskurze sa to podľa mňa rámcuje veľmi nesprávne, lebo alternatívne médium neznamená dezinformačné. Alternatívne znamená, že sa snaží prinášať aj alternatívne vysvetlenia, nie alternatívne fakty určitých javov a skutočností s tým, že musia byť podložené. Ak máme kvalitné alternatívne médium, ktoré dodržiava žurnalistické postupy, ktoré má edičný proces, v ktorom je jasné, ako je financované a akú redakciu má, tak nie je dôvod považovať ho za niečo horšie ako klasické štandardné médium a nespájať to s dezinformačnou scénou.
Pandorina skrinka bola otvorená, už to nevrátime späť. Publikačná suverenita novinárov sa už nevráti a my sa musíme prispôsobiť novému prostrediu. Novinári by však mali viac zdôrazňovať svoju unikátnu pozíciu v tom, že majú rigorózny edičný proces, ktorý sa dá odsledovať. Sú regulované na základe zákonov, ako verejnosť sa vieme sťažovať na ich služby, pričom vedia urobiť opravu, ak nejakú spravia, čo dezinfo-scéna nikdy neurobí.
Pokrývajú slovenské médiá zahraničné témy dostatočne?
To je zložitá otázka, pretože vieme, že naše médiá sú mnohokrát personálne aj finančne poddimenzované, pričom zahraničné oddelenia tvoria zlomok redakcií. V tej miere, ako môžu, to pokrývajú v dostatočnej miere. Samozrejme, dalo by sa aj viac. Čo by sa možno mohlo doplniť, je náhľad, ale aj to sa mení. Aj prvky globálnej žurnalistiky sa čoraz viac presadzujú v bežnom spravodajstve a publicistike. Nie je to o tom, aby to bolo zo dňa na deň, ale je to vidieť pri niektorej téme viac, pri inej menej. Naše médiá pristupujú k migrácii dlhodobo veľmi zodpovedne, na čo poukázali aj viaceré výskumy. V porovnaní s Českou republikou sme úplne niekde inde aj pri pokrývaní klimatickej zmeny, ktoré je príčetnejšie ako v českých médiách. Myslím si, že si robia dobrú prácu najmä v tých podmienkach, ktoré majú. Naše najväčšie spravodajské denníky majú istý počet píšucich tvorcov, povedzme 50, zatiaľ čo obdobný denník v Poľsku má píšucich zamestnancov 250. Vo svojej podstate je fascinujúce, že sa nám podarí dostať k tak kvalitnému obsahu.
Dianie vo svete sa často zachytáva spôsobom, že napríklad po vypuknutí konfliktu alebo katastrofy sa objaví na titulkách, ale postupne sa z toho stane krátka správa. Ako to zmeniť?
Otázkou je, či to vieme alebo chceme zmeniť. Niektoré témy by boli fajn, ak by zostali v hľadáčiku, napríklad ruská vojna na Ukrajine, lebo sa nás týka. Napríklad Gaza, kde sa dejú šialené veci, o tom tiež píšem, lebo si myslím, že v tomto je náš mediálny diskurz nevyvážený. Otázkou je, nakoľko je realistické, aby sme sa venovali veľmi vzdialeným témam, ktoré sa nás až tak netýkajú, pretože prichádzajú ďalšie témy. Ak by sme sa danej témy držali, museli by sme urobiť vedomé rozhodnutie, že sa nebudeme venovať inej téme, ktorá je aktuálnejšia a možno aj bližšia. Myslím si, že v redakciách majú veľké dilemy a ak do toho dáme kontext, že majú menej ľudí: „Čo vlastne ideme pokryť, aby sme priniesli spravodajskú hodnotu, ktorú máme priniesť?“
Aký je teda rozdiel medzi zahraničnou a globálnou žurnalistikou?
Pripojím k nim aj domácu žurnalistiku, ktorá sa týka vecí, ktoré vidíme von oknom a ktoré sa odohrávajú u nás doma. Máme aj lokálnu, ale v tomto prípade to necháme zmiešané. Potom máme zahraničnú a to je akoby sme zobrali ďalekohľad a pozreli sa do diaľky na určitý fragment. Zahraničná žurnalistika svet fragmentuje a globálna ho prepája. V podstate ide o globálnu verziu lokálnej žurnalistiky.
Rozdiel je v tom, že zatiaľ čo zahraničná žurnalistika zacieli na jednotlivé udalosti a nezasadí ich do kontextu. Napríklad v Bolívii spadol autobus z útesu, pričom zomrelo 15 ľudí. Pri tejto správe nie je potrebné k tomu dávať aj nejaký ďalší kontext, ide o čistú zahraničnú žurnalistiku. No globálna žurnalistika hovorí o vzťahoch naprieč planétou, ktoré spájajú na prvý pohľad nesúvisiace javy a skutočnosti a dá ich do jedného uceleného príbehu. Niektoré témy sú čisto zahraničné a niektoré sú globálne. Tie by sa mali pokrývať tak, aby nekončili štátnymi hranicami.
Ako podľa vás pracujú s globálnosťou slovenskí novinári a novinárky?
Ako ktorí. Z veľkej časti je to o globálnej predstavivosti. Mnohokrát si to neuvedomujú a nepredstavujú. Pokiaľ si to nepredstavujú, tak to tam jednoducho nedávajú. Médiá sú vo všeobecnosti pomerne konzervatívna inštitúcia, čo sa nezdá, ale tie zmeny sú veľmi pozvoľné. No vnímam, že zmena je evidentná, zahŕňajúca aj globálny náhľad do tém, kde sa to hodí. Vo všeobecnosti s tým pracujú pomerne fajn. Verím, že sa to mení aj vďaka našim absolventom a absolventkám. Podľa toho, že viem, kto z nich v akej redakcii pracuje, vidím tam ten vplyv.
Zachytiť zahraničnú tému v stručnosti a komplexnosti nie je ľahké. Čo pre ich prácu odporúčate, aby informovanie o dianí vo svete, globálne, bolo čo najkvalitnejšie?
V prvom rade, aby si uvedomili, kto sú oni sami, že sú Stredoeurópania, že sú súčasťou globálneho Severu, že v rámci mocenských globálnych štruktúr sme tí, ktorí majú kľúče od miešačky a tí, ktorí určujú pravidlá. Toto by mal byť prvý prvok, s ktorým vstupujú do mediálneho obsahu. Následne by sa mali snažiť pozerať na tie témy aj očami iných – tých dotknutých. Keď chceme priniesť niečo kompletnejšie a analytickejšie, tak toto je kľúčové.
Máme internet, takže môže pomôcť, že si zrešeršujú miestnu tlač. Keď píšem o Nigérii, tak si pozriem nigérijské portály alebo oslovím nigérijského experta. Prečo sa mám o Nigérii rozprávať so slovenským expertom? Je to úplne absurdné, ale robíme to bežne. Samozrejme, faktorom je aj čas. Ak máme niečo urobiť za tri hodiny, je to pochopiteľné.
Podľa mňa sa tiež trochu fetišizuje potreba vidieť svet priamo v teréne. Keď píšem o Košiciach, tak tam nepotrebujem nutne ísť. Keď píšem o ich železiarňach, tak tam jednoducho zavolám. Samozrejme, vôbec nie je zlé ísť do terénu, ale vzhľadom na to, ako sa informačné prostredie zmenilo, že sa svet doslova scvrkol a aké máme komunikačné možnosti je oveľa jednoduchšie prinášať globálny obsah aj od stola. Predtým, keď žurnalista alebo žurnalistka chceli mať obsah a redakcia na to mala zdroje, vyslala ich do terénu. Teraz sa o zahraničnom dianí dozvieme z tlačových agentúr, ktoré tam majú ľudí alebo z miestnej tlače a zároveň od miestnych expertov.
Je zrejme prirodzené, že ľudí zaujíma viac to, čo sa deje v ich blízkosti, ako to, čo sa deje na opačnej strane zemegule. Prečo by sa nielen novinári, ale aj široká verejnosť mala zaujímať o témy v globálnom merítku?
Lebo sa nás týkajú. Spomenul som to s globalizáciou, ktorú prehliadame, ale je všade prítomná. Pre stromy nevidíme les a toto sa deje aj s globálnymi témami. Naše vedomé alebo nevedomé rozhodnutia a naše spotrebiteľské správanie súvisia so životmi ľudí niekde inde a je fajn o tom aspoň vedieť a podľa toho sa možno aj zariadiť.
Globálna žurnalistika dáva priestor uvedomiť si, že svet je prepojený a že sme v nejakom vzťahu s ľuďmi z inej časti planéty. Na základe toho sa môžeme rozhodovať. Môžeme sa rozhodnúť, že budeme piť takú kávu a nie takú, lebo vieme, že farmár dostane pri druhej káve inak zaplatené. Môžeme sa rozhodnúť, že nebudeme obmieňať oblečenie každé dva mesiace len preto, že marketing nám vytvoril potrebu si to kupovať a tiež, že viem, že to má negatívny vplyv na životy ľudí niekde inde. Neznamená to, že prepojenie so svetom má byť gro mediálneho obsahu, ale môže byť jednou z dimenzií.
Akú rolu pri globálnom nazeraní na svet zohrávajú stereotypy a predsudky?
Obrovskú. Práve preto začíname tým, kto sme, lebo z toho vychádzajú naše predstavy o svete, ale aj naše predsudky a stereotypy. Presne preto si musí novinár/novinárka uvedomiť, kto je, aby s tým dokázali pracovať a odosobniť sa od toho.
Nemusíme ísť ani ďaleko do sveta. Na Slovensku máme marginalizované skupiny. Ak má o témach, ktoré sa týkajú týchto komunít, písať novinár, ktorý pôsobí v hlavnom meste, je vysokoškolsky vzdelaný a členom strednej vrstvy, bez toho, aby si uvedomil kto je a kto sú ľudia, o ktorých ide písať, veľmi ťažko dokáže rozpoznať životné stratégie, dôvody, motivácie, správanie či konanie ľudí, ktorým sa vo svojom texte ide venovať. Tým, že si uvedomí, odkiaľ pramenia jeho predsudky a stereotypy o rómskej komunite, zistí, že keď je niekto veľmi chudobný, musí k životným stratégiám pristupovať trochu inak. Ak sa na to novinár nebude pozerať cez okuliare veľkomesta, bude môcť priniesť presnejší obraz reality smerom k publiku. Ak by k téme pristupoval s okuliarmi, nepriniesol by presný obraz reality, ale len svoju predstavu o realite. Toto môžeme aplikovať na celú planétu.
V súvislosti s tým, čo hovoríte, zarezonoval vo vás nejaký článok v spojitosti s touto témou?
Myslím si, že na tomto poli sa to radikálne zlepšilo za posledné desaťročie. Ešte desať rokov dozadu boli mediálne excesy v súvislosti s Rómami úplne radikálne. Často sa nedávali ani mená ľuďom, ale používali sa výrazy ako osadník jeden a osadník dva. Aj fotografie boli omnoho nedôstojnejšie. Bolo bežné, že polonahé deti boli zobrazované, pričom pri deťoch z majority by si to nikdy nedovolili. Často generické bolo, že to isté dieťa sa vyskytlo vo viacerých médiách dostatočne ušmudlané a dostatočne polonahé. Toto sa zmenilo. Začalo sa to zrejme aj tým, keď v denníku SME vytvorili podsekciu Rómovia sme.sk, ktorá stále existuje, ale nie je už taká aktívna. Úspešným podcastom bol aj podcast s názvom Odsúdení na neúspech a ďalšie, takže tých počinov je stále viac. Téma Rómovia na Slovensku v štandardných médiách je podľa mňa pokrývaná pomerne korektne. Sú v nej medzery, ale zlepšovanie je evidentné. Medzery vidím skôr v informovaní, ako sa hovorí o Izraeli a Gaze.
Aké medzery to sú?
Vnímam veľké nedostatky. Mám pocit, že je to veľmi jednostranné a zabúda sa, že ten náhľad je veľmi epizodický, ahistorický a veľmi nekritický. Ahistorický v tom, že akoby sa tie dejiny začínali niekde od roku 1948 a epizodický v tom, že to, čo sa stalo teraz siedmeho októbra, bolo desivé, ale ono to má svoj kontext a genézu. Máme luxus, že to môžeme povedať a tým, že to povieme, neznamená to, že podporujeme Hamas, ktorý urobil hnusné veci, ale tým, že dáme do kontextu apartheid (rasistická politika takzvaného oddeleného spolužitia obyvateľov rôznych rás – pozn. red.), ktorý sa tam deje a útlak, ktorý trvá desaťročia, tak tým dáme hlas aj tým, ktorí sú slabší v kontexte toho celého. Tí slabší určite nie sú izraelský štát.
Médiá to potom rámcujú a opakovane vyťahujú obrázky z toho masakru bez nejakej hlbšej snahy porozumieť ľuďom na mieste. Akoby sa desaťtisíc a viac zabití prezentujú ako vedľajšie straty. V podstate hovoríme, že Izrael sa môže brániť a ani sa nespochybňuje to, či je to adekvátny spôsob obrany. Toto ma mrzí, že sa to veľmi zjednodušuje a prikláňa sa k jednej strane.
Veľké média vo Veľkej Británii ako BBC či Guardian to nechali na publiku. Idú po informačnej báze, ale nedávajú rámce, že títo sú dobrí a títo sú zlí. Jednoducho si to má rozhodnúť publikum a nie novinár. V mojom článku som písal o tom, ako niečo vybuchlo pri nemocnici 17. októbra a že Al Jazeera (spravodajský kanál s centrálou v katarskom hlavnom meste Dauha – pozn. red.), ktorá je kvalitnou televíziou, má skreslený náhľad. Aj keď si myslím, že má menej skreslený náhľad ako niektoré slovenské médiá, len opačným smerom. Ešte keď v prvých minútach nevedeli nič, napísali, že bombu tam hodil Izrael. Televízia Markíza tiež ešte nevedela nič, napísala, že to urobil Hamas. Potom to obidve médiá zjemnili. Podstatné je, že obidve televízie nepostupovali na základe faktov, ale na základe svojich predstáv. Na základe toho, ako to mali vopred dané. Je úplne irelevantné, ako to nakoniec bolo, lebo, keď ešte ani izraelská vláda nedala vyhlásenie, že to urobil Hamas, tieto médiá už mali jasnú odpoveď.
Britské médiá to poňali veľmi neutrálne. Nastal výbuch pri nemocnici tej a tej a hlásia toľko a toľko zranených, viac informácií zisťujeme. To je všetko. Jednoducho, keď neviem, tak neviem. Lebo titulok, ako u nás prebehol, späť už nevrátime. Ako spomína Terry Pratchett v jednej zo svojich kníh o Toničke Bolavej: „Kým si pravda obuje topánky, lož dvakrát obehne zemeguľu.“ Vážme slová, lebo na slovách záleží.
Ako by ste si v ideálnom svete predstavili informovanie o najdôležitejších svetových témach?
To je ťažká otázka. Aby bolo vyvážené, aby cielene dostávali hlas slabší, aby bolo ich hlas počuť a aby novinári a novinárky zvažovali, prečo vnímajú niečo spôsobom, akým to vnímajú a prečo to následne interpretujú spôsobom, akým to interpretujú.
Samozrejme, vedeli by sme ísť aj ďalej, aby sa dodržiavali novinárske štandardy, postupy, edičné procesy, aby mali médiá transparentné financovanie. Keď majú nejakú názorovú líniu, čo je úplne legitímne, tak aby to otvorene priznali, čo sa vo väčšine prípadov aj robí. Niektorí ľudia s tým majú problém, no vo Francúzsku by nikomu nenapadlo pozastavovať sa nad tým, že niektoré médium je povedzme ľavicové. Je to súčasťou ich francúzskej žurnalistickej školy, tak to majú. U nás máme pocit, že všetky médiá by mali byť neutrálne a apolitické, čo je nonsens, keďže sme v politickom prostredí. Všetko je politika.
Rozhovor vznikol vďaka prostriedkom z Oficiálnej rozvojovej pomoci Slovenskej republiky.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
