Svojich žiakov rád provokuje k rozmýšľaniu a učí ich hľadať riešenia na problémy. Rastislav Očenáš, učiteľ a digitálny koordinátor na Základnej škole v Sliači získal národnú cenu Učiteľ Slovenska 2022. Aké je ideálne prostredie pre učiteľov? Prečo je v školstve menej mužov ako žien? K čomu treba viesť žiakov, aby boli pripravení na budúcnosť? Vypočujte alebo prečítajte si v rozhovore zo série Edužur s učiteľkou angličtiny a ruštiny a mentorkou z Komenského inštitútu Annou Jančovou.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom, ktorý realizuje program Enter.
Ako sa to stalo, že Rasťo Očenáš je práve Učiteľom Slovenska a nie trebárs Hasičom, Lekárom či Právnikom Slovenska?
Zariadil to viac-menej osud a šťastná náhoda. Pôvodne som chcel byť ekológom. Možno to bolo aj časom, kedy som sa rozhodoval pre svoju profesijnú orientáciu. Vtedy sme totiž ešte nemali takú ponuku, akú majú študenti dnes. Vnímal som štúdium mojej sestry, ktorá študovala ekológiu vo Zvolene. To sa mi veľmi páčilo, pretože štúdium bolo praktické. Mali fantastické hlavné cvičenia, počas ktorých cestovali po Slovensku a študovali geológiu či rôzne klimatické javy. Žiaľ, nezvládol som prijímacie skúšky a skončilo to tak, že moja parketa, v ktorej som sa cítil doma, boli deti na prvom stupni, keďže som sa venoval rôznym dobrovoľníckym aktivitám v táboroch. Potom sa to viezlo už tým správnym smerom. Prijímačky na pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici klapli.
Musím povedať, že aj v pedagogike nachádzam veľké prepojenia s ekológiou. Zmysluplnosť výchovy k zodpovednosti, aj čo sa týka ekológie, je teraz nanajvýš aktuálne. Stále tvrdím, že kľúčom pre motiváciu detí je zmysluplnosť. Keď robíme rôzne projektové aktivity, tak deti reagujú najlepšie na projekty a technologické riešenia spojené s klímou a životným prostredím, pretože si veľmi uvedomujú, že problémy našej planéty sa ich bytostne dotýkajú. Veľmi aktívne, ale s obavami, reagovali na sucho, ktoré nás zasiahlo minulý rok. Takže ekológia so mnou zostáva stále, ale trochu inak.
O aké technologické riešenia ide?
Musím povedať, že sa inšpirujem v našej top desiatke slovenských učiteľov, v ktorej som sa ocitol. Doteraz som vnímal, že ak školy prídu na niečo šikovné, tak si to chránia ako svoje know-how, ocertifikujú to a nikomu neukážu. V tejto finálovej desiatke sa objavilo niečo unikátne. Stretli sme sa na neformálnych rozhovoroch a hľadali sme prieniky, v čom sa môžeme inšpirovať, čo si môžeme ako školy ukázať a podobne. Napríklad pán Pavel Michal zo Štiavnických baní má perfektne premyslené vodo-zádržné zariadenia okolo školy, čo je pre nás inšpiráciou.
Momentálne ste triednym učiteľom tretiakov. Vo vašej vizitke na webe Učiteľa Slovenska sa hovoríte, že tretiaci sú „náročná výzva”. Prečo? Čím sa líši tretiak od druháka?
Možno to otočím, že keď sú tretiaci, tak už nie sú taká náročná výzva. Náročnou výzvou boli v prvom ročníku. Bola to trieda, v ktorej sa stretli naozaj výrazné osobnosti, ale aj deti, ktoré potrebujú viac priestoru, svoj čas a individuálne tempo. Náročná výzva to bola aj v tom, že v prvom ročníku nás zasiahla pandémia, ktorá nám všetky návyky, pravidlá rozbúrala, a potom sme sa vrátili do systému, na ktorý sme zabudli, ako fungoval. Toto všetko bolo treba ukočírovať, čo nebolo jednoduché. No teraz som na nich neskutočne pyšný, pretože vidím zrelé osobnosti a povedal som si, že ak som k tomu prispel, tak si tlieskam a cítim sa ako Učiteľ Slovenska.
V jednom rozhovore ste hovorili o podpore vedenia, ktoré vo vašej škole máte. Čo podľa vás tvorí ideálne, podporné prostredie pre učiteľa, aby mohol efektívne pracovať?
Myslím si, že je to tým, že vo vedení máme zástupkyne a riaditeľku, ktoré nie sú autoritatívne typy. Povedal by som, že sú to moderné líderky – demokraticky zmýšľajúce ženy, ktoré robia svoju prácu fantasticky. Na jednej strane nám vedia poriadne naložiť, no vedia nám dať aj slobodu na to, aby sme veci urobili po svojom. A ak chceme robiť veci po svojom, tak sa nás potom pýtajú, čo k tomu potrebujeme a vedia to zabezpečiť. Samozrejme, vyskakujú občas aj problémy, keďže sme veľká škola s takmer päťsto deťmi, ale zároveň to vidím tak, že nebo je hranica – čo si vymyslím, dá sa to u nás zrealizovať.
Jednou z výrazných čŕt slovenského školstva je nízky počet učiteľov – mužov. Prečo to tak podľa vás je? Má to na deti nejaký vplyv?
Verím, že áno. Začnem asi tým, prečo sa muži do školstva nehrnú. Je to zrejme sociálnym statusom učiteľa, ktorý je, aký je. Stále prežívame predsudok, že muž je živiteľom rodiny. Sám sa na financie nesťažujem. Často hovorím, že kto je šikovný, tak si vie zarobiť peniaze aj v školstve, no som hlasom ideálnej školy. Uvedomujem si, že nie je to takto všade.
Trebárs aj ten autoritatívny spôsob vedenia, ktorý som spomínal, nevyhovuje mnohým mužom, ale aj ženám, ak niekto prejavuje svoju autoritu, že „Povedal/a som, že takto to bude.“ Keď im niekto nastavuje limity, ktorými ich obmedzuje, tak si radšej nájdu zamestnanie, ktoré im vyhovuje viac.
Na druhej strane naše školstvo neposkytuje až toľko veľa možností. Musím povedať, za toho šťastného učiteľa, že pre mňa je veľmi dôležité vidieť, ako školstvo funguje vonku vo svete. Vďaka našej riaditeľke to vidíme, pretože je koordinátorkou programu Erasmus, takže často cestujeme v rámci projektov, ktoré máme rozbehnuté. Chodíme sledovať učiteľov, ako pracujú v zahraničí. Boli sme v Litve, chystáme sa aj do Španielska. Súčasťou problému je zrejme nedostatok možností a finančná ponuka.
Správajú sa k vám deti inak ako ku kolegyniam?
Asi áno, ale odpoviem nie tým smerom, ktorý väčšina zrejme očakáva. Nie je to tým, že som muž, ale skôr tým, že som decko. Deti majú pocit, že do triedy prišiel jeden z nich. Minule sa mi páčilo, že do nášho systému Edupage nám prišla správa od jednej maminy s predmetom „Pre vodcu svorky,“ naozaj dobre vystihla to, čo prezentujem v triede. (smiech)
Nik nepotrebuje spochybňovať to, za čím (so žiakmi – pozn. red.) ideme, ale zároveň si nepotrebujem vynucovať autoritu. Často máme tendenciu zamotávať sa v emočných veciach a tým, ako prichádza puberta, prichádzajú aj plače či emočné konflikty. Vtedy si povieme, že stačilo a ideme sa nadýchať čerstvého vzduchu a potom sa k tomu vrátime. Vtedy mi deti povedia, že som prejavil zdravý rozum. (smiech)
Vrátim sa opäť k jednej vašej myšlienke z vizitky Učiteľa Slovenska. Hovoríte v nej: „Chcem, aby žiaci nadobudli presvedčenie, že majú vplyv na dianie vo svojej komunite.” Ako môžu mať 6 – 10 ročné deti vplyv na svoju komunitu? A akým spôsobom sa k tomu dajú viesť?
Naše školstvo je veľmi abstraktné – vybrané slová sú vyabstrahované slová, ktoré sa píšu inak. Násobilka je vyabstrahovaný systém, ktorý sme sa rozhodli učiť v treťom ročníku, kedy na to majú byť žiaci zrelí. Násobilka pritom niekedy zaujíma už prvákov, lebo ju na niečo potrebujú. Videl som to na mojej dcére, ktorá sa naučila násobilku už v materskej škole. Nechápem ako, doteraz mi to nevysvetlila. Keď sa násobilku učili v treťom ročníku, tak memorovanie prekrylo jej spôsob predstavenia si výpočtu a mala s tým vážne problémy. Javilo sa to, akoby násobilku zabudla a musela sa ju znovu pracne naučiť.
Snažíme sa to odbúrať tým, že deťom ponúkame zmysluplnosť a že sa ich pýtame, kde by sme to využili, alebo čo ich zaujíma, čo by chceli vyriešiť alebo naučiť sa. Každý rok na tomto staviam pár projektov, cez ktoré potom učím tieto abstraktnejšie veci. Týmto spôsobom sme pracovali aj na odpadovom systéme pre mesto Sliač. V niektorých dedinách, pri meste Sliač, boli decká rozhorčené z toho, že na čo recyklujú odpad, keď príde smetiarske auto a zosype to všetko do jedného. Opýtal som sa ich, že akoby to vyriešili. Decká sami navrhli, že by chceli smetné nádoby, ktoré sa po naplnení vyberú samé na smetisko.
Naprogramovali sme teda robotický systém, v ktorom zo smart domčeka vychádzajú jednotlivé smetiaky. Každý smetiak si zájde na svoje vlastné smetisko, kde zabliká a to znamená, že sa vysypal a vráti sa naspäť. Takýmto spôsobom sa vždy snažím počúvať, čo považujú za dôležité. V tom čase sme preberali sčítanie a odčítanie a na krokoch, ktoré musel urobiť robot na smetisko, sme sa to naučili. Za tento projekt nás ocenila aj Európska komisia.
Nebúria sa voči tomu rodičia?
Rodičia sú super a majú veľké pochopenie. Vedia, že keď učiteľ niečo vymýšľa, tak sa majú mať na pozore. (smiech) No sú ohromne podporujúci a chápaví. Vybudovali sme si dôveru a nepochybujú o tom, čo robím. Myslím si, že práve nominácia na ocenenie Učiteľ Slovenska pochádzala priamo od rodičov z mojej triedy. Aj to hovorí o vzťahu, ktorý máme.
Niekedy sa búria kolegyne, ktoré mi hovoria, že mám učiť už normálne. Na jednej strane mám obavu, že moje deti nebudú, v porovnaní s paralelnou triedou, až tak agilné v klasických veciach ako vybrané slová a iné akademické zručnosti, ale som si istý, že to, čo považujem za prejav inteligencie ako schopnosť prispôsobiť sa, hľadať a riešiť problémy, ktoré nás obťažujú, tak v tomto sú dokonalí, tvoriví a nezastaviteľní. Tento prístup im niečo vezme, ale na druhej strane i pridá kopec zručností.
Príklon k týmto zručnostiam je veľmi dôležitý, lebo nevieme, aké znalosti budeme potrebovať v budúcnosti.
Áno, toto naozaj nikto z nás nevie. Často sa rozprávam so žiakmi aj o tom, čo by chceli robiť v budúcnosti. S dievčatami sa smejeme, že by chceli byť modelkami a zároveň lekárkami. Hovorím im, prečo nie.
Na škole máte aj funkciu digitálneho koordinátora. Mám pocit, že verejnosť, ale ani mnohí učitelia, úplne presne nevedia, čo je náplňou tejto funkcie. Čo má na starosti digitálny koordinátor?
Myslím si, že často ani na ministerstve nevedia, čo je náplňou digitálneho koordinátora. (smiech) Som rád, že tento projekt vznikol, pretože vďaka nemu som na 50 percent učiteľ a na ďalších 50 percent digitálny koordinátor. Na našej škole má digitálny koordinátor funkciu aj projektového manažéra. Mojou úlohou je hľadať grantové výzvy a snažiť sa získať technológie pre našu školu. Na druhej strane sa snažím pripravovať kolegyne, aby tie technológie vedeli implementovať do vyučovania.
Ako to ide – učiť učiteľov?
Je to jednoduchšie s deťmi. Deti sú veľmi intuitívne. Napríklad teraz sme dostali novú dotykovú tabuľu, no deti sú v tom omnoho rýchlejšie a často učia ony mňa. Na druhej strane, sme generácia, ktorá má prirodzenú bariéru voči technológiám, pričom technológie sú stále záludnejšie, sofistikovanejšie, takže verím, že často je to pre nich neprekonateľný krok. Aj to musíme rešpektovať.
Stali ste sa Učiteľom Slovenska za rok 2022 a máte teraz možnosť dostať viac do povedomia verejnosti toto povolanie. Na čo by ste radi upozornili? Čo by ste radi vyzdvihli? O čom sa v súvislosti so vzdelávaním podľa vás príliš nehovorí a malo by sa?
Mňa trošku mrzí, o čom sa hovorí. Často počúvam, že učitelia majú dva mesiace prázdnin, každý rok sa im navyšuje plat a podobne. Rovnako ma mrzí, že niektorí učitelia sa uspokojili s tým, že sa to o nich rozpráva.
Zvyšovanie platov je dôležité, keďže vidíme, ako narastá inflácia. Je alarmujúce, keď učiteľ v mojom veku žiada o hypotéku a tri banky ho odmietnu. Keď sa s deťmi rozprávame o finančnej gramotnosti, je ťažké začať prvou témou o snoch a o tom, prečo si máme vážiť a odkladať peniaze a že vďaka nim si môžeme plniť naše sny.
Bojím sa, že sa stávam človekom bez snov, ktorý peniaze udrží ledva na to, aby pokryl účty a toto nie je v poriadku. Odjakživa sa hovorilo, že učitelia boli tí, ktorí včelárili, hrali na organe v kostole a dokázali čítať vo viacerých jazykoch. Toto by mal byť učiteľ – prinášajúci inováciu aj vo svojej komunite, no zo školy prichádzame často vyhorení zo zbytočných vecí.
V rámci projektu Erasmus k nám prichádzajú kolegyne zo Španielska. Ich riaditeľka namiesto nich, za ten čas, kedy sú u nás, najme na zmluvu zastupujúcich učiteľov. Tam nefunguje to, že učitelia, ktorí zostávajú v škole, dostanú extra služby. Učitelia vyhárajú napríklad aj v tomto, že kapacitu na mobility máme, ale nie na to, aby sme aj zastupovali. Keď sa vrátim z dovolenky, je pre mňa ťažké pozrieť sa do očí kolegyniam, ktoré ma zastupovali a ktorým som priniesol sladkosti z dovolenky, pretože majú všetky sladkosti a všetkého plné zuby a už nechcú zastupovať.
Druhý problém vidím v tom, že spoločnosť nie je naučená vážiť si učiteľov. Aj to je dôsledok toho, že sa uspokojíme s tým, čo sa o nás rozpráva. Učitelia by mali dostať viac možností vycestovať, čo by mal zabezpečovať štát. Viem, že toto sú veci, ktoré fungujú vo firemnom sektore, no mali by fungovať aj v školstve. Firemný sektor nie je tak náročný na vzťahy, emócie a vyhorenie, pričom učiteľ je napojený na veľa vlákien – 23 detí, ku každému dieťaťu dvaja rodičia, kolegovia, vedenie a podobne.
Asi so mnou budete súhlasiť, že je v podstate nemožné vypnúť v sebe tú učiteľskú časť. To máme zrejme spoločné s umelcami, že nám nápady na aktivity prichádzajú v akomkoľvek čase a že riešime záležitosti spojené so školou aj mimo nej. Je to občas veľmi zradné, lebo sme tým niekedy až zahltení a ohrozuje to ďalšie oblasti nášho života. Čo robí Rasťo Očenáš, aby sa o seba postaral, aby bol jeho život v rovnováhe?
Väčšinou mi nápady prichádzajú počas behu. Pätnásť-kilometrový beh je môj štandard, ktorý sa snažím udržať. Milujem behať polmaratón. Pri behaní mám pocit, že sa mozog detoxikuje a uvoľňuje tvorivosť. Keď potrebujem zrelaxovať, tak počúvam džez a tiež sa učím hrať na gitare. Určite aj mesto Banská Štiavnica, ktoré je pre mňa úžasnou kombináciou rozprávok, snov a prírody.
Keby ste mohli navštíviť školy o sto rokov, čo by ste v nich chceli nájsť?
Každé moje oko sa pozrie na inú stranu. Jedno oko sa pozrie na učiteľov, ktorí sú odborníci a sú sebavedomí. Na druhej strane by som chcel nájsť šťastné a spokojné deti, ktoré si užívajú detstvo.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.
