Každý štvrtý sa za život aspoň raz stretne s duševným ochorením. Vyhľadať pomoc nie je hanba, hovorí mladá psychiatrička ZUZANA ŠPAČKOVÁ. Na instagrame preto spustila úspešný projekt #psychoPondělí, v rámci ktorého ukazuje, že ľudia s duševnými ochoreniami sú rovnakí ako my a o duševné zdravie by sme sa mali starať rovnako ako o naše telo.
Kto z vás má vo svojom blízkom okolí niekoho s duševným problémom alebo ochorením? Otázku sa spýtala vysoká štíhla mladá žena na veľkom pódiu osvetlenom na červeno. Stála tam sama. Oproti nej obrovské hľadisko národného divadla. A v ňom začali vstávať jedna postava za druhou. Po chvíli stála asi polovica prítomných. Bola to jedna z najsilnejších a najmrazivejších chvíľ TEDx-u v Bratislave. Poznáme ich, ale často im nevieme pomôcť. Práve to sa Zuzana snaží zmeniť.
Prečo sa mladé dievča ako vy venuje práve duševným ochoreniam?
Mám rodinnú históriu psychiatrov. Brala som to ako príležitosť zistiť, čo ten odbor ponúka, aký je krásny, široký. Vnímam to ako medicínu s niečím navyše. A tiež – sama dva roky chodím na terapiu a vidím, aký zmysel to má.
Čím presne sa teda zaoberáte – a budete vo svojej práci?
Všeobecne sa snažím upozorňovať na to, že je dôležité rozprávať o duševnom zdraví a duševných chorobách, a vnímam to ako určité spektrum – že neexistuje 100 % zdravý alebo čisto duševne chorý človek, ale každý z nás sa pohybuje niekde medzi tým. Nehovorím len o tom, že depresia je choroba a týka sa množstva ľudí, ale snažím sa hovoriť aj o tom, že je v poriadku sa o tom rozprávať. Či ide o problémy s úzkosťami, závažnejšie duševné ochorenia ako napríklad paranoidná schizofrénia, obsedantno-kompulzívna porucha, alebo o poruchy príjmu potravy. Snažím sa šíriť správu, že duševná choroba sa týka každého z nás, pretože vo svojom okolí máme niekoho, kto s niečím podobným bojuje. Duševné zdravie je niečo, čo máme všetci, a musíme sa oňho starať. Mali by sme o seba dbať a vedieť o tom, že aj tu existuje prevencia.
Vy ste veľmi mladá. Dôverujú vám vaši pacienti a pacientky?
To záleží. V súčasnosti najviac dochádzam na oddelenie s adolescentmi. Nie preto, že by som sa chcela venovať výlučne im, ale vďačím za to vyučujúcim, lekárom, ktorí mi to umožnili. Nie je veľmi dobrá správa, že niektorí z nich museli dospieť veľmi rýchlo. A ja sa s nimi bavím ako s dospelými. Témy, ktoré riešia, sú najčastejšie suicidálne pokusy, sebapoškodzovanie, úzkosti, depresie, poruchy príjmu potravy.
Tam je niekedy výhoda a niekedy nevýhoda rodiny. Dospelého človeka, ktorý s niečím bojuje, môže byť ťažké presvedčiť, aby to riešil a dosť často sa môže rozhodnúť pre to, čo nie je práve najlepšie pre jeho dobro – ale je to jeho zodpovednosť. No a u mladých, kým nemajú osemnásť, je to aj na ich rodine, ktorá môže spôsobiť to, že sa budú liečiť, aj keď by v danej chvíli just nechceli. Na druhej strane na pozadí ich problémov je často nepohoda v rodine a rodičia nemusia byť práve tí správni, ktorí by to riešili.
Vravíte, že človek by mal vyhľadať pomoc a nebrať to ako zlyhanie. Lenže svet je dnes taký, že diktuje byť úspešný. Tlak zvonku je veľmi silný.
Vidím jedinú cestu – zmeniť náladu v spoločnosti tak, že o tom budeme viac rozprávať. Hovoriť o tom, že duševné choroby sú súčasť života, a nebudeme sa k ochoreniam duše stavať oveľa inakšie než k ochoreniam tela. Človeku, ktorý má chrípku, na rozdiel od človeka, ktorý má depresiu, nepovieme – dvihni sa, rozchoď to, choď sa prejsť, bude to lepšie. Takže treba, aby sme získali nejakú toleranciu a mali dosť informácií a nebáli sa tieto témy otvárať.
To, čo funguje v boji proti predsudkom a mýtom, je osobné stretnutie s človekom, ktorý má duševné ochorenie alebo skúsenosť s ním. Zistíme, že to je celkom normálny človek s rovnakými problémami ako my a máme s ním oveľa viac spoločného, než nás delí.
To, o čom hovoríme, je úspech na konci. No zrejme najťažšie je spraviť celkom prvý krok. Uznať problém a rozhodnúť sa ho riešiť. Čo býva impulzom vyhľadať pomoc?
Často je to rodina, okolie, ktoré má o týchto ľudí strach. Ale niekedy to musí zájsť až na hranu, čo už môže byť aj nebezpečné. Svetová zdravotnícka organizácia prezentuje, že za svoj život sa osobne každý štvrtý človek stretne s duševným ochorením. Ide o problémy, ktoré sa objavia v mladom veku, ale aj o veci, ktoré nás stretnú na konci života, ako napríklad Alzheimerova choroba. Hovoríme o depresiách, o úzkostiach, aj o závislostiach, napríklad rozšírenej závislosti na alkohole.
Na duševné ochorenia z času na čas upozornia úmrtia známych ľudí. Pribudlo ich v posledných rokoch alebo sa o tom len viac rozpráva?
Nemyslím si, že by duševných ochorení nejako výrazne pribúdalo. Skôr sa ľudia už konečne o tom neboja rozprávať, neboja sa zájsť za psychiatrom, za psychológom, vypýtať si pomoc. Ale aj keď sa to mení a už to nie je tabu ako v minulom režime, ktorý ľudí s akýmkoľvek obmedzením, duševným aj telesným, odsunul na okraj spoločnosti, tak tu máme stále obrovský dlh.
Vy snažíte o to, aby sme vedeli viac o duševných chorobách. Upozorňujete, aby sme si viac všímali svojich blízkych a vedeli im včas pomôcť.
A snažím sa aj o to, aby sme si aj my sami duševné ťažkosti nevyčítali ako osobné zlyhanie. Duševnú chorobu treba vnímať naozaj ako chorobu, ktorá si zaslúži odbornú pomoc a starostlivosť.
Občas mi rady určené pre ľudí s prvými príznakmi duševných ochorení pripadajú ako také všeobecné bla-bla návody. Choďte sa prejsť, usporiadajte si priority, vyhnite sa stresu, sústreďte sa na seba… Aj keď si človek uvedomí, že má problém, pomoc nie je zrejme celkom jednoduchá.
Každý sme iný a každý si musí nájsť to, čo jemu vyhovuje a pomáha mu, aby sa cítil dobre nielen na tele, ale aj na duši. Rozdávať nejaké všeobecné odporúčania – asi sa to ponúka a každý to chce počuť, ale nejde to tak. Nie je hanba si vypýtať pomoc. Či už je to pomoc od priateľa, ktorému sa môžeme zdôveriť, a vieme, že nás neodsúdi, ale pochopí, alebo odborná pomoc. Ešte aj dnes si veľa ľudí myslí, že chodenie k psychológovi je niečo, o čom by sa nemalo hovoriť. Že to znamená, že som slabá a nedokážem si poradiť s nárokmi okolitého sveta tak, ako sa to odo mňa očakáva. Naopak, veľa ľudí vyhľadá pomoc psychológa a pomôže im to vyrovnať sa s množstvom vecí a veľa sa o sebe naučiť. O sebe, o svojom okolí a ako na nich pôsobí. Bolo by skvelé, ak by sa to v dlhodobom horizonte posunulo od toho, že k psychológovi chodí „blázon“, k tomu, že k psychológovi chodím preto, aby sa mi žilo lepšie a je to jeden zo spôsobov, ako sa o seba starať.
Spýtam sa možno kacírsky: nie je to tak, že psychológovi, teda celkom cudziemu človeku, ktorý vás „musí počúvať“, lebo mu za to platíte, poviete v podstate to, čo kedysi ľudia hovorili dobrým priateľom?
Je skvelé, ak človek pestuje vzťahy okolo seba a stará sa o nich. Je rozdiel mať kopu kamarátov a mať pár naozaj blízkych a dobrých priateľov, hlboké vzťahy, na ktorých sa dá stavať aj vo chvíli, keď život začne byť celkom nepríjemné miesto. A prichádzajú aj chvíle, keď to človek ani nie je schopný zdieľať. A možno ani budovať vzťahy. A psychológ je človek, ktorý môže pomôcť také vzťahy získať.
Terapeutický vzťah medzi klientom a odborníkom je veľmi špecifická záležitosť. Odborník prijme a nesúdi a vždy ho podporí – to je jeden z pilierov zotavenia. Nemusí to vždy byť liečba nejakého konkrétneho ochorenia. Niekedy ide len o to, aby sme sa posunuli na nejaké lepšie miesto v našom živote.
Ja sama som zažila u viacerých ľudí vážnu zmenu k lepšiemu, a to je pre mňa ako odborníka veľmi cenné. Práca na zotavení býva často dlhá, je to beh na dlhú trať a každý lekár má veľa príbehov jednotlivých pacientov, z ktorých mu niektorí utkvejú v pamäti viac ako iní. Aj ja mám pár ľudí, ktorí mi prirástli k srdcu. Vidím, ako sa mali predtým a ako sa im darí teraz. A hoci to vôbec nedáva zmysel, cítim sa na nich byť pyšná. A aj mne to dáva silu v ďalšej práci.
Zuzana Špačková
Absolventka medicíny a o mesiac psychiatrička. Na psychiatrii stážuje už dlhší čas. Spolu s priateľkami vytvorila výstavu Příběhy bláznovství, ktorá obrazmi aj textom popisuje duševné ochorenia, ale hlavne životy tých, ktorí s nimi bojujú. Chce tak odstrániť mýty, ktoré och obklopujú. Zhruba pred rokom spustila na instagrame projekt Psychopondělí, kde poskytuje informácie o týchto ochoreniach.
Články z rubriky SEBAROZVOJ
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
