Vladimír Šucha je vedúcim Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku. Na vzdelávacie procesy sa pozerá komplexne. Prečo je to dôležité? Ako by mali lídri vzdelávania reagovať na umelú inteligenciu? Čo spôsobujú žiakom sociálne siete? Vypočujte alebo prečítajte si v rozhovore zo série Edužur s učiteľkou angličtiny a ruštiny a mentorkou z Komenského inštitútu Annou Jančovou.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom, ktorý realizuje program Enter.
Tak ako aj v iných oblastiach, aj v pedagogike a vzdelávaní je trendom, že sa procesy atomizujú. Aj my, učitelia, začíname mať pocit, že nie je možné zvládnuť všetko na odbornej úrovni. Stretávame sa s tým, že sa potrebujeme špecializovať na určité oblasti vzdelávania. Koniec koncov, aj všetci moji doterajší hostia v podcaste majú pomerne malý tematický výsek, v ktorom sa orientujú do hĺbky. Ste naším prvým hosťom, ktorý sa na procesy vzdelávania díva takpovediac „zhora” – z nadhľadu. Prečo je to dôležité?
Máte pravdu v tom, že sa atomatizujeme, špecializujeme a zavŕtavame sa do hĺbky problematiky, no potom z tej diery nevidíme svet. Je to často veľký problém aj vo vede. Prakticky máme kopu špecialistov, ale nemáme nikoho, kto by bol schopný riešiť problémy. Problémy nie sú špecializované, ale veľmi komplexné. Dnešný svet sa nám stále komplikuje a stáva sa stále viac komplexnejším. Častokrát si myslíme, že niečo riešime, no spôsobíme oveľa viac problémov.
Príkladom toho je aj pandémia covid-19. Vošli sme do niečoho vcelku neznámeho. Mali sme veľmi malé množstvo informácií a boli sme nútení prijímať nejaké rozhodnutia. Od toho, či sme schopní sa prepájať a tak riešiť problémy, závisí, či urobíme v rozhodnutiach čo najmenej škody.
Keď sa vrátim ku covidu, tak vedci a expertíza sa všeobecne ignorovala. Ak sa nejaká expertíza pripustila, bola to virologická. To je síce pochopiteľné, no potrebovali sme k nej zahrnúť aj psychológov, ekonómov či kultúrnych antropológov, aby sme chápali, že keď niekoho zatvoríme doma, bude to mať aj z dlhodobého pohľadu konzekvencie pre jeho život a pre spoločnosť. Máme veľa špecializácii, ale prakticky nikto, alebo veľmi málo ľudí, sa venuje tomu, aby sme tie veci medzi sebou prepájali. Akékoľvek problémy dnešného života – napríklad klimatická zmena, covidová kríza, energetická kríza či inflácia – sú komplexné problémy, ktoré treba riešiť komplexným spôsobom. Ak toho nie sme schopní, vo väčšine prípadov robíme chyby.
Na základe čoho sa robia predikcie a ako treba postupovať vo vzdelávaní?
To sú dve dosť rozdielne otázky. Vzdelávanie v tom zohráva, veľmi jednoducho povedané, obrovskú úlohu. No malo by ísť o vzdelávanie, ktoré nás učí prepájať veci a vidieť ich v širšom kontexte. Nie, že sa niečo učíme na fyzike, niečo na chémií a nikto nepríde s konkrétnym príkladom zo života. Vedomosti, ktoré vyplývajú z rôznych školských a štátnych dokumentov, nás nenaučia premýšľať flexibilne, ani nás nenaučia rýchlej reakcii na danú problematiku. To je jedna časť problému.
Vrátim sa k otázke o predikciách. Problémom je, že predikcie vo vzdelávaní nerobíme alebo ich začíname robiť až teraz. Obvyklým problémom je, že vzdelávanie nehľadí do budúcna, ale do minulosti. V maximálne optimistickom prípade sa pozerá na súčasnosť a podľa toho sa robí kurikulárna reforma. Pozrieme sa do minulosti, zistíme, čo nefungovalo a podľa toho nastavíme vzdelávanie na základných, stredných alebo vysokých školách. No svet sa mení oveľa rýchlejšie ako sa menil v minulosti. Keď sa vrátite do nejakého 15. alebo 16. storočia, tak je veľmi pravdepodobné, že za 50, 100 alebo 200 rokov sa tieto veci až tak radikálne nemenili. Od priemyselnej revolúcie sa však všetko zrýchľuje, preto hovoríme, že sme v exponenciálnom čase.
S príchodom umelej inteligencie sa všetko ešte viac zrýchľuje, preto nám pohľad do minulosti absolútne nestačí. Potrebujeme sa dívať do budúcnosti, potrebujeme robiť predikciu, lebo vzdelávanie je ako taký zaoceánsky parník. Neotočíte ho dvoma zábermi ako malú loďku, ale trvá to dlho. V tomto prípade aj celé roky. Pokiaľ vývoj neodhadneme a nedáme študentom vo formálnom vzdelávaní základy, ktoré budú potrebovať po skončení školy, tak robíme veľkú chybu. Už dnes veľa ľudí hovorí o tom, že viac ako polovica pracovných miest, na ktorých budú robiť absolventi nášho súčasného vzdelávania, ešte ani neexistuje a ani nevieme, aké profesie to budú. V tomto smere by sa vzdelávanie malo zmeniť, respektíve velitelia alebo lídri vzdelávacích reforiem by sa mali v prvom rade dívať do budúcnosti a nie do minulosti.
Sú krajiny, kde toto robia inak? Sú školské systémy, ktoré reagujú flexibilnejšie?
Samozrejme, že sú. Neprekvapivým príkladom je Fínsko, kde to robia veľmi premyslene desiatky rokov. Vzdelávací systém stále upravujú a dívajú sa do budúcnosti. Naposledy som tam bol pred štyrmi rokmi, no už vtedy mi na Helsinskej univerzite, ktorá je lídrom v príprave učiteľov, predstavili ich systém zmeny prípravy učiteľov a vyrážal mi dych. Je to asi najlepšie prepracovaný systém, ktorý pripravuje učiteľov na budúcnosť, aký som videl v Európe. Zďaleka sa tam nekladie dôraz na vedomosti, ale je tam predovšetkým zameranie na zručnosti a schopnosti – učiteľov aj žiakov. Fínsko je určite najďalej, ale samozrejme, môžeme sa pozrieť aj na Estónsko, kde je systém tiež veľmi podnetný a zaujímavý.
Svetom dnes hýbe razantný nástup umelej inteligencie do mnohých oblastí života a slovenskými zborovňami zas hýbe školská reforma. Súvisia tieto dve veci?
Problémom je, že nie. Zase sme pri tom pozeraní sa dopredu alebo dozadu. Jednoducho, umelá inteligencia je relatívne nová vec, ale nie je to šokujúco nová vec. V predchádzajúcej práci, ktorú som mal, sme robili prvú veľkú analýzu umelej inteligencie a jej dopadu na spoločnosť v roku 2018, čo je odvtedy už päť rokov. S kolegom sme pred vyše dvoma rokmi napísali štúdiu, v ktorej sme uviedli, že najväčšou nádejou pre ľudstvo je vzdelávanie.
Aby sme umelú inteligenciu zvládli bez negatívneho poznačenia spoločnosti, musíme si uvedomiť, že to nie je len ďalšia technológia, ktorá k nám prichádza na trh, ale je to paradigmatická zmena. Od priemyselnej revolúcie sme zažili množstvo technológií, ktoré prišli a odišli. Niektoré s nami ostali a menia náš život. No umelá inteligencia je po prvýkrát technológia, ktorá vstupuje do nášho vedomia, života a tela. Každá iná technológia ostávala mimo ľudského tela. Táto vstupuje do nášho myslenia, duše a ovplyvňuje naše emócie a rozhodovanie. Po tisíce rokov sa ľudská spoločnosť vyvíjala maličkými krokmi, ale teraz zažívame zemetrasenie, ktorého sila je obrovská. Rúcajú sa nám veci, ako sme ich poznali, a preto budeme musieť vystavať novú spoločnosť. Z môjho uhla pohľadu stojí pred vzdelávaním absolútne kľúčová úloha, ako pomôcť ľudstvu, aby zvládlo tieto zmeny.
Má teda zmysel zavádzať reformy, ktoré rozbúrajú vody v slovenských zborovniach? Nemali by sme brať do úvahy aj tento mohutný nástup umelej inteligencie?
Veľmi ťažko je mi odpovedať na túto otázku, keďže som v zložitej pozícii. Nie som tu ako predstaviteľ nezávislého občianskeho sektora ani za svoju osobu. Som tu ako zástupca Európskej komisie, ktorá sa nevyjadruje k veciam, ktoré sa týkajú členských krajín a nemá v nich kompetenciu v oblasti vzdelávania. V oblasti vzdelávania má kompetenciu len Slovenská republika. Z logiky vecí mi však vyplýva, že by sa tieto veci mali zohľadniť. Tie veci Slovensko neobídu, naopak budú ho ovplyvňovať tak, ako v ktorejkoľvek inej krajine na svete. Nik, kto má mobilný telefón a kto má prístup na internet, sa nevyhne priamemu dopadu, a tí ostatní sa nevyhnú nepriamemu dopadu. Je možno pár desaťtisíc až stotisíc ľudí na svete, ktorí žijú niekde v pralesoch a ďaleko od civilizácie a tých sa to v najbližších rokoch nedotkne, ale nás ostatných sa to už dotýka.
Nie sú to veci, ktoré padnú z vesmíru ako meteorit, my tie veci máme už so sebou. Zažívame pandémiu psychických chorôb u mladých ľudí. Odkiaľ to prišlo? Jednoznačne to súvisí so sociálnymi sieťami a sociálne siete sú plné umelej inteligencie, ktorá ovplyvňuje naše emócie a manipuluje nimi. Je schopná spoznať človeka lepšie ako iný človek.
Svojich žiakov nepoznáte tak, ako ich pozná algoritmus TikToku, lebo on robí psychologické profilovanie, ktoré učitelia robiť nesmú. Učitelia môžu maximálne poslať dieťa k psychológovi, ale nedozvedia sa výsledky. No algoritmus TikToku tieto veci perfektne ovláda a cielene mapuje psychológiu tínedžerov. Je to veľmi vážna vec, ktorá sa nás dotýka a ktorú potrebujeme riešiť dnes – nie o päť rokov. Pretože v dystopickom scenári sa veľmi ľahko sa môže stať, že tu budeme mať armádu zombíkov, ktorí nebudú schopní žiť v reálnom svete. To je vážny problém. Nie to, či žiak bude zvládať nejaké biologické poučky, ale či zvládne psychologicky prekonať tieto veľké výzvy.
Vezmite si prieskum, ktorý ukazuje, že 36 percent mladých ľudí do 24 rokov v Európskej únií sa cíti osamelo. To je takmer každý druhý mladý človek. Čiže keď máte v triede 20-30 detí, tak možno desať až pätnásť z nich sa cíti osamelo. Ide o predmostie k psychickým, ale aj fyzickým chorobám.
Niekoho možno prekvapí, že keď hovoríte o zmenách, ktoré sú potrebné v školstve, nehovoríte ani tak o technológiách, o vybavení škôl, ale o veciach, ktoré niekomu môžu znieť až ezotericky – o šťastí, spirituálnych hodnotách, empatii, vnímavosti a podobne. Dá sa týmto veciam naučiť?
Áno, všetko sa dá naučiť, ale nie v triede s rukami za chrbtom pri počúvaní niekoho, kto im o tom bude hovoriť. Šťastie je sumár rôznych aspektov. Empatiu rád prirovnávam k vzorcu teórie relativity E = mc², no to E je empatia, m je mindfulness čiže všímavosť a to c na druhú sú dve céčka, pričom jedno predstavuje kritické myslenie a to druhé súcit. To je nasmerovanie, kam treba ísť v stimulovaní týchto zručností. Nie je to raketová veda, je to veľmi jednoduché.
Všetci dobre vieme, ako sa má empatia pestovať. Už len tým, že sa snažíme vnímať a chápať druhých ľudí. V triedach treba zakomponovať pomoc slabším. V každej triede máme slabších žiakov. Máme obce, v ktorých sú rómske osady. Všade okolo seba máme rôznych ľudí, ktorí potrebujú nejakú pomoc. Ak žiakov budeme viesť k tomu, aby pomáhali druhým, budeme prispievať k ich vlastnému šťastiu.
Stále riešime minulosť alebo budúcnosť, no nikdy sa nezastavíme, aby sme si uvedomili, že sa máme dobre. To je o tom, že keď ideme so žiakmi do záhrady, do parku, do lesa, tak si všímame drobné veci a nenecháme myseľ, aby nám stále niekam unikala. Ide o sústredenie, ktoré absolútne nemáme. Prežívame krízu sústredenosti. Kapacita sústredenosti sa nám skracuje na sekundy. Toto by sme mali trénovať, aby sme si vytrénovali zvýšenú pozornosť a opäť tak prispejeme k spokojnosti. Máme aj krízu kritického myslenia s vychytávkami umelej inteligencie – napríklad videá pápeža Františka robiaceho všelijaké čudné kúsky, ktoré sú na nerozoznanie od originálnych videí. V takýchto prípadoch je dôležité, aby sme pohli našim kritickým myslením a zamysleli sa, že to, čo vidíme, nemusí byť celkom pravda.
Neviem si veľmi dobre predstaviť mnohých mojich kolegov a priznám sa, v niektorých momentoch môjho života ani seba, ako vedieme deti k hodnotám a zručnostiam, akými sú spiritualita či vnímavosť. Nie preto, že by sme ich nepokladali za dôležité, ale jednoducho preto, že nevieme, ako na to a sami máme ťažkosti usporiadať si tieto veci v dnešnej spoločnosti. Čo s tým?
Jednoducho, keď sa zamyslím a napíšem si, kam sa chcem dostať, tak tie cesty k tomu sú rôznorodé. Ak si zadefinujeme, že chceme posilňovať vnímavosť a empatiu, tak zistíme, akými cestami sa k tomu dostaneme. Je potrebné zavádzať čo najviac prvkov neformálneho vzdelávania – odovzdávania iniciatívy samotným žiakom.
Skúsme sa na záver spolu poobzerať po svete. Ideálne školstvo neexistuje nikde, ale ktoré prvky z úspešných krajín by mohli byť inšpiratívne pre slovenské vzdelávanie?
V rámci krajín OECD, ktoré sa zúčastňujú merania zručností PISA, sa vieme pozrieť na vývoj jednotlivých krajín v posledných desiatich rokov. Smutný vývoj je na Slovensku, ktoré neustále padá. No sú krajiny, ktoré stúpajú. Fínsko je pozitívny extrém, skokanom je Estónsko, Poľsko či Portugalsko, kde bol vzdelávací systém v minulosti najslabší.
Keď som v roku 2006 začínal pracovať pre Európsku komisiu, robili sme hodnotenia jednotlivých krajín. Vtedy bolo Portugalsko na konci rebríčka v predčasnom odchode z vysokoškolskej dochádzky. Zo zadných miest sa však postupne dostali do lepšieho priemeru.
Z každej reformy sa dá vybrať niečo. Veľmi rád hovorím o príklade, ktorý v štatistikách často nevidíte. Ide o Baskicko, ktoré je súčasťou Španielska. Baskicko má jeden z najlepších systémov odbornej prípravy na stredných školách. To by sme napríklad mohli rovno odkopírovať. Tých príkladov je neskutočne veľa, preto je treba využívať možnosti programu Erasmus+, ktorý dáva učiteľom šancu pozrieť sa, ako to funguje v iných krajinách.
Vladimír Šucha (61) V roku 2021 bol Európskou komisiou vyslaný do UNESCO v Paríži. Predtým riadil od roku 2012 vedecký a poznatkový servis Európskej komisie – Spoločné výskumné centrum. V rokoch 2006-2012 pôsobil ako riaditeľ na Generálnom riaditeľstve pre vzdelávanie a kultúru Európskej komisie. Pred príchodom do Európskej komisie bol na viacerých pracovných pozíciách spojených s európskymi a medzinárodnými politikami. V rokoch 2005-2006 zakladal Agentúru na podporu výskumu a vývoja v Bratislave. V rokoch 2000-2004 bol členom slovenského tímu, ktorý v Bruseli vyjednával vstup Slovenska do EÚ. Paralelne sa venoval vedeckej a pedagogickej práci na Slovensku a viacerých miestach vo svete. Publikoval viac ako sto vedeckých prác.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.
