Mnoho detí a mladých ľudí z osád nemá doma napríklad elektrinu a v zime, keď sa zotmie skôr, sa nemá kde učiť, popisuje situáciu časti slovenských žiakov EDITA RIGOVÁ z Inštitútu SGI. Ako motivovať deti z osád, aby školu dokončili? A čo by mal štát urobiť preto, aby druhošancové vzdelávanie nebolo vôbec potrebné?
Druhošancové vzdelávanie umožňuje deťom dokončiť si základnú školu. Ale ako motivovať deti z osád k tomu, aby si tú základnú školu dokončili, keď u nich nefunguje dlhodobá perspektíva, či už zamestnania sa, alebo lepšieho budúceho uplatnenia?
Mnohí tú perspektívu nevidia preto, lebo väčšina ľudí, čo dokončí druhošancové vzdelávanie, nenájde uplatnenie. Po čase, po niekoľkých rokoch, keď dozrejú, si mnohí uvedomia, že vzdelanie sa im zíde. Možno k tomuto názoru prídu na základe toho, že si dlho nevedeli nájsť stabilné a pravidelne platené zamestnanie. Myslím si, že vzdelanie je dôležité, a obzvlášť pre tých, ktorí nemajú ukončenú ani základnú školu, lebo ich nevybaví len vedomosťami a zručnosťami, ale pripraví ich na život a pomôže pochopiť niektoré, pre nich častokrát abstraktné pojmy, ako je napríklad „demokracia“.
A kým jedna vec je motivácia, druhá vec je samotná informovanosť. Často sa informácia o druhošancovom vzdelávaní nedostane k cieľovej skupine. Nie v každej komunite fungujú tzv. „role models“ (vzory – pozn. autora). To závisí od komunity. Napríklad v Starej Ľubovni máme rómskeho chalana z osady, čo išiel na vysokú školu a dnes pracuje vo svojej komunite v komunitnom centre. Stal sa príkladom, ktorý tamojšie deti ťahá vpred. Na druhej strane poznám dievča z inej osady, ktoré išlo na gymnázium a neskôr študovalo biochémiu, no ako mi vravelo, mnohé rovesníčky, čo mali dobré známky, sa nakoniec prihlásili na odborné školy, kam išli aj ostatní členovia komunity. Jednoducho to brali tak, že sú to školy pre nich, pre Rómov.
Vnútorná stigmatizácia v ich komunite je silná. „Role modelov“ nie je až tak veľa a ani sa veľmi nepropagujú, no určite by bolo dobré ich všetkých zosieťovať a pracovať s nimi intenzívnejšie. Bolo by fajn, keby sa s nimi mladí ľudia mali možnosť osobne zoznámiť. Napríklad teraz plánujeme zobrať deti na trojdňový výlet, na ktorý sme zavolali aj moderátora z Rómskeho magazínu RTVS. Mohol by byť dobrým ťahačom.
Ako teda motivovať ľudí, aby nastúpili na druhošancové vzdelávanie a zároveň ho dokončili?
Mali by fungovať podporné opatrenia. Napríklad podpora formou štipendií. Bolo by dobré prehodnotiť systém vyplácania sociálnych štipendií na základe akademických výsledkov a poskytovať štipendiá aj pre tých, ktorí navštevujú kurzy na dokončenie základnej školy. Mnohí naši záujemcovia sa pasovali s dilemou, či ísť do školy alebo vziať ponuku na krátkodobú prácu.
U niektorých bol, pochopiteľne, príjem dôležitejší, aj keď bol len dočasný. Navyše, s motiváciou je potrebné pracovať po celý čas, nestačí vzbudiť záujem o znovuzapojenie do vzdelávania, rovnako dôležité je pracovať na posilňovaní vôle aj počas samotného štúdia. Mnohí totiž strácajú motiváciu z rôznych dôvodov, či už subjektívnych, alebo objektívnych.
Ako ste sa s motiváciou popasovali v praxi vy, keď ste spúšťali projekt s druhošancovým vzdelávaním?
Naša výhoda bola, že organizácia ETP Slovensko, ktorá je v projekte naším partnerom, dlhodobo pôsobí v lokalitách, v ktorých projekt realizujeme. Stavali sme na vzťahoch s komunitami. Pracovníci ETP Slovensko chodili do terénu a aktívne informovali o možnosti zapojenia sa do vzdelávania, poskytovali poradenstvo v tom, aký druh vzdelania by potenciálnym záujemcom mohol najviac vyhovovať, prípadne na aký odbor sa prihlásiť. Takto prebiehal nábor. Samotné štúdium je podporené formou mentoringu a tútoringu, pričom je vytvorený aj priestor na voľnočasové aktivity, ktoré tiež podporujú zotrvanie v štúdiu.
Ako dobrý model sa často spomína duálne vzdelávanie.
Áno, myslím si, že pre mnohých by bolo atraktívne, keby ako študenti dostávali nejakú finančnú odmenu. Našim študentom a študentkám sme poskytli zoznam škôl, ktoré v ich krajoch realizujú duálne vzdelávanie. Býva však problém, že mnohí nechcú cestovať za vzdelaním, radšej si vyberú odbory a školy dostupné v ich obci.
Ani deti, ktoré sa už učia v nejakom 2-ročnom odbore strednej odbornej školy, napríklad strojárska výroba, a počas štúdia si dokončia aj 9. ročník, ktorý im umožní pokračovať v riadnom stredoškolskom štúdiu (t.j. na vyššom stupni stredných škôl, než sú 2-ročné odbory stredných odborných škôl), nemajú vždy v okolí možnosť duálneho vzdelávania s rovnakým zameraním (pokiaľ ich práve to ich pôvodné zameranie baví najviac). Ale áno, tento typ vzdelávania by určite bol ťahačom.
Prečo druhošancové vzdelávanie aktívne nepodporuje štát?
Aj keď na Slovensku funguje už nejaké roky, stále je to relatívne nový pojem. Jeden problém môže byť, že na ministerstve nie je podľa našich zistení žiadna konkrétna osoba, ktorá by druhošancové vzdelávanie zastrešovala. Vždy, keď som preň volala na ministerstvo, nevedeli ma prepojiť na konkrétnu, resp. jednu a tú istú osobu, dali mi nejakého iného metodika… Problém je aj to, že ani úrad práce, ani obecný alebo okresný, krajský úrad a iné, nemajú vždy ucelenú informáciu o tomto programe.
Keď sme chceli pomôcť jednej škole otvoriť kurz na dokončenie základnej školy, začali sme oslovovať ministerstvo školstva. To nás odporučilo na okresné úrady, tie nám však nevedeli poskytnúť komplexné informácie, čo je evidentne problém. Nakoniec, pri stretnutí rôznych inštitucionálnych aktérov sme identifikovali, že by bolo užitočné, aby sa vytvoril manuál, ktorý by pomohol škole takýto kurz otvoriť. Táto časť však ostala na nás, a tým nechcem nikoho podhodnocovať.
Ide o to, že ostatné inštitúcie nemajú kapacitu zisťovať podrobnosti, ktoré by manuál tvorili. Najironickejšie na tom je, že na to, aby škola mohla niečo také spraviť, nepotrebuje nič, respektíve nepotrebuje prejsť komplikovaným administratívnym procesom a podobne, pretože je to samostatná entita, ktorá nepotrebuje žiadne povolenie. Jednoducho otvorí kurz a ak je to možné, tak do 15. septembra nahlási počet študentov, ktorí sú v kurze. Práve toto hovorí o nedostatočnej informovanosti. Nakoniec, problém býva aj financovanie. To je nastavené ako každé iné, cez normatív na žiaka, ale ten je významne menší – asi 150 eur na žiaka na rok, čo je 10 % bežného príspevku na žiaka denného štúdia. Vo výsledku to znamená, že jednotlivcovi sa môže stať, že školy mu nebudú vedieť zaplatiť učiteľa.
Učiteľ je povolanie, ktoré má enormný vplyv na deti a ich motiváciu. Ako pracovať s učiteľmi, ktorí pôsobia v týchto lokalitách?
V prvom rade si myslím, že každý učiteľ akéhokoľvek programu druhošancového vzdelávania by mal byť vyškolený v tom, ako pracovať s dospelými, respektíve mladými ľuďmi, pretože tu už nehovoríme o deťoch. Prístup ku žiakom by mal byť odlišný, ako je ten, ktorý uplatňujú v bežnom vzdelávaní. Nemusí to byť, samozrejme, problém, pokiaľ dokážu k študentom pristupovať ako k rovnocenným partnerom, a tak ich povzbudzovať k pokračovaniu štúdia. Tréning, ktorý by pripravil učiteľov do programov druhošancového vzdelávania, nie je na Slovensku dostupný. Na druhej strane, nie je to úplne bežná prax ani v iných krajinách.
Existujú však nejaké dobré príklady. My sme im poskytli aspoň školenie metódy Nové horizonty, ktorá je zameraná na zážitkové vzdelávanie a prináša do učenia rovnocenný vzťah medzi školiteľom, mentorom a účastníkmi vzdelávania. Ide o participatívny proces, ktorý posilňuje vôľu účastníkov vzdelávania tak, aby dokázali riešiť jednak svoje vlastné problémy, ale aby aj spolu s rovesníkmi, rodičmi a ostatnými členmi komunity hľadali riešenia problémov, ktoré prináša život v segregovaných chudobných komunitách.
Študenti druhošancového vzdelávania majú ako skupina svoje špecifiká. Sú to ľudia, ktorí zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov zanechali štúdium, čelia v každodennom živote výzvam, ktoré nedokážu sami riešiť, a preto si vyžadujú špecifický prístup. Učitelia by si mali s nimi vytvoriť vzťah založený na dôvere. Budú počúvať množstvo príbehov, ktoré súvisia s problémami, ktorým študenti a študentky čelia, dostanú sa do pozícií dôverníkov a radcov, no zvládať to môže byť pre nich náročné. Práve preto by mala byť učiteľom poskytnutá kvalitná supervízia.
Väčšina z týchto detí má inú štartovaciu pozíciu ako deti z majority. Čo by podľa teba mala robiť základná škola, ktorú navštevujú aj takéto deti?
V podstate to, čo som už naznačila. Prístup by mal byť špecifický a šitý na mieru týchto detí. Učitelia tu často pracujú s deťmi, ktoré sú z chudobného prostredia, a nebavíme sa o etnickom princípe. Mnoho detí a mladých ľudí nemá doma napríklad elektrinu a v zime, keď sa zotmie skôr, sa nemá kde učiť. Stáva sa, že namiesto toho, aby personál školy porozumel týmto problémom, rieši situáciu opačne. Niektoré školy nedovolia žiakom pochádzajúcim z takýchto pomerov brať si domov školské pomôcky, teda knihy a zošity, čím im úplne znemožnia pripraviť sa.
Pedagogický aj nepedagogický personál by mal byť scitlivený voči ľuďom pochádzajúcim z chudobného prostredia, mal by byť schopný identifikovať, či študent alebo študentka má objektívne dôvody na záškoláctvo, napríklad, či žije v rodine, kde je alkoholizmus, drogy alebo násilie, a či mu napríklad takéto prostredie dovolí v noci vyspať sa. A s tým potom treba pracovať. Budem to demonštrovať na jednom príklade zo školy, ktorej študenti na dvojročnom odbore pochádzali väčšinou z rodín s podobnými problémami. Táto škola umožnila, aby aj študenti priamo z mesta mohli ostať na internáte a zabezpečiť si tak dochádzku a vzdelanie. Pritom na ubytovanie si môžu zarobiť počas štúdia v rámci praxe u zamestnávateľov, s ktorými má škola dlhodobé partnerstvo. Školy by mali dostať aj väčšiu podporu od štátu, aby mohli svojim študentom a študentkám dopriať podporu napríklad formou asistentov, a tiež vnímam ako dôležité učiť žiakov, ktorých materinský jazyk je rómsky, slovenčinu ako druhý jazyk.
Je rok 2019 a my stále nevieme, ako ľudí z vylúčených komunít vzdelávať a zapojiť do modernej spoločnosti, a to aj napriek tomu, že Slovensko ekonomicky prosperuje. Aké zmeny podľa teba potrebuje slovenské školstvo, aby vedelo inkluzívne zapojiť všetkých, ktorí žijú na Slovensku?
To je veľmi ťažká otázka. V prvom rade je dôležité, aby sme mali kvalitných učiteľov, ktorí budú motivovaní pracovať. To znamená, že je potrebné začať na vysokých školách, ktoré vychovávajú pedagogický personál. Minimum, ktoré sa dá spraviť, je to, že pridáme do osnov pre budúcich pedagógov predmety, ktoré sa týkajú inklúzie a práce s minoritami, a tým, ktorí sa rozhodnú učiť s cieľovou skupinou vylúčených, poskytneme motivujúce platové ohodnotenie.
Mal by sa meniť aj postoj voči migrantom a iným minoritám v spoločnosti, napríklad aj prostredníctvom kníh, ktoré by sa používali na základných školách a ktoré by obsahovali obrázky Afroameričanov, Ázijčanov či Rómov, deti by tak nevnímali jeden druhého ako „iného“. Dôležité je tiež eliminovať segregáciu. Myslím tým hlavne zaraďovanie rómskych detí do špeciálnych škôl a vytváranie zvláštnych tried, ktoré sú čisto rómske. Pomohlo by takúto segregáciu prísne pokutovať, pretože kvôli nej sa tieto deti nikdy nestretnú s deťmi z majoritnej populácie.
Aj politika vytvárania elokovaných pracovísk mala svoje opodstatnenie, keďže mnohé deti z osady nechodia do školy pre vzdialenosť – nemajú na dochádzku peniaze. Návrh bol, aby škola prišla za nimi, čo je na jednej strane dobrý nápad, na druhej strane je však vidieť, že elokované školy naberajú aj deti, ktoré by mali na viac. Výsledok je taký, že z týchto detí vychovávame „len“ pomocnú silu, a to aj v odboroch, v ktorých je uplatniteľnosť veľmi nízka. Neumožňujeme im pokračovať vo vzdelávaní na vyšších stupňoch tak, aby získali aspoň výučný list. Aj preto by všetkým týmto žiakom mala byť poskytnutá možnosť dokončiť si základnú školu, napríklad formou kurzu.
Elokované pracoviská by tiež mali umožniť svojim študentom vykonávať prax u zamestnávateľov, ktorí sa nachádzajú mimo osady, nielen priamo v škole. Problém však je, že zamestnávatelia a často aj obce zaujímajú negatívny postoj voči takýmto návrhom. Na školách je tiež potrebné poskytovať kvalitné kariérové poradenstvo a začať s ním už na základných školách. Pri začleňovaní alebo inklúzii však nejde len o školstvo. Problémy, ktorým čelia vylúčené komunity, by mali byť riešené komplexne a zamerať by sme sa mali aj na iné oblasti, či už ide o diskrimináciu, alebo oblasť zdravia, zamestnanosti, bývania a podobne.
EDITA RIGOVÁ
Počas magisterského štúdia sociálnej práce na Univerzite Konštantína Filozofa pracovala ako terénna sociálna pracovníčka s rómskou komunitou. Neskôr absolvovala štúdium verejnej správy na Univerzite v Lausanne. Okrem toho stážovala v organizáciách ako OBSE Úrad pre demokratické inštitúcie a ľudské práva a Agentúra Európskej únie pre základné práva, kde sa venovala inklúzii a právam rómskej menšiny. Po návrate z fellowshipu v americkom kongrese v auguste 2016, začala v SGI spolupracovať na projekte Messaging Matters II.
Autor spolupracuje s Inštitútom SGI
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Tulák pôsobiaci vo viacerých mimovládnych organizáciách, punkový hudobník z bratislavskej kaviarne.
