Je leto a nám je doma dlho. A letenky sú také lacné. Keď môžu ostatní, prečo nie aj ja? Zrazu je dostupný celý svet. A tak si stačí vybrať – ísť sa schladiť na Island, staviť na chorvátsku klasiku alebo skúsiť väčšiu exotiku na Kanároch? Predtým si o destináciách kadečo vygooglime či obstaráme sprievodcov.
K tomu si stiahneme do mobilu mapu a s plnou výbavou môžeme navštíviť starobylé metropoly, pieskové pláže či odľahlé hory. Najmä aby nám nič neuniklo. Ale naozaj nám nič neuniká?
Keď som pred rokom išla navštíviť na chvíľku Bosnu, nebrala som si so sebou žiadny bedeker. Pozrela som si zbežne pár miest, ktoré chcem vidieť, no nemala som prehľad o ich histórii či presné popisy ulíc, kadiaľ ísť. Aj tak si nikdy nezapamätám veci typu: kto postavil ten most, na čo slúžila tá budova, či je zo 16. alebo 17. storočia, je to baroko či rokoko… Asi za to môže niekoľko rokov povinnej školskej dochádzky, ale informácie tohto typu cezo mňa už len prechádzajú a v šedej mozgovej kôre nezanechávajú takmer žiadne stopy. Viem však, čo stopy zanecháva. Príbehy ľudí a pocity z nich plynúce.
Pri párhodinovej ceste autobusom z Tuzly do Sarajeva som teda nečítala bedeker, ale útlu knižku Akoby si kameň jedla od W. L. Tochmana. Z až naivne jednoducho servírovaných obrazov z čias vojny na Balkáne tuhla krv v žilách. Prechádzajúc serpentínami pomedzi hory som si predstavovala, kde sa môžu ešte ukrývať masové hroby, o ktorých autor píše, komu patrili tie opustené domy popri cestách a ako rýchlo z nich museli ľudia utekať do okolitých hôr, aby sa skryli pred Srbmi…
Pri prechádzkach po nekonečných sarajevských cintorínoch som si zrazu lepšie vedela predstaviť osudy, skrývajúce sa za menami vyrytými do stoviek bielych kameňov. Pri pohľade na starkých sediacich pred barakmi som premýšľala, kde boli v čase vojny a akým zázrakom ju prežili.
Myslím, že je skutočnejšie vnímať krajiny, v ktorých sme, cez príbehy ľudí, ako iba cez architektonické pamiatky, galérie, parky či rieky. Pripájam sa tak k názoru Moniky Kompaníkovej z letného vydania novín Čo čítať?, a síce: „Nechajte doma bedekre a vezmite si román či detektívku, ktorá sa odohráva tam, kam sa chystáte. Spoznáte miesto z úplne inej perspektívy, chytíte čo-to z atmosféry a zistíte, prečo sú domáci takí, akí sú.“
A čo tak zájsť ešte ďalej? Vyjdite z komfortnej zóny (hotela) a rozprávajte sa s miestnymi. Ako vnímajú krajinu, v ktorej žijú, a sami seba v nej? Aký majú pohľad na život? Čo chcú, aby svet o nich vedel?
Načúvajme drobným osudom a rozprávajme o nich po návrate domov, hoci len pri pive s kamošmi. Príbeh jedného človeka je predsa príbehom celého ľudstva, či nie? Verím v to, že cesta k búraniu predsudkov a tolerancii je dláždená práve príbehmi obyčajných ľudí. A prečo nevyužiť cestovanie nesebecky aj na to, aby sme ich spoznávali a šírili?
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. V súčasnosti sa venuje projektu Funebra a najmä Záhrade spomienok vo Zvolene. Na prírodnom cintoríne pôsobí ako správkyňa a obradníčka. Najviac nažive sa cíti v prírode, s priateľmi, pri dobrej knihe či jedle. Smrť je pre ňu sprievodkyňou životom.