Z fyzika z Indie sa stal expert na rómsku problematiku v Česku. Rómovia potrebujú sebadôveru, hovorí

Kumar Vishwanathan je vyštudovaný fyzik, ktorý sa pred revolúciou usadil v Českej republike. Povodne, ktoré výrazne zasiahli rómsku komunitu v Ostrave sa výrazne dotkli aj jeho a pokúsil sa pomôcť vyriešiť ich následky. Navrhol postaviť sociálne domy pre miestnych Rómov aj majoritnú spoločnosť. Vyzbieral na stavbu peniaze a dodnes tam ľudia žijú v harmónii. Opýtali sme sa ho, čo môžeme urobiť na vyliečenie našich vzťahov.

Celý rozhovor vyšiel v knihe Medzi nami

Narodili ste sa v Indii. Prečo vaše kroky viedli v mladosti do Ruska a potom do Československa?

Môj odchod z domova bol spôsobený celým komplexom rôznych dôvodov. Jedným z nich bola moja rebélia voči kastovnému systému, ktorý bol v Indii silne prítomný. Hoci som kastovný systém v rodine ako dieťa nikdy nevnímal. Vyrastal som vo veľmi otvorenej rodine a mal som za kamarátov kresťanské a moslimské deti, ako aj hinduistické deti rôznych kást z rôznych oblastí Indie. V detstve to žiadny problém nebol. Ale hneď ako človek prekročí istý vek, už to problémom je.

Začal som si to uvedomovať, až keď som končil strednú školu a mal som 16 – 17 rokov. Nemohol som sa zmieriť s tým, že som nemohol komunikovať s dievčaťom, ktoré som mal rád. V stretávaní nám bránili moji rodičia aj jej rodičia a ona sama sa nedokázala vzoprieť ich vôli. Druhým dôvodom bolo aj to, že ma príliš nelákala honba za kariérou. V našej spoločenskej vrstve sa očakávalo, že sa z nás stanú inžinieri a doktori. Budeme veľa zarábať a budeme mať možnosť ísť do USA. Nič iné sa necenilo a ja som sa cítil byť veľmi obmedzovaný. Sám som chcel byť vedcom – fyzikom, čo sa okoliu zdalo byť menejcenné.

V roku 1987 ste prišli do Československa za priateľkou. Ako ste boli v tom čase v Čechách prijatý?

Mal som vždy šťastie, že okolo mňa boli veľmi zaujímaví študenti a veľmi humanitne nastavení ľudia. Rodina mojej priateľky sa bála o dcéru, lebo v tom čase a v takom malom mestečku bolo veľmi nezvyčajné, že Češka chodí s nejakým cudzincom a ešte k tomu tak výrazne ináč vyzerajúcim cudzincom.

Mali ste však aj strety s extrémistami…

To bolo až po Nežnej revolúcii. Pred rokom 1989 boli ľudia ku mne veľmi priateľskí. Ale aj tak som cítil, že krajina bola ako akvárium. Štát a komunistický režim boli v tom čase šialení, dokonca horší ako v Rusku. V Česku bol štát omnipotentný. Keď sme si vyšli v Mikulove na zrúcaniny hradu, zrazu sa objavila verejná bezpečnosť na autách so sirénami. Zastavili ma a zničili všetky fotky, ktoré som urobil. Raz ma kontrolovali, hneď niekoľkokrát za deň, čo bolo veľmi únavné. Keď sa už schyľovalo k Nežnej revolúcii a v Prahe vypukli prvé protesty, odmietli mi predať lístky na vlak do Prahy.

Nálady voči cudzincom sa teda zmenili až v 90. rokoch? 

Áno, keď som pôsobil ako učiteľ fyziky v Olomouci, napadla ma skupina skinheadov. Sedem mužov ma mlátilo pred železničnou stanicou a nikto mi nepomohol. Okoloidúci sa iba prizerali ako ma mlátia. Bolo to pre mňa ťažké a psychicky ma to veľmi zložilo. Po návrate z nemocnice mi pomohla rodina aj žiaci. Keby som sa cítil byť sám, nezvládol by som to.

Dlhodobo pracujete na spájaní rómskej komunity s majoritnou spoločnosťou v Čechách. Snažíte sa medzi nimi rozvinúť dialóg. Ako sa vám to darí realizovať?

Ja so svojou povahou patrím všade a zároveň nikde. Keď som v Indii, považujú ma za divného, keď som v Európe, tiež som považovaný za divného. Ale zároveň sem patrím. Som spätý s Európou a veciam, ktoré sa tu dejú rozumiem a cítim ich. Problém medzi majoritou a rómskou komunitou je iba jedným bodom v mozaike vzťahov. Keď som v teréne, Rómovia ma berú za čudáka, lebo nie som Róm a bieli ma majú za divného, lebo nie som Čech. Na druhej strane ma však obe strany prijímajú a rešpektujú ma.

Ako ste sa k tomuto rešpektu dopracovali? 

Musel som si rešpekt získať. Nie je to tak, že by som sa narodil s nejakým znakom mierotvorcu. Nie, to si musí človek jemným spôsobom vybudovať. Je to každodenné konzistentné úsilie. Keď ľudia vidia vaše výsledky, začnú vás rešpektovať.

Poďme ale na začiatok. Ste vyštudovaný fyzik, pôsobili ste ako učiteľ a stal sa z vás znalec rómskej problematiky. Ako sa to udialo?

Do Ostravy som prišiel hneď po povodniach v roku 1997. Panovalo tam veľké napätie, lebo miestni obyvatelia nechceli prijať dočasne prisťahovaných Rómov, ktorí kvôli povodniam prišli o bývanie. Títo Rómovia samotní tam tiež nechceli byť, lebo im boli ponúknuté azbestom pokryté stavebné unimobunky a oni nechceli bývať celé rodiny v malinkých bunkách – malé deti, starí ľudia, chorí. Bolo ich spolu 120 na malom priestore so spoločnými záchodmi. Bol tam ruch, úradníčka rozdávala nájomné zmluvy, všade stála polícia.

Aká bola reakcia väčšinovej spoločnosti na povodne?

Na začiatku bola solidarita. Všetci pomáhali a bolo to veľmi pekné. Ale naraz sa solidarita rozpadla, keď išlo o Rómov. V Přerove začali hovoriť, nech Rómovia pijú vodu z Bečvy. Pritom Bečva bola všade, bola to rozvodnená rieka s hnedou vodou. Odklonili humanitárnu pomoc, aby nedodávali nákladné autá potravu do ulíc, kde žili Rómovia. A médiá tiež prispeli k vyostreniu konfliktu tým, že začali v spojitosti s Rómami používať slová ako hyenizmus.

Pamätám si na jeden článok v novinách, kde je na fotografii zobrazená silueta ženy po pás vo vode a v pozadí je obchod. Komentár pod fotografiou znel nejako takto: „Hyenizmus, žena s ukradnutou klobásou.“ Zaujímalo by ma, ako by sa zachoval novinár, keby sám bol v situácii, kedy sa musí brodiť vo vode, aby našiel jedlo pre svoje deti, lebo už štyri dni neprišla žiadna pomoc. Vysoká voda ostala dlho, nemáš štyri dni vodu ani jedlo, doma veľa detí a vieš, že pomoc k tebe nepríde, príde iba ku gadžom. Ako by ste v tejto situácii reagovali vy?

Neskôr ste založili Vesničku soužití, v ktorej spoločne bývali a rozhodovali rómske aj biele rodiny. Aký je jej príbeh?

Príbeh je taký, že v provizórnom bývaní, kde žilo 28 rodín, sa tvorila komunita. Starostka pôvodne hovorila, že do dvoch mesiacov budú mať ľudia byty, ale nedostali ich. V decembri, teda po pol roku od povodne, ľudia strácali nádej, lebo videli, že všetci gadžovia už dostali byty a Rómovia nie. Každý deň sme mali komunitné stretnutia a Rómovia prišli s nápadom, že oni sami si postavia domy. To bol impulz, ja som ich bral vážne a skutočne nebolo iné východisko.

Na začiatku, hneď po povodniach, som im dal slovo, že budem s nimi, pokiaľ tam budú oni. Tiež som nechcel žiť v takýchto podmienkach na večné veky. A tak som sa obrátil na hlavného architekta Ostravy a jemu sa ten nápad zapáčil. Vytvoril projekt na 56 domov. Predstava bola, aby slúžil nielen Rómom, ale aj chudobným ľuďom z majority. Zrealizovať tento projekt bolo veľmi náročné. Jednak sme museli na výstavbu získať 70 miliónov korún a taktiež sme museli získať podporu mesta, verejnosti a zapojených subjektov.

Celý rozhovor nájdete v knihe rozhovorov Medzi nami – o postojoch, ktoré ubližujú a myšlienkach, ktoré rozdeľujú z dielne CEEV Živica. Objednať si ju môžete zadarmo online na webe: https://www.zivica.sk/sk/rozhovory/medzi-nami

Predpokladám, že verejnosť takýto projekt v ich blízkosti príliš nenadchol…

Zo začiatku bol pán primátor veľmi skeptický. Bol si vedomý, že ľudia niečo takéto vo svojom okolí mať nechcú. V tom čase jedna televízia urobila reportáž o tom, že Kumar stavia cigánsku dedinu. A naraz začali byť rómski podnikatelia a majorita proti mne. Šírili sa fámy, že chcem okolo dedinky postaviť ostnatý plot, že chcem, aby Rómovia žili ako v Indii, ako v dobe kamennej.

Majorita bola proti už od začiatku, keď sa zabezpečovalo provizórne ubytovanie po povodniach. Báli sa krádeží, výtržností. Na začiatku bola proti dokonca aj miestna rómska komunita, lebo sa báli, že noví obyvatelia tu všetko zničia a pokazia ich dobré vzťahy s väčšinovým obyvateľstvom. Nakoniec sa mi podarilo získať primátora na svoju stranu a na tento projekt dali prvé peniaze.

Ako to celé dopadlo?

Po dvoch rokoch úsilia sme dedinku postavili. Všetci ľudia sa na výstavbe podieľali – muži aj ženy. Niekedy sa stalo, že sme nemali peniaze, lebo neprišli včas a firmy nám dali výpoveď. Vtedy sa ľudia striedali a strážili stavbu. Bola tam meď a všelijaký stavebný materiál, ale nič sa nestratilo. Hneď ako sa dedinka vystavala, založili sme správnu radu. Dva hlasy v nej mala arcidiecéza, ktorá si projekt zobrala pod patronát, dva hlasy mala naša nezisková organizácia Vzájomné soužití a tri hlasy mali obyvatelia dedinky.

Obyvateľmi boli spolovice Rómovia a spolovice gadžovia. Všetci si spoločne zvolili predsedkyňu správnej rady, ktorá bola Nerómka, a dvoch rómskych zástupcov. Ich úlohou bolo spravovať dedinu. Avšak narazili sme na problém, lebo diecézna charita sa chcela starať o ľudí. V týchto fundamentálnych predstavách sme sa nedokázali zhodnúť. Pretože bez participácie a emancipácie sa nedá  urobiť nič. My nemôžeme na niekom „páchať dobro“. To sú normálni ľudia, iba nemajú rozvité krídla, lebo nikdy v živote nemali šance.

Ako vyzerá dedinka spolužitia dnes?

Je v nej síce menej domov, ako sme plánovali, ale funguje to. Žijú v nej Rómovia spolu s majoritou a vzťahy sú tam dobré. Máme tam desať rómskych, desať bielych a desať zmiešaných rodín. V podstate všetci obyvatelia majú prácu. Je to dôkaz toho, že slušné a stabilné bývanie je dôležitým odrazovým mostíkom.

V čom tkvie nedorozumenie medzi väčšinovou spoločnosťou a rómskym spoločenstvom? 

Máme atomizovanú spoločnosť. Je paralyzovaná, nekomunikuje, panuje v nej zúfalstvo, nervozita a nevieme, ako z toho von. A tam, kde je atomizácia, treba znova vytvárať komunitu. Getá vznikajú tam, kde nikto nikomu neverí. Tam, kde vládne iba skepsa, nedôvera a podozrievanie. Bieli neveria tmavým, že chcú skutočne pracovať. Tmaví neveria bielym, že ich nepovažujú za menejcenných. A všetci spoločne  neveria štátu a samospráve, že im chcú tento problém pomôcť vyriešiť.

Čo by pomohlo vylepšiť vzťahy medzi majoritou a rómskou komunitou? Aký je liek na vyliečenie náročných vzťahov?

Ja jednoduchú odpoveď na takú veľkú otázku nemám, ale vidím, že ekonomika rastie a v Česku má veľa Rómov prácu. Majorita vidí, že Rómovia majú prácu a to je veľmi dobré. Aj pre Rómov samotných je veľmi dôležité, že ich podnikatelia do práce berú, aj keď ešte pred dvomi rokmi sa Rómovia stretávali s tým, že „my Cigánov neberieme“. Niečo sa v spoločnosti zmenilo, je veľa voľných pracovných miest a ekonomika potrebuje nové pracovné sily. Podnikateľom sa už neoplatí byť rasistami a začali brať do práce aj Rómov.

Často som sa stretol s Rómkami, ktoré mi hovorili: „Pán Kumar, toľkokrát sme hľadali prácu a všade nás odmietajú. Čo robíme zle? Už som sa začala lepšie líčiť, lepšie obliekať, ale aj tak ma vyhodia.“ To sú demoralizujúce, traumatické skúsenosti s hľadaním práce, lebo majorita ich nechcela. Ale teraz už ekonomika konečne uvoľnila Rómom priestor. Rómovia začínajú byť viac viditeľní. Teraz všetci vidia, že Rómovia pracujú a to je veľmi dôležité.

Ďalším dôležitým stretávacím bodom je škola. Tam tiež často vidno konflikty a snahu o oddeľovanie. 

Pokiaľ máme segregované školy, je to veľký problém. V Čechách sa v poslednej dobe darí otvárať kvalitné školy pre všetkých. Mali sme jednu ministerku školstva, ktorá začala s pojmom inklúzia. To je zlom. Ale nie je to iba o školách samotných. Je treba pracovať aj s rómskymi rodinami, aby mali odvahu dať svoje deti do kvalitnej školy. Často sa boja o svoje deti a radšej ich dajú do tých škôl, kde chodili oni, možno aj do špeciálnych škôl. Ale keď sa rómske dieťa dostane do kvalitných škôl, bude potrebovať obrovskú podporu vo forme pedagogických asistentiek – najlepšie Rómiek.

Nemenej dôležité je pracovať s rómskymi rodičmi a rodičmi z majority, to škola nerobí. Často sa stane, že problém robí majoritný rodič. Vidí rómske deti a začne sťahovať svoje deti do iných škôl. Boja sa, že budú na škole vši, že sa zhorší kvalita výučby a rôzne také predsudky. Tým pádom sa aj škola cíti byť ohrozená, aby nebola označená ako rómska škola. Preto treba pracovať aj s majoritou.

Viete popísať nejaký príklad takejto systematickej práce s rodičmi?

Poznám jednu školu, kde pedagogické asistentky berú rómskych rodičov, majoritných rodičov aj ich deti na výlety do ZOO, do divadla a tam voľne nadväzujú vzťahy. Rodičia pozorujú, ako sa ich deti spoločne hrajú a zabávajú. Sú to dospelí ľudia, ktorí žijú vedľa seba, ale nikdy spolu nekomunikovali. Teraz niečo spolu zažijú, majú pozitívny zážitok a nevraživosť v škole sa zmierňuje. Je dôležité budovať takéto spoločné platformy.

Za problémami v škole sú väčšinou rodičia detí. Ak sú 5-ročné deti z oboch spoločenstiev schopné hovoriť rasistické veci, potom to prichádza od rodičov, nie od detí samotných. Kľúčová je práca s rodičmi v bezpečnom prostredí, pri nejakej zmysluplnej činnosti, aby sa mali možnosť navzájom spoznať.

Ako problematické ste tiež spomínali médiá. Aká zmena by pomohla v tejto oblasti?

Je dôležité, aby médiá hovorili aj o pekných veciach. O tom, že v Ostrave je sedem kvalitných škôl a škôlok, ktorých riaditelia majú odvahu prijímať aj rómske deti a neboja sa, že sa majorita bude sťažovať u starostu, že majú v škole veľa cigánskych detí. O tom médiá nič nehovoria. Pritom sa tu deje revolúcia v tejto oblasti. Ak by médiá dokázali takéto príklady zviditeľniť, potom ostatní riaditelia by mohli ísť podobnou cestou.

Niektoré politické skupiny Rómov nálepkujú ako parazitov, ktorí vykorisťujú systém a žijú zo sociálnych dávok.

Iste, ľudí to dráždi a vnímajú to ako nespravodlivosť. Avšak často sa šíria iba domnienky, nie fakty. V majoritnej spoločnosti vládne presvedčenie, že Rómovia sa majú dobre, aj keď nič nerobia. Ale keď sa rozprávate s Rómami zistíte, že mnohí z nich makajú. Nehovoril by som to, keby som sa o tom mnohokrát nepresvedčil. A taktiež je veľa tých, ktorí by pracovať chceli, ale nemajú príležitosť. Tieto skreslené predstavy väčšinovej spoločnosti to je folklór, ktorý sa nekontrolovane šíri.

Ako môžeme s týmito predstavami a stereotypmi pracovať?

Musíme sa snažiť udržiavať čistotu myšlienok, neprepadať barbarstvu a hystérii. Typickým názorom je, že problém s Rómami vyriešime tým, že odídu. Ale to nie je riešenie. Dejiny ukázali, že takto to nefunguje. Keď „vyčistíte spoločnosť od Židov“, neodstránite frustráciu ani napätie. Ten diabol je v nás. Nájdu sa iné symboly a iné zámienky frustrácie. Napríklad dôchodcovia alebo telesne postihnutí.

Vy ste v rómskej komunite žili a mnohým ste dokázali, že riešenie problému je možné. Čo táto komunita podľa vás teraz najviac potrebuje?

Sebadôveru. Pokiaľ Rómovia neuveria, že sa môžu odraziť od dna, nebudú sa o nič pokúšať. Rómsky chlap, ktorý ukradne bielemu dievčatku z uší náušnice, je človek, ktorý si sám seba neváži. Kto má aspoň trocha rešpektu k sebe, niečo také neurobí. Naša organizácia sa v nich snaží posilňovať hrdosť a sebadôveru.

Každý piatok sa u nás schádzajú rómske ženy a spoločne spievajú rómske piesne. Cieľom je, aby počuli svoj spoločný hlas, aby sa naučili spievať naplno a s hrdosťou. Robíme tiež stretnutia ľudí z rómskej komunity, kde každý môže vyjadriť námietky a diskutovať o problémoch. Aby cítili pospolitosť, učili sa prekonávať rozdiely a riešiť susedské problémy.

Angažovali ste sa aj v kauze popálenej Natálky, do domu ktorej hodili extrémisti zápalnú fľašu. 

Ten útok sa stal v noci a ráno som bol jedným z prvých, ktorý tam prišiel. Susedia naokolo hovorili, že to bola úplne normálna rodina, ale v médiách ste sa dozvedeli, že im doma vybuchol ukradnutý benzín. Rodina hovorila o troch zápalných fľašiach, o tom ale žiadne noviny na začiatku nehovorili. To znamená, že nenávisť verejnosti pochádza z určitých stereotypov.

Ako dopadol prípad Natálky?

Prípadom sa začala zaoberať krajská polícia, znovu všetko prešli a prípad vyriešili. Ale medzitým sme prípad sledovali, kritizovali sme ich, že nepracujú, vytvorili sme silný občiansky tlak. Nakoniec páchateľov chytili a dali im najvyšší trest v českých dejinách. Keď sa útok na dom stal, Klaus ho odsúdil ako odporný čin. Ale keď páchateľov odsúdili, hovoril o nich ako o chudákoch, ktorí dostali príliš prísny trest. To je ambivalentné.

Boli páchateľmi pravicoví extrémisti?  

Boli to pravicoví extrémisti. V našom Moravskosliezskom kraji bolo jednu dobu veľmi veľa podpaľačských útokov, pri ktorých, chvalabohu, nikto nezomrel. Nikdy ale nikoho nechytili. Máme podozrenie, že je tu veľmi silná extrémistická bunka. I keď odsúdili troch páchateľov v prípade Natálky, ich šéfovia ostali na slobode. Veľmi často sa zhromažďovali na koncertoch, kam prichádzali aj slovenskí extrémisti.

Sotva naša polícia začala dobre fungovať, oni odchádzali do Poľska a Slovenska, kde sa naďalej stretávali. Poľskí a slovenskí policajti v tom čase boli slepí voči problémom extrémizmu. Hovorievali: „U nás fašisti a neonacisti neexistujú.“ Absolútne popierali problém, a práve preto tam extrémisti jazdievali.

Ako je možné bojovať proti predsudkom a stereotypom? V školách sa na boj proti predsudkom zavádza ako prierezová téma napríklad aj multikultúrna výchova. Je toto cesta k tolerantnejšej spoločnosti? 

Kto je to škola? Vždy sú to jednotliví ľudia – konkrétny učiteľ, konkrétny riaditeľ. Tieto témy nie je možné plošne diktovať. Všetko to stojí na jednotlivcoch a tí musia mať odvahu hľadať pravdu a informácie. Potrebujeme osvietených ľudí vo vedúcich pozíciách, ktorí prejavia jasnú snahu o zlepšenie vzťahov v spoločnosti.

To sa ale predpokladám týka nielen škôl a médií, ale aj politikov.

Áno, ak majú politici ambivalentné reakcie na prejavy netolerancie, nie je to dobré. V Česku sú veľkí extrémisti zdiskreditovaní. Napríklad, ak sa vrátim k prípadu Natálky, miestna polícia tento prípad dlho nechcela riešiť, lebo oni tam všetci spolu chodia na pivo. Dlho tvrdili: „To by naši vítkovskí chlapci nikdy neurobili.“  Oni ich reálne nemali záujem chytiť. Až keď sa toho chytila krajská polícia, začali sa veci hýbať. Tu sa zase musíme pozrieť na korene problému do minulosti. Viete, komunistická polícia – to bola Verejná bezpečnosť. Ich hlavnou náplňou bola bezpečnosť, nie služba občanom.

To sa ukázalo aj v prípade rómskych žien, ktoré bojovali proti úžere vo vlastnej komunite. Reakcia polície bola: „Nech si Cigáni sami riešia svoje problémy.“ Prípadne problém neexistuje, lebo ho nikto polícii nenahlási. A Rómky hovoria: „My to nemôžeme nahlásiť, lebo polícia nám neverí a ak úžerníkov nahlásime, tak nás zabijú, lebo bývajú v tom istom dome.“ Dlho vládol takýto stav paralýzy. Musela nastať transformácia myslenia policajtov, museli prejsť školeniami, na ktorých sme sa podieľali aj my. Učili sme ich, ako vyzerá služba občanom. Že nie je správne povedať: „Prišla jedna Cigánka,“ ale „prišla pani Horváthová.“

Políciu nielen školíte, ale pomáhate im aj v kritických momentoch napätia a konfliktu. 

Áno, vo Varnsdorfe, v Rumburku a iných českých mestách som niekoľko týždňov pomáhal upokojovať situáciu. Vreli tam nepokoje, hrozilo, že nevraživosť medzi bielymi a Rómami prepukne do násilností. Boli tam ľudia, vrátane miestnych politikov, ktorí sa radikalizovali a žiadali okamžité riešenia. Tie ale obyčajne nikam nevedú. Ideálna cesta väčšinou nie je tá najkratšia.

Ako ste v týchto situáciách riešil napätie?

Nešiel som tam s konkrétnymi návodmi a riešeniami. Ja žiadne univerzálne recepty nemám. Na to je ten problém príliš zložitý. Ale vždy sa mi osvedčilo byť v čo najbližšom kontakte so všetkými, ktorých sa to týka. Keď vstúpim do nejakého vypätého konfliktu, potrebujem sa najprv čo najviac zorientovať vo vzniknutej situácii. Chcem zistiť, čo tých ľudí trápi. A snažím sa s nimi hovoriť čo najkonkrétnejšie, nielen všeobecne o nezamestnanosti, kriminalite, bývaní, ja chcem poznať každý detail.

Vždy chcem hovoriť s rómskymi rodinami aj s ich bielymi susedmi. Rozprávam sa so samosprávou aj s neziskovými organizáciami. Vždy verím, že je v danom meste veľa ochotných a zorientovaných ľudí a že spoločne sa nám podarí zlomiť nedôveru, ktorá medzi skupinami panuje. Je to o nekonečných diskusiách so všetkými, ktorí sú do konfliktu zapojení. Keď prejavíte záujem všetkým, oni vám rešpekt vracajú.

Aj tí nahnevaní ľudia z majority, ktorí chcú zaútočiť na Rómov?

Jeden holohlavý mladý muž okrikoval svojich, aby boli ticho a počúvali ma, keď som stál uprostred nahnevaného davu. Verím, že všetky konflikty sa dajú riešiť, len to musíme chcieť. Násilie nie je riešením. Svetlo a dobro je v každom z nás, len ho treba zapáliť. Treba naštartovať a podporovať vznik nedogmatickej, slobodnej a tvorivej spoločnosti a táto práca začína pri práci s deťmi. To svetielko a dobro v nich v prvom rade nemôžeme udusiť, ale treba ho rozvíjať a podnecovať jeho rozvoj.

Aký je váš odkaz pre všetkých, ktorí v sebe prechovávajú nenávisť a predsudky?

Gándhí raz povedal: „Oko za oko a svet by bol slepý.“ Je treba opustiť koncept Huntingtonovho stretu civilizácií a prejsť ku civilizovanému spolužitiu. Verím, že Európa nepodľahne barbarstvu, nedopustí nejaké šialenstvo, lebo má svoju pamäť. Všetko stojí na jednotlivcoch. Je treba sa nebáť. Každý z nás nosí určitý princíp a netreba sa báť vystrčiť hlavu a ozvať sa. Počas komunizmu boli ľudia vychovávaní k tomu, aby nevyčnievali z davu, aby vás nepodupali. Teraz je tiež doba, kedy existuje silná masová mentalita a musíme mať odvahu. Odvahu hľadať informácie, odvahu overovať  a hovoriť o veciach, o ktorých sa mlčí.

Kumar Vishwanathan

Narodil sa a strávil pokojné detstvo v Kerale, v Indii. Keď mu rodina kvôli nerovnosti spoločenského postavenia zakázala stretávať sa s dievčaťom, ktoré mal rád, zbalil sa a odišiel študovať fyziku do Ruska. Zažil atmosféru revolučných rokov v Nemecku, Československu aj Veľkej Británii a definitívne sa so svojou manželkou usídlil na Morave. Pôsobil ako učiteľ fyziky a neskôr stál pri zrode československo-britskej bilingválnej školy, kde bol zodpovedný za tvorbu učebných osnov. Zhodou náhod sa v roku 1997 dostal k rómskej problematike. Odvtedy pôsobí ako streetworker a komunitný pracovník pre rómsku menšinu. Podieľa sa na budovaní terénnej sociálnej práce v rómskej komunite v Čechách. V roku 1998 spolu so študentmi Ostravskej a Masarykovej univerzity založil občianske združenie Vzájemné soužití, na ktorého čele doteraz stojí. Jeho cieľom je zvyšovať porozumenie medzi rómskou komunitou a väčšinovou spoločnosťou. Bol jedným z hlavných iniciátorov projektu Vesnička soužití. Ako experta na rómsku problematiku ho uznávajú rómske komunity, ako aj ich susedia z väčšinovej spoločnosti, úrady, samospráva aj polícia.