fbpx
Enviro

CIRCULAR SLOVAKIA: Z nerecyklovateľných plastov vyrábajú olej či palivo pre cementárne. Je škoda, ak skončia na skládke, hovoria BASF a Danucem (+podcast)

Zhruba polovica plastového odpadu z domácností sa nedá materiálovo zhodnotiť klasickou recykláciou. Namiesto straty surovín a energie do nich vloženej je ich možné použiť ako alternatívne palivo pri výrobe cementu, čím sa znižuje uhlíková stopa tohto náročného procesu. Rozbieha sa už aj proces chemickej recyklácie, ktorá ich rozloží na jednoduchšie polyméry, ktoré je opäť možné použiť na výrobu plastu. V podcastovej sérii Circular Slovakia sme sa o týchto metódach rozprávali s Filipom Dvořákom z BASF a Jurajom Čížom zo spoločnosti Danucem. Vypočujte alebo prečítajte si viac.


Mnohí si myslia, že keď vyhodia použitý obal do správneho kontajnera je zachránený a bude sa dať použiť na výrobu nového. Ako to vidíte vy? Spasí nás recyklácia? A funguje u nás dobre?

FILIP DVOŘÁK (BASF): Keď môžem začať, tak asi nikoho neprekvapí, ak upozorním na základný problém a to je zamieňanie pojmu recyklácie s triedením odpadu. Tieto dva pojmy sa často zamieňajú v médiách a vytvárajú dojem, že všetok obsah zeleného, žltého alebo modrého kontajnera sa automaticky recykluje. To nie je pravda. V podstate je to fáza triedenia a separácie. To, čo sa deje s odpadom ďalej, už väčšina zo širokej verejnosti nevie a tu vzniká zásadný problém, s ktorým si budeme musieť do budúcna poradiť. Zaoberáme sa tým, ako si poradiť s ťažko-spracovateľným plastom v rámci recyklácie. Keď ostanem pri plastoch, ktoré sú v Českej republike v žltých kontajneroch, tak desať percent ich objemu tvoria odpady, ktoré sa odtiaľ vytriedia a 90 percentný zvyšok ide na pretriedenie. Máme mechanickú recykláciu, ktorá funguje veľmi spoľahlivo pre určité typy plastov, napríklad polyetyléntereftalát, polyetylén, PET-ky a PF fólie. Pri nich je mechanická recyklácia ideálnym riešením. Väčšina zvyšných plastov končí buď v spaľovniach, alebo na skládkach, čo je najhoršia verzia. Skládkovanie vnímam ako najväčší problém. Napriek tomu, že sme v Česku premiantmi v triedení, na Slovensku je to o niečo horšie. Žijeme s dobrým pocitom, že recyklujeme, pretože si zamieňame triedenie s recykláciou. No situácia nie je vôbec ideálna. Treba si poradiť s tým, čo sa deje s plastami a odpadom po prvej etape vytriedenia. Dôležitý je tiež legislatívny rámec a maximálna motivácia k tomu, aby sa skutočne recyklovalo. 

Plastový odpad sa transformuje na pyrolýzny olej pomocou termochemického procesu. FOTO-basf.com

JURAJ ČÍŽ (DANUCEM): Musím len doplniť číslo za Slovensko. Robí sa veľa analýz a tie ukazujú, že 30 až 50 percent plastového odpadu sa dá relatívne ľahko recyklovať. Zbytok je veľmi ťažko recyklovateľný. Sú plasty s rôznymi znakmi, ako napríklad sedmička v recyklačnom trojuholníku. To sú plasty, o ktorých nikto ani nevie, čo sú to vlastne za materiály. Nedajú sa recyklovať, alebo len veľmi ťažko. Každopádne systém by mal zabezpečiť najlepšie zhodnotenie každého plastu, ktorý hodí občan do kontajnera. Teda buď recykláciu a zbytok by mal byť rozumne využitý. Dôležité je, aby plast, ktorý skončí v kontajneri na triedený zber, neskončil na skládke. 

Vypočujte si tento rozhovor ako podcast, ktorý pre vás pripravujeme v spolupráci Circular Slovakia:

Vieme, že dajme tomu polovica objemu žltého kontajnera sa z rôznych dôvodov zrecyklovať nedá. Predpokladám, že to bola aj motivácia pre vaše spoločnosti, aby ste hľadali cesty, ako s týmto odpadom pracovať. Pán Dvořák, vy sa venujete chemickej recyklácii. O čo presne ide a ako to funguje?

FILIP DVOŘÁK (BASF): Na úvod by som povedal, že z hľadiska ekologickej stopy vychádza najlepšie mechanická recyklácia. Kebyže sme porovnali chemickú a mechanickú recykláciu, tak vylučovanie CO2 pre mechanickú recykláciu vychádza na 2000 kg CO2 na tonu. Pri chemickej recyklácii je to o niečo viac, zhruba 2100 kg CO2 na tonu. Sú to metódy, ktoré by sa mali dopĺňať. Okrem skládkovania, nakladáme s plastom aj spaľovaním. U spaľovania stopa CO2 vychádza 3070 kg CO2 na tonu plastov. Takže chemická recyklácia vychádza zhruba o polovicu lepšie z hľadiska CO2 stopy. 

Mechanická recyklácia je v podstate premena plastu na granulát, ktorý sa v plastovom priemysle spracováva ako náhrada primárnych plastov. Menej kvalitný granulát sa zase dá použiť v stavebníctve ako náhrada betónu, dlažby, steny a tak ďalej. Chemická recyklácia si vie poradiť s veľkou časťou plastov, ktoré nie sú mechanicky recyklovateľné. Existujú minimálne tri základné možnosti chemickej recyklácie. Jednou je gasifikácia, ďalšou je pyrolýza a treťou je solvolýza. V BASF kladieme najväčší dôraz na pyrolýzu. Je to termochemický rozklad pôvodného plastu na nižšie polyméry, kde nám za pôsobenia vysokých teplôt vzniká pyrolýzny olej. Druhotnými surovinami sú vodík a sadze. S vodíkom si vieme poradiť ako s ďalším zdrojom energie. Sadze sú problém, na ktorý sa aktuálne zameriavame, aby sme dosiahli tak kvalitný pyrolýzny olej, ktorý bude v kvalite virgin, primárneho, materiálu. Vo finále by sme mali byť v priebehu piatich až desiatich rokov. Aby sme boli schopní nahradiť naftu veľkým množstvom pyrolýzneho oleja, tak k tomu povedie ešte nejaká cesta. Naším cieľom je, aby sme boli schopní vyrábať tak kvalitný olej, že sa z neho budú môcť vyrábať vysoko kvalitné plasty. 

Žijeme s dobrým pocitom, že recyklujeme, pretože si zamieňame triedenie s recykláciou. No situácia nie je vôbec ideálna.

Vďaka tomuto procesu viete z obalu zloženého napríklad z troch rôznych vrstiev získať niečo, čo je ekvivalentom nafty, ale nedá sa to použiť ako pohon do automobilov, ale priamo ako surovina na výrobu nového plastu. Príkladom takého obalu je PET fľaša na pivo. Tá je prevažne PET, no obsahuje aj polyamidovú vrstvu, aby sa pivo neznehodnotilo. 

FILIP DVOŘÁK (BASF): Presne tak. Nie je to žiadna nová metóda. Pyrolýzny olej v nekvalitnej verzii sa používal už za druhej svetovej vojny ako palivo do tankov. Je to vlastne nafta, ale nie nafta, ktorá sa používa ako diesel. Je to tiež energetický zdroj, ktorý by sa dal použiť aj ako palivo, ale to nie je náš cieľ. Cirkulárnu ekonomiku totiž považujeme za zásadný biznisový model, ku ktorému smerujeme. Preto sa vrháme na termochemickú recykláciu plastov, aby sme ju dostali do takej fázy, kde nám na jej konci vyjde kvalitný pyrolýzny olej. 

V akom množstve ste dnes schopní plasty spracúvať a čo všetko u vás končí. Je šanca, že moje obaly od čipsov alebo niečo podobné bude spracované u vás alebo ešte takto ďaleko nie sme?

FILIP DVOŘÁK (BASF): Ešte nie sme takto ďaleko. Samozrejme, pre elimináciu zdrojov znečistenia sa snažíme aktuálne pracovať predovšetkým s použitými pneumatikami. Snažíme sa, relatívne vo veľkom množstve, naštartovať cestu toho, aby sme do našich závodov boli schopní dodať ich prvotný zdroj – gumu, ktorá je hlavným kompozitom pneumatík. To je možno začiatok a základný zdroj pre fázu, ktorú by som nazval výskumnou, kde sa bavíme o stovkách ton oleja, ktorý zatiaľ vyrábame. Od škálovania do veľkých objemov sme zatiaľ päť rokov. V rámci našich záväzkov sme sa voči akcionárom zaviazali spracovať aspoň 160 tisíc ton recyklovaných plastov pomocou metódy, ktorá doplňuje chemickú recykláciu do roku 2025. Je to metóda The Mass Balance Approach. Takto sa opätovne využije len v našich závodoch až 250 tisíc ton surovín z odpadu.

Tento prístup je už niekde vo svete lepšie rozbehnutý? Sú niekde už v chemickej recyklácii viac popredu?

FILIP DVOŘÁK (BASF): Povedzme, že v tomto smere je Európa z môjho pohľadu najďalej. Je to cesta, na ktorej je Európa trendsettrom. Nie je kontinent, na ktorom by boli v tejto technológii ďalej. Samozrejme, zásadnou témou je fakt, že aj v dnešných podmienkach je výrobok, respektíve výroba z primárnej suroviny, lacnejšia, ako keď ju vyrábate z recyklátu. To je v podstate niečo, čo sa musí do budúcna zmeniť. Ak bude podporený dopyt po recykláte, tak logicky a úplne prirodzene vznikne viac recyklačných kapacít. 

Dnes už pomerne často dochádza k tomu, že tie plasty, ktoré sa nedajú z rôznych dôvodov zrecyklovať, putujú na energetické zhodnotenie, ktorému sa venuje aj Ecorec. Pán Číž, skúste predstaviť váš proces recyklácie a čím sa líši od tej chemickej.

JURAJ ČÍŽ (DANUCEM): Na Slovensku a myslím si, že aj v Čechách, je energetické zhodnocovanie jednou zo základných metód v nakladaní s odpadom. Čo sa stane s plastom napríklad so spomínaným obalom z chipsov? Obaly, ktoré sú vyhodnotené na triediacej linke ako nerecyklovateľné, sa dostanú v pyramíde s nakladaním odpadu na najbližšiu možnosť, a tou je energetické zhodnocovanie. To znamená, že buď do spaľovne (na Slovensku máme len dve spaľovne na tento typ odpadu v Bratislave a v Košiciach), alebo je tu ďalší spôsob nakladania odpadom a ten robíme my. Je to využívanie alternatívnych palív v cementárňach. O tom sa možno veľa nevie. 

Cementáreň je zariadenie na výrobu cementu. Cement sa vyrába v rotačnej peci, táto technológia je veľmi stará. Na to, aby ste vyrobili cement potrebujete veľmi vysokú teplotu – 1600 stupňov. Na to, aby v rotačnej peci bola teplota dosiahnutá sa používali fosílne palivá. Bolo to uhlie. V súčasnosti je to viac petrolkoks, čo je v podstate jedna frakcia ropy. Už dlhé roky, tridsať – štyridsať rokov, cementárne rozmýšľali nad tým, ako by svoju závislosť na svojich palivách zmenšili a bol by pritom využitý koncept alternatívnych palív. 

Alternatívne palivá si môžeme predstaviť, ako nadrvené a nastrihané konfety. Konfety na narodeninovej oslave sú z papiera, ale v cementárni sú z rôznych druhov nerecyklovateľných plastov, papiera, dreva a rôznych iných odpadov, ktoré nesú energetickú hodnotu a môžu slúžiť ako náhrada fosílneho paliva, čiže uhlia. Výhodou, prečo cementárne používajú alternatívne palivá je to, že ak chcete vyrobiť tonu cementu, tak potrebujete zhruba sto kilogramov uhlia. To znamená, že je to energeticky veľmi náročný proces. Tú istú teplotu viete dosiahnuť aj prostredníctvom alternatívnych palív. Je to dané najmä tým, že plasty sú z ropy. Toto je to, čo vyrábame a čo využívame.

Filip Dvořák je riaditeľ českého zastúpenia spoločnosti BASF, ktorá sa venuje chemickej recyklácií.

Tiež stačí na produkciu daného množstva cementu sto kíl, alebo potrebujete toho odpadu viac?

JURAJ ČÍŽ (DANUCEM): Je to trochu viac. Keď si vezmete, drevo či papier má trošku nižšiu hodnotu ako uhlie. Niektoré plasty majú vyššiu energetickú hodnotu. Takže potrebujeme tých alternatívnych palív trošku viacej. Je to zhruba 150 – 170 kilogramov. Túto metódu s rôznou mierou intenzity v súčasnosti využívajú všetky cementárne v Európe. Konkrétne na Slovensku je priemerný stupeň náhrady fosílnych palív okolo 60 percent. To znamená, že cementáreň v súčasnosti používa viac alternatívnych ako fosílnych palív.

Juraj Číž je výkonný riaditeľ v spoločnosti Danucem, ktorá sa špecializuje na výrobu cementu.

U vás Ecorecu končia aj naše odpady, čo znamená, že sa nezameriavate len na priemyselný odpad. Odkiaľ všade beriete zdroje? 

JURAJ ČÍŽ (DANUCEM): Odpady, ktoré spracovávame sú v podstate z dvoch najväčších zdrojov. Sú to priemyselné odpady a komunálne odpady. Žiaľ, každý deň vidím kvantá odpadu, ktoré ľudia a priemysel tvoria. Je to smutný pohľad. Predstavte si, že len na Slovensku sú štyri cementárne, ktoré ročne využívajú zhruba 350 tisíc ton alternatívnych palív. Keď to prerátam na kamióny, tak je to denne 70 kamiónov s odpadovými palivami. Je to odpad, ktorý tu vznikol a vzniká každý deň, každú hodinu. 

Jeden z pozitívnych efektov je práve to, že cementáreň nefunguje na uhlie, ale zrazu rieši odpad, ktorý tu dennodenne vzniká. Slovensko nie je zrovna premiantom v recyklácii a zhodnocovaní odpadu. Stále veľmi veľa odpadu posielame na skládky. Ambíciou Slovenska, ale aj Európskej únie je, že musíme zvrátiť tento trend. 

Druhým efektom sú nižšie emisie skleníkových plynov. Využívaním alternatívnych palív sa environmentálna stopa cementární znižuje. Pretože emisie CO2 z jedného gigajoulu alternatívneho paliva sú nižšie, ako keby sme využívali uhlie. Čím viac alternatívnych palív sa využíva, tým sú tie emisie CO2 nižšie oproti fosílnym palivám. Na gigajoul energie, ktorý dostaneme s použitím alternatívnych palív, sa viaže emisia CO2 zhruba o 15 – 20 percent nižšia, ako pri používaní klasického uhlia. 

Máme teda dve cesty, ako spracovať aj nerecyklovateľný plast. Čo by vám pomohlo ich rozšíriť? Napríklad, keby sa podporovali produkty z recyklovanej suroviny?

FILIP DVOŘÁK (BASF): Dopyt po recyklátoch je podľa mňa jedinou základnou cestou, ako tento model priviesť k životu. Zásadné je možno to, aby verejnosť, politici a vo finále aj biznis pochopili, že je potreba sa dostať z lineárneho modelu na cirkulárny model. V podstate zúžiť externality, ako ťažbu a akékoľvek suroviny, na maximum a na konci získať odpad bez toho, aby bol braný ako surovina, ktorú je možné vrátiť do výroby. To je zásadný moment, pri ktorom, žiaľ, ešte nie sme. Keď si položíme ruku na srdce, tak recyklácia sama o sebe nie je samospásna. Každý sa musíme zamyslieť nad tým, akú máme spotrebu, ako pristupujeme k výrobkom a či dokážeme zachovať ich životnosť. Všetci sme hráči na tejto planéte a mali by sme pochopiť, že cirkulárny model dáva väčší zmysel. To, čo sa päťdesiat rokov dialo, nebolo voči planéte najpriateľskejšie. 

Predstavte si, že len na Slovensku sú štyri cementárne, ktoré ročne využívajú zhruba 350 tisíc ton alternatívnych palív. Keď to prerátam na kamióny, tak je to denne 70 kamiónov s odpadovými palivami. Je to odpad, ktorý tu vznikol a vzniká každý deň, každú hodinu.

Pán Číž, vy bojujete trošku na inom fronte. Možno súperíte s tým, či odpad skončí na skládke, alebo bude z neho využitá energia a dostane sa ku vám. Je to tak?

JURAJ ČÍŽ (DANUCEM): Ani nie. Priznám sa, že bojujeme s tým istým problémom ako aj pán Dvořák. Jednoducho je dôležité dať tomu obehový moment. Čas linearity skončil. Niekde som čítal takú smutnú štatistiku, že recyklácia plastov sa opláca, keď je ropa drahšia ako 80 dolárov za barel. Dnes je to 75 dolárov za barel. Ani dnes sa bez určitých nástrojov recyklácia plastov sa nevypláca. Je to súhrn všetkých nástrojov, ktoré fungujú tak, aby cirkularita začala fungovať. Začnime tými najjednoduchšími vecami, ako je systém separovaného zberu. Legislatíva sa nastavuje preto, aby sa rozpohyboval trh s recyklátmi, aby sa plasty triedili a aby sa z nich maximum recyklovalo. Zároveň je legislatíva nastavená tak, aby sa tie využiteľné plasty neskládkovali. Nemá význam kúpiť si jogurt, zjesť ho a kelímok vyhodiť na skládku. To je absolútny nonsens. Takto plytváme veľmi vzácnymi surovinami. Systém musí byť nastavený tak, že to, čo je využiteľné, má byť využiteľné materiálovo, a potom to, čo nie je využiteľné materiálovo, musí byť využiteľné energeticky. To je presne to, kde nastupujeme. Riešime už len nejaký dôsledok konzumu, ktorý tu je. Úprimne za mňa a za našu spoločnosť, najlepšie by bolo, ak by sme nemali čo riešiť. Obávam sa, že pri kvantách odpadov, ktoré tu dennodenne vznikajú, je to ilúzia. 

Vedeli by bez odpadu od ľudí cementárne produkovať cement? Nezavarili by sme si ešte na niečo horšie, keby sme ich poháňali opäť fosílnymi palivami?

JURAJ ČÍŽ (DANUCEM): Myslím si, že táto otázka nebude aktuálnou v najbližších desiatich – dvadsiatich rokov. Najdôležitejšie je naučiť spoločnosť neprodukovať odpady. Minimalizovať tvorbu odpadov, a potom ich naozaj využívať. Kým sa toto nenaučíme, tak poďme naozaj krok po kroku potláčať najhoršie varianty s nakladaním odpadov. V súčasnosti na Slovensku je to boj so skládkovaním. Ide o zakopávanie využiteľného odpadu bez úžitku. Držím palce legislatívcom a ministerstvu, pretože recyklácia a zhodnocovanie odpadu nie sú vždy najlacnejšie, takže sú to nepopulárne kroky. Vidím to ja a vidí to aj naša spoločnosť v posledných rokoch, že záujem o naše služby rastie tak, ako sa vyvíja legislatíva. Čím je legislatíva progresívnejšie napísaná a dodržiava sa, tak tým lepšie sa nakladá s odpadom. Môžeme sa pozrieť na všetky severské krajiny a západnú Európu, kde sú. Čo sa týka skládkovania sú dávno desať – pätnásť rokov pred nami. Nemecko a Rakúsko v roku 2005 zakázali skládkovať energeticky hodnotný odpad. Bolo to ťažké, ale dokázali to. Momentálne sa v týchto krajinách neskládkuje odpad, ktorý môže byť energeticky využitý. 

Nemá význam kúpiť si jogurt, zjesť ho a kelímok vyhodiť na skládku. To je absolútny nonsens. Takto plytváme veľmi vzácnymi surovinami.

Spomínali ste cenovú výhodnosť. Ukazuje sa, že napriek rôznym usmerneniam v zákonoch, ktoré možno nie sú dostatočne jasne napísané, nekončí materiál na mechanickej recyklácii, aj keď by mohol. V médiách sme sa dočítali, že u vás skončil aj odpad, ktorý recyklovať možné bolo. Ako sa to stalo?

JURAJ ČÍŽ (DANUCEM): Áno, stalo sa to. Do istej miery nás to mrzí, pretože toto by sa naozaj diať nemalo. Takisto, ako sa písalo, že u nás skončil odpad, ktorý mal byť recyklovaný, tak trošku neskôr sa písalo aj o tom, že čo bolo toho dôsledkom. Dôležité je povedať, že máme dobre nastavenú legislatívu, ale čo z toho, keď sa nedodržiava. Sú dôvodné podozrenia, že systém separovaného zberu funguje. S plastom, ktorý skončí v žltej nádobe, je dobre naložené, ale netvrdím, že je to dokonalé. Stále by sa to dalo vylepšiť. Niekedy je príliš komplikované, aby sme odpad, najmä ak je vysoko znečistený, dotrieďovali a vozili na triediacu linku dvesto – tristo kilometrov. Odpad tak tiež zanecháva uhlíkovú stopu. V horšom prípade by odpad skončil po dotriedení na skládke, čo je ten najhorší variant. Je dôležitá nielen dobre nastavená legislatíva, ale aj jej dodržiavanie a kontrola. 

Jeden z tých bodov, ktoré v zákone už máme je ten, že plast po dotriedení by nemal nikdy skončiť na skládke, aj keď ho nevieme zrecyklovať a mal by ísť na energetické zhodnotenie. Napriek tomu vieme, že občas sa stáva ešte aj toto. 

JURAJ ČÍŽ (DANUCEM): Áno, stáva sa to. Žiaľ, tu možno štátna správa ťahá za kratší koniec. Treba to začať viac kontrolovať. Na druhej strane sú už v súčasnosti prijaté vylepšenia zákona, napríklad od prvého januára musíme na Slovensku zálohovať PET fľaše a plechovky. Je to možné a všetci sa na to tešíme. Minimálne zo separovaného zberu je to najcennejšia surovina, za ktorú budú občania odmenení, keď ju donesú do obchodu. Malo by byť garantované, že sa dostane na recykláciu. Zároveň sa prijala aj povinnosť, že ten, kto odpad dotrieďuje, musí ponúknuť dotriedené druhy odpadov a plastov primárne aspoň dvom recyklátorom. Keď oni povedia, že nevedia alebo nechcú tento odpad zrecyklovať, tak až potom by to mohlo ísť na energetické zhodnocovanie. 

Akým spôsobom kontrolujete, čo ku vám privezú?

JURAJ ČÍŽ (DANUCEM): Kontrolujeme odpady vizuálne, ale aj chemicky. No nie je to naša povinnosť. Snažíme sa najmä ošetriť to, aby nám niekto nevozil odpady, ktoré škodia a z ktorých sa alternatívne palivo vyrobiť nedá, pretože by mohlo poškodiť našu technológiu a drviacu linku. Takisto, ak by mohli mať nepriaznivý vplyv na životné prostredie. Vizuálnu a chemickú kontrolu robíme dennodenne. Proces máme pod kontrolou. Akonáhle máme podozrenie, že niekto k nám vozí odpad, ktorý nie je pretriedený alebo obsahuje PET fľaše, komunikujeme to s našim dodávateľom. Je to ale naozaj ťažké. Vezmime si, že skôr či neskôr nabehne nová vlna rPET, to znamená výroba PET fľašiek, kde sa pridáva recyklovaný PET granulát. Samozrejme, tieto fľaše majú limitovanú recyklovateľnosť a nie je v našich silách a ani to nie je možné kontrolovať či sú, alebo nie sú recyklovateľné. 

Vo všeobecnosti je naozaj dôležité, aby občan plasty hádzal do žltých nádob. Veľa ľuďom nedochádza, že 80 percent zmesového komunálneho odpadu na Slovensku končí na skládke. Jednoducho, akonáhle nežijete v Košiciach alebo v Bratislave, tak váš odpad z čiernej nádoby skončí na skládke. To je tragédia. No môžeme vidieť aj svetlo na konci tunela. Od tohto roku je povinnosť odpad pred skládkou upraviť. Nádejou je, že aj zo zmesového komunálu je možné vytriediť využiteľné suroviny. Samozrejme, gro zákona nie je kvôli plastom, ale kvôli bioodpadu, aby sa nezakopával na skládkach. Myslím si, že legislatíva je ambiciózne nastavená, no treba sa vrhnúť na realizačnú fázu. 

triedenie-odpadu
V Danuceme kontrolujú odpady vizuálne, ale aj chemicky. FOTO – Autorka

FILIP DVOŘÁK (BASF): Nepoznám čísla za Slovensko, ale keď sa pozrieme na Európsku úniu, tak post-uživateľský plastový odpad je v podstate veľmi rozdielny. Priemer Európskej únie, vrátane zlých hodnôt nových členských štátov, je v rámci skládkovania 25 percent. Česká republika je na 40-tich percentách. Sme na tom jednoznačne oveľa horšie, než krajiny západnej Európy.

Keby ste mali dať nejaké odporúčania ľuďom ako prispieť k správnemu nakladaniu s odpadom, čo by to malo byť? 

FILIP DVOŘÁK (BASF): Po prvé si musí každý uvedomiť, akú má individuálnu spotrebu. Keď už vytvárame odpad, tak je dôležité sa zamyslieť nad tým či je cesta, ako ho nevrátiť do prírody, teda nedostať na skládku, ale recyklovať. To je podľa mňa kľúčový moment, aby sme si všetci nastavili myslenie tak, že nechceme žiť v modeli vyťažiť – vyrobiť – použiť – odhodiť, ale chceme, aby sme žili v slučke a prvú a poslednú časť reťazca vypustiť. Myslím si, že je to kľúčová vec. Keby som mohol mať nejaký apel na poslucháčov, tak by to bolo to, aby sa skutočne zamysleli nad každým výrobkom a jeho dizajnom. Sledovať mieru spotreby a sústrediť sa na to, aby sme odpad triedili. Taktiež sledovali výrobky, ktoré sú ideálne navrhnuté podľa konceptu eko dizajnu.  

JURAJ ČÍŽ (DANUCEM): Každý deň vidím plné kamióny s odpadom, ktoré u nás končia. Každý môj nákup je čistá frustrácia, pretože viem, že si kupujem odpad. Môžeme sa pozrieť na triviálny príklad jogurtu. Najlepšie by bolo, keby si ho každý milovník spravil sám doma. Realita je taká, že na to nikto nemá čas, a tak si jogurt kúpime. V tomto prípade je dôležité, aby tu fungoval princíp eko dizajnu. Určite si mnohí všimli, že niekedy boli jogurty s fóliou a teraz veľa výrobcov preskočilo na kelímky, ktoré sú potiahnuté papierom. Papier dáte dole a je plne recyklovateľný. Polypropýlenový téglik dáte do plastového zberu a je plne recyklovateľný. Je teda dôležité, aby každý pri svojom nakupovaní rozmýšľal – potrebujem to, alebo to nepotrebujem? Ak to potrebujem, funguje tam eko modulácia a dá sa to recyklovať? Keď už sa to dá recyklovať, tak by v každom prípade mal odpad skončiť tam, kam patrí. 

triedenie-odpadu
Podľa Juraja Číža je vo všeobecnosti naozaj dôležité, aby občan plasty hádzal do žltých nádob. FOTO – Autorka

Ja dúfam, že aj vďaka platformám ako je Circular Slovakia sa dostaneme do bodu, kedy sa nad tým ľudia už ani nebudú musieť zamýšľať, ale bude samozrejmé, že sa obaly dajú recyklovať.

JURAJ ČÍŽ (DANUCEM): Apelácia na občanov a na ľudí je fajn, ale tiež je dôležité, aby ruka v ruke išlo aj nastavenie legislatívy. Predpokladám, že všetci poslucháči tohto podcastu robia maximum, preto treba trošku pinknúť do tých, ktorí to nerobia. Tu nastupuje práve eko modulácia, čo je veľmi dobrý nástroj. Tá hovorí, že: „Okej, vyrábaš niečo, čo sa nedá recyklovať, tak musí to mať svoju daň.“ Za jogurtový kelímok, ktorý je veľmi ťažko recyklovateľný, sa bude musieť zrazu platiť dvoj-troj násobný poplatok ako za obaly, ktoré sa dajú jednoducho recyklovať. Tento princíp zavádza Európska únia do praxe a verím, že to trochu otvorí spotrebiteľom oči. Preto sú niektoré produkty drahé, lebo sú vyrobené z vecí, ktoré sa nedajú recyklovať. 

FILIP DVOŘÁK (BASF): Povedie to k tomu, že každý výrobca si rozmyslí, či bude vyrábať takto zle poskladaný kelímok, pretože sa tým produkt stane viac-menej nepredajným. 

JURAJ ČÍŽ (DANUCEM): Pán Dvořák je väčší optimista. Ja som skôr skeptik. Ľudia nemajú problém si kúpiť aj mydlo za sedem eur, keď je v nerecyklovateľnom obale. Máme sa veľmi dobre a tí, ktorí idú tou menej eko cestou, to musia pocítiť jedine na svojej peňaženke. 

FILIP DVOŘÁK (BASF): Máte pravdu, že som optimista. Vidím reálnu nádej najmä v prístupe mladšej generácie. Tá sa bez ohľadu na ekonomické možnosti snaží pristupovať zodpovedne k svojmu nákupu. Nie sú nastavení ako moja generácia. Ich mindset siaha ďaleko viac k tomu, aby cirkulárna ekonomika bola reálna. Sme na začiatku veľmi dlhej cesty a verím, že aj tento podcast môže byť nápomocný k tomu, aby sme niekoľko poslucháčov presvedčili, že cirkularita dáva zmysel.

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Kým nebude neskoro

Stovky rokov nemáme, potrebujeme zmenu hneď. A veľkú. Práve zníženie emisií metánu by nám k tomu mohlo pomôcť.

Anna Jančová

Mám plán… alebo plán má mňa?

Sníval sa mi strašidelný sen. Chodila som po chodbách neznámej školy. Stretávala som neznámych kolegov. Nikto z nich sa nechcel pristaviť. V ich očiach sa mihali úzkostné záblesky. Neodpovedali na pozdrav, len nervózne zakričali: „Meškáme!”

Andrea Uherková

V ústrety vlnám

Žijeme dobu, ktorá je plná strát. A možno taká bola a je každá doba, nielen táto naša, pandemická. S čím alebo kým ste sa museli v poslednom čase rozlúčiť vy?

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Deti cez palubu

Neviem odpovedať na jeho otázky. Prečo otvoria obchody a školy zatvoria. Prečo lyžovačka áno a za rodinou nie.

Anna Jančová

Ježiškovi

Bolo by krásne, Ježiško, keby bol o učiteľstvo taký záujem, že by sa na pedagogické fakulty robil podobný výber ako na astronautov či pilotov stíhačiek. Bolo by krásne, keby najväčším snom detí bolo stať sa učiteľom.