fbpx

Na tichom proteste sme sa vraj tvárili, že bojujeme za slobodu médií

Stojíme na Námestí slobody, v rukách držíme transparenty a pred Úradom vlády sa pomaly začína tichý protest. Predchádzalo mu odoslanie otvoreného listu premiérovi Robertovi Ficovi a predsedovi parlamentu Petrovi Pellegrinimu. „Vyjadrujeme nesúhlas s poslednými vyjadreniami premiéra Roberta Fica a iných predstaviteľov vlády na adresu novinárov. Nesúhlasíme s tým, že na úrad vlády nechcú pustiť konkrétne médiá,“ hovorí jedna z organizátoriek protestu. Premiér sa totiž rozhodol, že si bude medzi médiami vyberať podľa toho, ktoré mu vyhovujú. Za konflikt medzi dvoma politikmi zaplatili novinári, ktorým predseda Národnej rady obmedzil možnosti nahrávať či vysielať živé vstupy v parlamente.


„Politik si nemôže vyberať, komu bude a nebude odpovedať na otázky iba preto, lebo sa mu zdajú nekomfortné. Evidentne, má čo skrývať, keď nechce odpovedať,“ hovorí jedna zo študentiek a dodáva, že médiá tu nie sú na to, aby slúžili politikom – majú slúžiť verejnosti. Ďalší študent opisuje nápis na svojom transparente: „Sloboda tlače je jedným zo základných pilierov demokracie. Útok na slobodu tlače je preto útokom aj na slobodu demokracie.“ Spomínané rozhodnutia politikov podľa nich obmedzujú nielen slobodu médií, ale všetkých. Akú dostali študenti odpoveď?

V priebehu dňa premiér trom denníkom a televízii oznámil, že s nimi prerušuje komunikáciu, čo však nebola žiadna novinka. Média od politikov často počúvajú slovné útoky. Novinári sú nimi označovaní za prostitútky a komediantov, snažia sa ich očierniť. Je jasné, že na nepríjemné otázky sa odpovedá ťažko. Politici preto vidia riešenie v tom, že zakážu vstup na úrad vlády konkrétnym médiám, označia ich za nepriateľské, prestanú s nimi komunikovať a budú mať svätý pokoj. Takto ale demokracia a sloboda tlače nevyzerajú. Médiá majú mať vždy miesto pri rozhodovaní orgánov verejnej moci. Novinári si nemajú v tichosti vypočuť názory politikov a to, ako chcú konať. Musia im klásť také otázky, ktoré ich prinútia byť transparentní voči širokej verejnosti.

Počas protestu sme si vypočuli názory za aj proti. Niektorí ukazovali palec hore a vyslovili podporné slová, zatiaľ čo niekto z okoloiduceho auta vystrčil ruku s vystretým prostredníkom. Okrem účastníkov sa na proteste zastavili aj niektorí politici strany SMER–SD. Medzi prvými bol podpredseda strany Erik Kaliňák spolu s vedúcim úradu vlády Jurajom Gedrom. Tí na začiatku tvrdili, že chcú vedieť, prečo tam stojíme a chcú s nami viesť diskusiu. Netrvalo však dlho a diskusiu si začali mýliť s vlastným monológom – svojimi otázkami upriamili pozornosť na minulé vlády. Náš názor poznať nechceli a nechceli rozumieť ani slovám na transparentoch.

V tom čase pribudla reakcia aj od poslanca Ľuboša Blahu na sociálnej sieti Telegram. Jeden z dezinformačných portálov napísal z príspevku poslanca článok. Poslanec Blaha bol presvedčený, že sme len „pozbierali kartóniky a tvárime sa, že bojujeme za slobodu médií.” V jednej ruke teda držím kartónik, respektíve transparent, v druhej mobil a čítam si o tom, že sme len „malá skupinka študentov, ktorých Kaliňák s Gedrom vyškolili.” „Vyškolili” nás tí, ktorí nechceli odpovedať na naše otázky a tak pre istotu kládli svoje?

Dvojica nám navyše hneď po príchode oznámila, že si to celé bude natáčať. Počas dňa uverejnili na sociálnych sieťach video, pod ktorým neskôr pribudlo množstvo reakcií. Diskutéri súhlasili s tým, že na Slovensku nechcú novinárov, ktorí sa dokážu postaviť za základné princípy žurnalistiky. Akých teda chcú? Takých, ktorí ľuďom servírujú dezinformácie a nepravdy?

Zostáva nám len, mať oči otvorené. Politici si uvedomujú, že každá nenávisť sa začína pri slovách a že nepriateľský jazyk sa šíri najjednoduchšie práve na sociálnych sieťach. Svojím slovníkom zámerne rozdeľujú ľudí. Nechcú ich spájať, aj keď práve to potrebuje naša spoločnosť najviac. Je pre nich jednoduchšie ukazovať prstom na médiá a keď im práve nevyhovujú, tvrdiť, že si nevedia robiť svoju prácu. Boja sa a svoj strach sa snažia skryť v účelových obmedzeniach. Zabúdajú však na to, že slobodná žurnalistika bude nakoniec vždy hlasnejšia ako rétorika hnevu.

Profil autora:

Študuje žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Je aktivistkou v zvieracoprávnej organizácii Humánny pokrok, kde istý čas pôsobila aj ako manažérka sociálnych sietí. Venuje sa primárne environmentálnym, vzdelávacím a spoločenským témam. Je aj redaktorkou pre online portál Zero2Hero, kde sa venuje rozhovorom s mladými ľuďmi a ich inšpiratívnym nápadom.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner