Nepredané jedlo stojí za 8 % svetových emisií oxidu uhličitého. Ak by bolo krajinou, bolo by tretím najväčším producentom tohto skleníkového plynu. Za štyri roky znížilo Tesco množstvo potravinového odpadu o 69 % a za minulý rok vyhodili len 0,5 % potravín. Ako sa im to podarilo? A čo sa stane s tými potravinami, ktoré vyhodené byť musia? V sérii Circular Slovakia sme sa rozprávali s Katarínou Pšenákovou z Tesco Slovensko a Martinou Gaislovou z JRK Slovensko.
Priemerný Slovák ročne vyhodí 111 kíl potravín. Aké potraviny najčastejšie vyhadzujeme?
K.P.: Aké a ako potraviny vyhadzujeme záleží od oblasti, na ktorú sa pozeráme. Napríklad, v akej oblasti sa nachádzame. Európa alebo Severná Amerika v domácnostiach vyhadzuje výrazne viac ako Subsaharská Afrika. Tiež je dôležité, v akej oblasti sa nachádzame od farmy po vidličku, čiže od farmára až po domácnosť. Keď sa pozrieme bližšie na Európu, tak až 53 percent potravín sa vyhadzuje v domácnosti. Čo je dosť silné. Kým v maloobchode a veľkoobchode je to okolo päť percent. Potom tu máme reštaurácie, kde sa vyhodí okolo dvanásť percent potravín. Spracovanie zodpovedá za zhruba devätnásť percent potravinového odpadu.
Domácnosti sú teda tá najsilnejšia položka, kde najviac vyhadzujeme. Slováci vyhadzujú medzi 111 až 116 kilogramami na osobu ročne. Podľa štatistík vyhodí priemerný Európan 186 kíl potravín. Aj keď sme vlastne podpriemer, stále je to veľmi zlé číslo a vieme s ním niečo robiť. V maloobchode, ale aj v domácnostiach sa najviac vyhadzujú čerstvé potraviny – zelenina, ovocie a pečivo. Potom sú to mliečne výrobky, mäso a ryby.
Vypočujte si rozhovor ako podcast, ktorý pre vás pripravujeme v spolupráci s platformou Circular Slovakia.
Aké sú najčastejšie dôvody pre vyhadzovanie jedla?
K.P.: Záleží to od viacerých faktorov. Povedala by som, že určite sú ľudia, ktorí si nakúpia viac, neskôr na to nemajú chuť a nezjedia to. Také nákupné správanie pozorujeme, keď sú v obchodoch akcie, napríklad jedna plus jedna, práve na čerstvé potraviny. Kúpime si jednu papriku a druhú dostaneme zadarmo, no nestihneme ich spotrebovať. V Tesco sa snažíme pri tomto type sortimentu nemať nikdy akciu jedna plus jedna, aby sme nadbytočné nakupovanie nepodporovali. Následne za to môže ďalší súbor faktorov. Na Slovensku až tretina ľudí nerozlišuje medzi dátumom spotreby a dátumom trvanlivosti. Väčšinou, keď uvidia dátum pri trvanlivých potravinách, majú pocit, že táto potravina už nie je dobrá, preto ju vyhodia. Pritom je daná potravina do toho dátumu minimálne dobrá a pravdepodobne je dobrá aj potom. Vieme si to zistiť tak, že daný produkt otvoríme, pozrieme sa dnu a ovoniame ho.
Aj ja si to stále pletiem. Najmä pri trvanlivých potravinách, ktorý to je dátum. V iných krajinách sa tiež používa dátum minimálnej trvanlivosti?
K.P.: Je to bežné, no možno sa to nazýva trochu inak. Mne aj ostatným ľuďom určite pomáha slovné spojenie minimálnej trvanlivosti. Treba sa zamerať na to minimálne. Minimálne do daného dátumu je to dobré, čo nehovorí o tom, že potom to už dobré nie je. Na druhú stranu dátum spotreby je vyslovene dátum konzumácie. Do tohto dátumu potravinu skonzumujme a spotrebujme. Potom už vysoko pravdepodobne dobrá na konzumáciu nie je.
Martina, vy v JRK robievate analýzy odpadu. Vyhadzujú ľudia z domácností veľa jedla? A nájde sa v odpade aj jedlo, ktoré by ešte bolo jedlé?
M.G.: Nachádzame relatívne veľa jedla. Vždy nám srdce krváca, keď vidíme, koľko je tam potravín, ktoré sú ešte originálne zabalené. Či už je to nejaká trvanlivá šunka, mäso alebo mliečne výrobky. Bez toho, aby bol obal otvorený, putoval produkt z obchodu rovno do smetného koša. V tomto s Katkou súhlasím, že marketingové akcie reťazcov deformujú naše vnímanie. Má to veľký vplyv na psychiku človeka. Vieme, že slovenskí poľnohospodári stále plačú, že za svoju výrobu nemajú dostatočne zaplatené a farmy majú problémy prežiť.
Na druhej strane konečný spotrebiteľ je dostatočne bohatý na to, aby tridsať percent potravín vyhodil do smetnej nádoby. Hovorím si, že niečo tu naozaj nie je v poriadku. Keď by si sa ma opýtala, prečo ľudia vyhadzujú toľko potravín, tak by som ti odpovedala, že sú príliš bohatí. Sme príliš bohatí, pretože si nevážime potraviny, ktoré sú základnou vecou. Bez vody, vzduchu a potravy by sme neprežili. Napriek tomu, pri analýzach skutočne nachádzame veľké množstvo potravinového odpadu. Nie je to len o tom, že sú tam šupy zo zeleniny a ovocia, ale nachádzame tam aj potraviny, ktorých sa nikto ani nedotkol.
Pozerali ste sa, že či by boli vôbec jedlé? Vyhodí niekto aj také potraviny, ktorým ešte neprešiel dátum spotreby?
M.G.: Takých tam nenachádzame veľa. Skôr nachádzame také, na ktorých je dátum minimálnej spotreby už pasé.
Koľko jedla sa vyhodí priamo v obchode, napríklad za jedno Tesco za rok? Z čoho sa najčastejšie skladá?
K.P.: Najčastejšie sa skladá z čerstvých potravín ako ovocie, zelenina, prípadne pečivo. Potom sú to mliečne, mäsové výrobky a hotové jedlá. Pokiaľ si ich zákazník do dátumu spotreby nekúpi, končia ako odpad. Čo sa týka Tesca, v priebehu štyroch rokov sme náš potravinový odpad znížili o 69 percent, čo je fantastické číslo. V podstate sme ako jediní z maloobchodníkov a iných firiem na Slovensku dosiahli to, že sme naplnili cieľ Organizácie Spojených národov (OSN) znížiť potravinový odpad na polovicu. A stále pokračujeme. Naším cieľom je, aby sme darovali všetky potraviny, ktoré sú vhodné na konzumáciu.
Už dnes 90 percent potravín distribuujeme ako krmivo pre zvieratá a dary pre potravinovú banku, aby sme pomohli ľuďom v núdzi. Čo sa týka čísel, tak v retaili alebo v maloobchode sa potravinový odpad pohybuje okolo päť percent. V Tescu na Slovensku to je 0,5 percent za posledný finančný rok. Sú to skvelé čísla, no napriek tomu to stále predstavuje viac ako tri tisíc ton potravín. Povedzme, že v Tescu predáme viac ako 550 tisíc ton potravín ročne. Tých tri tisíc ton potravín stále končí ako odpad. Snažíme sa robiť všetko preto, aby sme tomu predchádzali.
Ako sa vám podarilo toto číslo tak drasticky znížiť?
K.P.: Pozeráme sa na všetky časti nášho biznisu. V prvom rade je to to, čo ľudia nevidia. Je to o nakupovaní, o správnom sledovaní zákazníckeho správania a o tom, aby sme objednali len toľko, koľko si zákazník nakúpi. Čo je, samozrejme, extrémne náročný proces. Môžem povedať, že počas obdobia koronakrízy a prvých mesiacov to bolo pre našich nákupcov veľmi náročné. Aj dodávateľské reťazce boli narušené. Zákazníci zrazu začali nakupovať úplne iné veci, napríklad droždie. Na niektoré veci sa nedalo stopercentne pripraviť, ale som veľmi hrdá, že sme to zvládli. Je to o tom, koľko toho nakúpite, koľko toho predáte a čo zvýši. Zmenežovať to tak, aby sa to čo najviac blížilo k nule je naozaj náročné.
Potom fungujeme v obchode, čo už zákazník vidí. Je to hierarchia odpadu, kde sa snažíme v prvom rade všetko predať. Ak ho nepredáme, alebo keď sa blíži dátum spotreby pri čerstvých potravinách, tak v tom momente ich dávame do zľavy. Je to preto, aby sa produkt predal a mal čo najdlhšiu dobu, kým je ešte spotrebovateľný. Ak sa nám produkt nepodarí predať a je stále vhodný na konzumáciu, tak ho darujeme potravinovej banke. Minulý rok sme mali osem tisíc ton nepredaného tovaru. Viac ako dvetisíc ton potravín sme darovali potravinovej banke, partnerom a charitám. Dvetisíc až tritisíc ton potravín sme darovali ako krmivo pre zvieratá. Zvyšných tritisíc ton potravín sa nedarovalo. Vyhodilo sa, kompostovalo alebo inak zhodnocovalo.
Spomínala si, že najčastejším dôvodom vyhodenia potraviny v prevádzke je to, že sa jednoducho nestihnú predať. Sú aj nejaké ďalšie problémy? Kde dochádza najčastejšie k chybám?
K.P.: Určite záleží na tom, či sa na to pozeráme z pohľadu domácností alebo obchodníka. U nás je najdôležitejšie dodržiavať rutiny a chladiaci proces. Opäť sa dostávame k čerstvým alebo mrazeným potravinám. Musí byť naozaj zabezpečené, aby teplotné rámce, ktoré sú nastavené pre daný obchod, boli dodržiavané. Pri chladiarenských produktoch ako sú jogurty, šunky a tak ďalej je dôležité zabezpečiť, aby sa čo najrýchlejšie dostali z auta do skladov, ktoré sú chladené a nastavené na presné teploty. Ak sa ide dať produkt na predajňu, tak aby sa to spravilo čo najrýchlejšie, aby produkty neboli mimo teplotného rámca.
Samozrejme, niekedy sa stane, že zákazník sa rozhodne pre daný produkt, no predtým, ako zaň zaplatí, sa rozhodne, že ho vráti a z košíka ho vyloží. To je pre nás náročné. Síce sa police v obchode stále kontrolujú, no stáva sa, že jogurt je položený niekde mimo teplotného rámca. Nemôžeme ho potom vrátiť späť do police, kam patrí, pretože by sme riskovali zdravie ďalšieho zákazníka. Nevravím, že sa to deje vo veľkom, ale v týchto prípadoch práve zákazníci vytvárajú odpad. Pri trvanlivých potravinách je to inak. Keď naša kolegyňa alebo kolega nájde produkt na inom mieste, tak ho vrátia späť.
Keď som sa rozprávala so zástupcom potravinovej banky, tak spomínal aj kuriózne prípady. V logistike môže dôjsť k takému zdržaniu, že vlastne celý kamión múky alebo nejakého produktu príde do obchodu veľmi neskoro a obchodník ho nemôže alebo nechce prijať, pretože sú tam ochranné lehoty a nestihol by ho predať. Stáva sa toto často?
K.P.: Musím povedať, že v Tescu nie. Sme zameraní na to, aby sa to nestávalo. Ono to nemá zmysel ani pre dodávateľa, ani pre nás. Nezarobí on a nezarobíme ani my, pretože to nemôžeme predať. S niektorými dodávateľmi spolupracujeme. Pokiaľ už máme z daného produktu, najmä z trvanlivých, naviac a vieme, že sa nestíhajú predať, tak sa dohodneme s dodávateľom na tom, že ho darujeme potravinovej banke, aby ho dostala minimálne mesiac-dva pred skončením minimálnej trvanlivosti.
Martina, vy radíte prioritne obciam, ale spolupracujete aj veľkoobchodmi? Snažíte sa im nastaviť tento kolobeh predchádzania vzniku odpadu?
M.G.: My sa špecializujeme na samosprávy. To znamená, že sa venujeme najmä komunálnemu odpadu.
Čo robí Tesco s potravinami, ktoré sa nedá predať ani darovať?
K.P.: Máme na to samostatnú spoločnosť, ktorá zabezpečuje, aby to bolo zavezené na kompostovanie alebo na iné spracovanie.
Čiže je zakázané potravinový odpad ukladať na skládky.
M.G.: Nijaký iný spôsob, ako nakladať s bioodpadom okrem kompostovania alebo bioplynovej stanice nie je možný. Je to povinnosť každého, kto je pôvodcom odpadu. To znamená, že by to mal vedieť a mal by to mať pod kontrolou. Keď to odovzdá napríklad reštaurácia oprávnenej osobe, tak naozaj 95, možno 98 percent oprávnených osôb majú zakontrahovanú bioplynovú stanicu, kde potraviny odvážajú a kde sa spracujú.
Čo presne robí bioplynová stanica?
M.G.: Je to zariadenie na spracovanie biologicky rozložiteľných odpadov. Okrem iného aj potravinového odpadu. Jej výhodou je, že odpad sa spracováva anaeróbnym procesom, takže bez prístupu vzduchu. Z týchto zariadení je vedľajším produktom energia. Výhodou je, že to nie je len klasická fermentácia, pri ktorej by bol výsledným produktom digestát alebo fugát.
Súvisí téma potravinového odpadu so zmenou klímy?
M.G.: Poľnohospodárstvo patrí k jednému z najväčších znečisťovateľov, najmä čo sa týka produkcie skleníkových plynov. Ak pri konvenčných spôsoboch poľnohospodárskej činnosti dochádza k vážnemu narušeniu či už pôdnych štruktúr, produkcii oxidu uhličitého (CO2) a poľnohospodári vyprodukujú potraviny, ktoré nakoniec skončia v smetnej nádobe, tak celý proces nedáva zmysel. Keď si uvedomíme, že bioodpad skončí v čiernej nádobe určenej na zmesový – komunálny odpad a tým pádom sa dostáva na skládku, na ktorej sa rozkladá bez prístupu vzduchu, tak je to úplne neprirodzený proces. Skládky sú totiž jeden z top piatich producentov CO2. Iný druh odpadu ako biologický na skládke CO2 a metán neprodukuje. Taktiež nie je v poriadku, keď sa na skládky dostane sklo či plasty, no tento vedľajší efekt, ktorý je pri bioodpade naozaj významný, tam nevzniká.
Keď chceme zabrániť globálnemu otepľovaniu, aby nabralo také grády, aké už aj nabralo, tak je veľmi dôležité, aby sme vnímali potraviny a bioodpad od jeho vzniku až po nakladanie s ním a jeho zhodnotenie. Preto je dôležité, aby sa tento odpad dostával do bioplynární alebo kompostární. Ak by sme dokázali dostať do pôdy vďaka kompostu výživovú hodnoty, pôda by sa uzdravila a tým pádom by vedela absorbovať atmosférické CO2.
Je preukázané, že ak by sme zvýšili len o 0,2 percenta obsah uhlíka vo svetových pôdach, tak táto pôda by dokázala absorbovať atmosférické CO2 na úrovni celoeurópskej produkcie ročne. Aj keď má pôda schopnosť viazať uhlík, spôsobom, akým s ňou dnes narábame jej túto schopnosť odoberáme. Ak by sme ju chceli pôde vrátiť, tak práve kompostovanie bioodpadov je tým liečivom, ktoré by pôde pomohlo. Dokázali by sme nielen znížiť produkciu CO2, ale dostávali by sme sa aj do pozitívnej bilancie. Dokázali by sme CO2 z atmosféry odčerpávať prirodzeným, prírodným spôsobom bez akýchkoľvek náročných technológií. To, čo má príroda za miliardy rokov už dobre nacvičené, sa mi vidí ako najsprávnejšie.
K.P.: S vytváraním potravinového odpadu máme často asociované práve spoločenské alebo sociálne témy. Hovoríme si, že niekto iný by to mohol zjesť alebo že ma to mrzí, že som to kúpil a teraz to vyhadzujem. Často si neuvedomuje, že pokiaľ daný odpad nie je zhodnotený, tak zodpovedá za veľa skleníkových plynov. Pokiaľ nezmeníme svoje správanie do roku 2030, tak potravinový odpad bude prispievať najväčším množstvom skleníkových plynov k emisiám.
M.G.: Dokáže to zmeniť každý jeden z nás. Toto nie je o veľkých investíciách, legislatíve alebo o nových zariadeniach. Toto skutočne dokáže ovplyvniť každý jeden z nás. Potravinový odpad vzniká preto, lebo si potraviny nevážime. Nevážime si ich preto, lebo ich meriame peniazmi a nie námahou či celým procesom, čo tie potraviny skutočne stoja. Nie je to len o potravinách, ktoré nespotrebované vyhadzujeme, ale je to naozaj o všetkom bioodpade, ktorý vyprodukujeme, a ktorý by sme dokázali ešte zhodnotiť. Keby sme upravili svoje nákupné správanie, tak by k tomuto množstvo odpadu ani nemuselo prichádzať. Pre ľudí končí odpad vyhodením. Ďalej sa o neho nezaujímajú.
Samosprávy majú povinnosť zaviesť zber kuchynského odpadu od prvého januára 2021. Ľudia, ktorí začali triediť do osobitnej nádoby, si zrazu uvedomujú, koľko veľa potravinového – kuchynského odpadu skutočne vyprodukujú. Je to dobré, pretože ak ho predtým hádzali do komunálneho odpadu – čiernej nádoby, kde to bolo zmiešané so všetkým ostatným, nevnímali to veľké množstvo, ktoré tam vyhodili. Myslím si, že aj toto vplýva na psychológiu človeka pri nakupovaní, keď zistí koľko veľa kuchynského odpadu vytvára.
Čo by ste poradili ľuďom, ako predchádzať vyhadzovaniu potravín?
K.P.: Začala by som možno takým klasickým krokom, a to plánovať si nákupy. Pozriem si, čo mám v chladničke, v špajzi či v skrinke a nakúpim to, čo potrebujem. Samozrejme, v obchode nakúpim aj veci, na ktoré mám momentálne chuť. Veci, ktoré som si naplánoval a mám na ne chuť, samozrejme, nekúpim v obrovských množstvách, ale rozumne. Zaujímavou radou je tiež nechodiť nakupovať hladný, aby sme nekúpili veci, ktoré naozaj nepotrebujeme.
Vzdelávate v Tesco takto aj svojich klientov, vedia si to niekde naštudovať?
K.P.: Na našich webových stránkach Tesca máme aj samostatné stránky, ktoré sa venujú plytvaniu potravinami, ako aj variť bez odpadu, a ako nakupovať. Koncom júna sme spustili partnerstvo so Svetovým fondom na ochranu prírody. Budeme pracovať na tom, aby sme zákazníkom v našich obchodoch, ale aj na našich sociálnych sieťach prinášali viac informácií, ako nakupovať udržateľne. Teda nie len so zameraním na to, aby nevznikal potravinový odpad, ale ako nakupovať, aby sme našim nákupným správaním zmierňovali dopady na klimatickú zmenu.
M.G.: Zásady správneho nakupovania sú rozhodujúce, aby nevznikal potravinový odpad. Ďalším faktorom, ktorý ovplyvňuje klimatickú zmenu je to, akým spôsobom boli potraviny vyrobené. Myslím si, že my spotrebitelia by sme sa mali zaujímať jednak o opustenie mäsožravosti a variť najmä z rastlinných potravín, ale takisto zaujímať sa aj o to, akým spôsobom boli potraviny dopestované. To znamená, že je potrebné zvýhodňovať nákup z ekologických poľnohospodárstiev a fariem, kde bol vznik potraviny šetrný ku klíme. Takisto je to aj o marketingu, pri ktorom si myslím, že je stále čo zlepšiť. No mám pocit, že minimálne v Európskej únii je toto dobre nastavené.
Vo všeobecnosti by sme sa mali vrátiť možno k vzťahu s jedlom, aký mali naši starí rodičia. Bolo to niečo vzácne na čom sa namakali, kým to vypestovali, či povymieňali. Mäso bolo sviatočné jedlo a napriek tomu z nich vyrástli zdraví a normálne fungujúci ľudia. Je to teda určite aj o našom hodnotovom nastavení…
M.G.: Jednoznačne. Rozmýšľali a spotrebovali aj to, čo my dnes vyhadzujeme. Ak mali odrezky mäsa, vyvarili ich a spravili polievku. Mali domáce zvieratá, ktorým mohli dať šupy a podobne. Z rôznych šúp sa inak dnes dajú robiť chipsy, takže ľudia sa postupne vracajú k takémuto rozmýšľaniu.
K.P.: Je potrebné si uvedomovať, čo kupujeme. Na obaloch produktov si vieme prečítať či sú ekologické, či sú zo Slovenska alebo zahraničia. Či majú certifikáty. Svetovo a Európskou úniou certifikované produkty, ktoré hovoria nielen o ekologickom pestovaní, ale aj o prístupe k dodávateľom. Stále sú krajiny, ktoré sa k svojim dodávateľom alebo farmárom nesprávajú vždy fér. Tieto certifikáty zabezpečujú to, že aj oni dostávajú stabilnú a dobrú plácu za ich činnosť. Ak má niekto záujem o zdravú výživu, tak si pozerá kalorické tabuľky, tak isto si vieme pozrieť, odkiaľ produkt pochádza.
Martina, spomínala si, že dnes je povinné v slovenských obciach s výnimkou Bratislavy a Košíc, ktoré majú svoje spaľovne, zbierať bioodpad z domácností. Ako to napreduje?
M.G.: Samosprávy majú naozaj povinnosť zbierať kuchynský odpad z domácností. Väčšina samospráv veľmi rozumne a správne využíva výnimku, ktorou je, že nemusia zaviesť zber kuchynského odpadu, ak časť obce alebo celá obec preukáže, že kompostuje svoj bioodpad doma. Urbanizovaných miest je tu ďaleko menší počet ako obcí. Sme veľmi radi, ak si ľudia doma odpad skompostujú, pretože ak si ho skompostujú doma na záhrade, tak oficiálne odpad nevzniká. Odpadom sa stáva len to, čo ľudia vyložia na ulicu k vývozu. Keďže si ho doma skompostujú, znamená to, že jednak sami si zabezpečia to, aby bol proces správny a aby kompostovali to, čo je vhodné. Samozrejme, vedia zabezpečiť aj to, že kompost použijú vo svojej záhradke. Je to cirkulárna ekonomika bioodpadu na malom území niekoľko árov domácnosti a malej záhradky a takto by to malo byť.
No niektoré obce sa rozhodli, že kompostovať z nejakého dôvodu nie je u nich možné. Sú preto povinné zabezpečiť odvoz kuchynských odpadov. Keď sa pýtaš, ako to ide, nuž, skúsenosti sú rôzne. Poznáme samosprávy, ktoré zaviedli domáce kompostovanie vrátane kvalitnej osvety. Ľudia si prevzali kompostéry a namiesto pivnice ich poskladali na svojich záhradkách. Veľká časť obce kompostuje a skutočne sa o bioodpad zaujímajú. Máme ale aj skúsenosti, kedy kompostéry skončili v pivnici. Ľudia ku kompostovaniu prakticky nepristúpili. Veľmi podobné je to aj pri zbere kuchynských odpadov.
Samosprávy, ktoré zaviedli systém pre ľudí, ktorý je pre nich pohodlný a adresný, majú významne lepšie výsledky ako samosprávy, ktoré si formálne splnili svoju povinnosť. To znamená, že postavili na ulicu veľké nádoby na kuchynský odpad. Predstavme si to v praxi, že ak mám ísť so zvyškami z taniera niekde na nejaké stojisko na sídlisku, tak, samozrejme, väčšina ľudí sa nebude zapájať do takého systému zberu. Keď vieme, že by sme mali byť schopní vyzbierať približne sto kilogramov na obyvateľa ročne, no výsledky konkrétnych samospráv sú dva až päť kilogramov na obyvateľa, tak je jasné, že systém nie je dostatočne účinný. Snažíme sa jednak monitorovať výsledky, ale aj šíriť osvetu, že je možné dosiahnuť výsledok zberu sto kilogramov na obyvateľa na rok. Bioodpad vzniká v každej domácnosti. Bez odpadu nie je možná ľudská činnosť.
Ako si spomínala, dôležité je aj vzdelávanie obyvateľov, aby vedeli, čo do bioodpadu patrí, ako to majú doma skladovať, a tak ďalej. Bolo pri štartovaní tohto celého systému dobre nastavená podpora obciam?
M.G.: My, ľudia sme zvláštni a ku niektorým problém pristupujeme tak, že sa pravou rukou škrabeme za ľavým uchom. Zo zahraničia sú viac ako desať rokov známe pozitívne príklady toho, ako môže fungovať zber kuchynského odpadu v domácnosti. Napriek tomu si myslíme, že sami vytvoríme systém, ktorý bude funkčný a nenecháme sa osloviť inšpiráciou zo zahraničia. Takže osveta bola zvládnutá len v niektorých samosprávach. V iných bola osveta spravená iba prostredníctvom letáku. Ty, ktorá sa pohybuješ v tejto téme, si vnímala, že prvého januára, kedy prišla táto povinnosť do platnosti, ožilo celé Slovensko a začalo riešiť bioodpady? Ja nie. To je škoda, pretože bioodpady sú extrémne dôležité. Nielenže plytvať akýmikoľvek potravinami je hriech, ale má to významný vplyv na to, akým smerom sa bude klimatická kríza ďalej vyvíjať.
Takže, keď Slovensko zaviedlo túto povinnosť, malo to tu žiť. Zber kuchynského odpadu mal byť jednou z nosných tém. Malo sa to riešiť všade. Každý človek po takmer deviatich mesiacoch platnosti tejto povinnosti by mal rozumieť, prečo je dôležité triediť bioodpad. Žiaľ, ľudia si stále myslia, že pokiaľ bioodpad hodia do nádoby so zmesovým odpadom skončí na skládke, kde sa rozloží. Argumentujú to tým, že aj v prírode sa rozloží. Bohužiaľ, stále sa nepodarilo priniesť túto základnú informáciu do každej domácnosti, do každej rodiny, že je veľmi veľký rozdiel či sa bioodpad rozkladá bez prístupu vzduchu, alebo sa rozkladá aeróbnym spôsobom.
Čo sú to najväčšie prekážky, prečo sa ľudia do tohto systému nezapojili? Spomínala si, donáškovú vzdialenosť…
M.G.. Prekážky máme najmä všetci v hlave. Ak by sme chceli, tak ani donášková vzdialenosť nás nezastaví. Keď niekto chce triediť, tak je jedno či sú to plasty, sklo alebo kuchynský odpad. Je pravda, že my ľudia sme pohodlní. Aby sme nevytvárali systém, do ktorého sa zapoja len tí skalní a tí presvedčení, potrebujeme vytvoriť systém, ktorý ľuďom uľahčí život. V prvom rade mal by byť pohodlný, aby ľudí neobťažoval. Ideálne by bolo, aby sme mohli triediť doma, aby som nemusela chodiť s každou fľašou, či šupou niekde na stojisko. Mali by sme mať doma nádoby alebo vrecia na jednotlivé druhy odpadu. Žiaľ, veľká časť ľudí na Slovensku má doma iba jednu nádobu na zmesový odpad, a potom má možno jednu nádobu alebo vrece na sklo, plasty a papier a tu sme skončili. Následne prídu na stojisko a začnú tam odpad triediť.
Kuchynský odpad sem, žiaľ, nemôžeme hodiť, pretože by znehodnotil ostatný odpad. Kuchynský odpad musíme triediť priamo na kuchynskej linke. Ideálne je, ak je domácnosť vybavená špeciálnym košíkom na kuchynský odpad a kompostovateľným vreckom. Keď máme košík a nemáme uzavretú nádobu, tak nám tam ten odpad presychá, pretože má neustály prístup vzduchu cez otvory a máme doma menej mušiek. Mušky sú záležitosť toho, ako často vynášame nádobu von do veľkej nádoby na stojisku. Keď máme doma košík na kuchynský odpad a pravidelne ho vynášame dva až trikrát do týždňa, tak potom sa nemusíme obávať ani mušiek. Tým, že odpad presychá, zároveň ani nehnije, ani nekvasí. Takisto eliminujeme zápach.
Katka, dajú sa takéto pomôcky kúpiť aj v Tescu?
K.P.: Samotné kompostéry v Tescu dostupné nie sú. Čo sa týka balení, tak máme viacero možností, aký typ smetných košov si môžu zákazníci kúpiť.
Kontroluje niekto, kde ten bioodpad naozaj končí? Budú nejaké sankcie pre obce, ktoré ho reálne nekompostujú ani nezbierajú?
M.G.: Bodaj by si mala pravdu. Verím tomu, že tam kde nefunguje cukor, tak funguje bič. Bodaj by existovali nejaké sankcie. Bodaj by sa vytvoril efektívny systém kontroly. Nuž, prax je taká, že každá samospráva so všeobecne záväzným nariadením stanovuje, čo obyvatelia musia robiť, čo smú a čo nesmú. Na obyvateľov sa preniesla povinnosť triediť alebo kompostovať odpad. Obyvatelia majú povinnosť triediť kuchynský odpad. No často tu chýbajú akékoľvek sankcie. To znamená, že sa zakazuje vyhadzovať do zmesového odpadu to, čo patrí do niektorých z triedených zložiek. Týmto tá veta aj skončila. Ťažko sa to vymáha, keď neexistuje žiadny mechanizmus.
Práve preto robievame analýzy, aby sme ukázali samosprávam, do akej miery ľudia rešpektujú tieto pravidlá. Podobne, ako ľudia nerešpektujú povinnosť triediť sklo, plasty, papier, kovy, tetrapaky, tak približne asi na tej istej úrovni by sme mohli hodnotiť, že nerešpektujú povinnosť triediť kuchynský odpad. Možno keby sme si spravili prieskum na ulici a opýtali sa ľudí, či vedia, čo je to všeobecne záväzné nariadenie, či niekedy niečo také už čítali a či vedia, aké sú ich povinnosti. Osveta je naozaj kľúčová. Osveta by nemala spočívať len vo vysvetľovaní, prečo niečo treba robiť, ale za osvetou by mal nasledovať aj nejaký kontrolný mechanizmus a systém sankcií a odmien. Je úplne neúčelné, ak stanovíme sankcie, ale nemáme žiaden kontrolný mechanizmus. Rovnako, ak máme stanovenú motiváciu, no neuvádzame ju do praxe. Opäť nám to nič neprinesie.
Na suseda, ktorý netriedi odpad asi nezavolám mestskú políciu alebo?
M.G.: A prečo nie? Nechcem nahovárať ľudí, aby sa teraz udávali za to, že niekto netriedi alebo nekompostuje. No mestskú políciu máme na to, aby sa dodržiavali práve všeobecné záväzné nariadenia. To znamená, že aj odpady spadajú do jej gescie. V talianskom meste Parma majú odpadovú políciu. Mestská polícia má priamo vytvorenú jednotku, ktorá sa venuje špeciálne odpadom. Vďaka tomu Parma dokáže vytriediť 82 percent svojich odpadov. Slovensko má úroveň miery triedenia 40 percent. Čo sa týka kuchynského odpadu, myslím, že dokážu vytriediť 104 alebo 105 kilogramov na obyvateľa na rok. Sú veľmi úspešní. Nie je to len preto, že majú nastavenú infraštruktúru a každá domácnosť má doma nádoby na triedenie, ale každá nádoba je načipovaná, a tak má mesto perfektný prehľad o tom, ktorá domácnosť koľko a akého druhu odpadu mesačne alebo ročne vyprodukuje. V prípade, že obyvatelia netriedia dobre, použijú systém upozornení a po druhom upozornení, ak nepríde k náprave, je domácnosti vyrúbaná pokuta.
Na Slovensku by sme to možno mohli vnímať ešte cez pozitívnu motiváciu. Aj na vašom webe som čítala o jednej obci, ktorá veľmi poctivo s obyvateľmi pracovala a okrem iných zložiek, ktoré sa doteraz triedili, začali triediť aj bioodpad. Tým mohli znížiť frekvenciu vývozu zmesových kontajnerov a tým pádom ľuďom klesli poplatky za odpad. Často si neuvedomujeme, že my ako občania platíme len za zmesový odpad a všetko ostatné je hradené z recyklačných poplatkov.
M.G.: Áno, toto je to, čo odporúčame. Na výšku poplatku má vplyv moja vlastná produkcia zmesového odpadu. Ten, kto produkuje veľa odpadu a zrejme netriedi, tak ten platí viac, ako ten, kto triedi a má toho zmesového odpadu menej. Pri súčasnej infraštruktúre je motivovať ľudí tým, že plať za to, čo vyhodíš, veľmi ťažké, pretože odpady sú anonymné. Maximálne na úrovni bytového domu by sme mohli mať prispôsobené poplatky a opäť to nie je spravodlivé, pretože ak ja dobre triedim, ale bývam, nanešťastie, v bytovke s ľuďmi, ktorí netriedia alebo sú ľahostajní k odpadu, tak, samozrejme, na mojom poplatku sa moja snaha neodrazí.
Odoberajte náš podcast na podcastových platformách:
- Spotify: https://open.spotify.com/show/1S4Gc3VRfwSlRqlpSnt2Rz?si=pjxubmemTDS3J8A38rce5A
- Anchor: https://anchor.fm/ciernalabut
- Google podcasts: tu
Kde sa kompost zo slovenských kompostární používa?
M.G.: Najlepšie je, ak kompost, ktorý si vyrobíme aj sami využijeme. Ak máme doma záhradný kompostér, kde si kompostujeme svoj vlastný odpad, potom aj tento kompost využijeme na svoju vlastnú záhradu. V prípade, že bioodpadu máme viac a nevieme ho spotrebovať, tak samosprávy, ktoré zaviedli zber bioodpadu, ho odvážajú niekam do kompostárne. Otázka, či je záujem o finálny produkt, čiže kompost, je úplne na mieste.
Musím byť veľmi kritická, pretože kompostárne na Slovensku produkujú kompost, o ktorý nie je záujem. Prechod od toho tradičného poľnohospodárstva na ekologický sa nám ešte nepodarilo zrealizovať. Väčšina poľnohospodárov komposty nevyužíva a stále používa chemické hnojivá. A tí, ktorí sa rozhodli, že prejdú na ekologické poľnohospodárstvo, si kompost vyrábajú radšej sami, akoby ho mali kupovať z priemyselných kompostární, ktoré na Slovensku existujú. Našťastie máme aj pozitívne príklady z praxe.
Máme kompostárne, ktoré dokážu vyprodukovať kvalitný kompost. Kompostovanie je prírodný proces, ktorý nie je založený na ničom inom iba na práci mikroorganizmov – húb a baktérií. Pokiaľ sa my o tie mikroorganizmy nestaráme správnym spôsobom, tak ani ony nerobia svoju prácu správne. Je veľmi dôležité, aby sme dodržiavali pravidlá správneho kompostovania. Keď sa prejdeme po kompostárňach, tak vidíme, že sú to väčšinou štvormetrové hromady, kde bohužiaľ, nie je dostatočný prístup vzduchu. To znamená, že tam nemôže fungovať aeróbny spôsob kompostovania. Práve preto ten kompost nie je medzi poľnohospodármi populárny.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
