Bola som na TEDx-e. Bratislavskom. Pripravovala som sa na pohodový a príjemný deň, no večer cestou domov mi v hlave hučal pretlak informácií a dojmov. Keď sa ma syn opýtal, aké to bolo (dúfala som, že to urobí!), rozprávala som pol hodiny v kuse a zastavila ma až požiadavka na večeru.
Dve mladé ženy, ktoré chceli zistiť, ako ťažko sa robí chudobe pracujúcej v neľudských podmienkach za minimálnu mzdu. A preto sa jedna z nich nechávala zamestnať a spoločne o tom nakrútili film. Muž, čo sa narodil v ženskom tele. Dievčina, ktorá pomáha ľuďom s psychickými problémami a učí ostatných, aby to nebrali ako stigmu.
V nedeľu som počula množstvo príbehov. Všetky sa ma dotkli. Tieto tri preto, že rečníci mali podobnú pointu. To, čo prežívajú ľudia na okraji, sa dá najlepšie pochopiť, ak jedného z nich spoznáte. Ak ich vnímate v prvom rade ako ľudí, kamarátov alebo príbuzných, a ich „inakosť“, starosti a problémy nie sú niečím výnimočným, ale len jednou z vecí, ktoré k nim priradíte.
Mám šťastie, že žijem „vo veľkom svete“. Denne v práci aj mimo nej stretávam veľa rôznorodých ľudí. A osobne poznám nevidiacich, nepočujúcich, nevyliečiteľne chorých, ľudí s psychickým ochorením, ľudí na vozíku, ľudí homosexuálne orientovaných, silných veriacich aj totálnych liberálov, ľudí oddaných športu aj takých, čo si radšej kúpia farby a plátno ako nové nohavice, hoci ich už fakt veľmi potrebujú.
Viem, že mám šťastie. Mnohí také široké spektrum ľudí nikdy nespoznajú. Malé mesto, úzky okruh známych aj záujmov nepustí. Možno aj ľudí „s príznakom“ stretávajú, ale nevedia. Pretože tí často radšej mlčia alebo sa sťahujú tam, kde je pre nich prostredie priateľskejšie. Nečudujem sa im.
Ľudia, ktorí osobne nepoznajú „iných“, sú chudobnejší. Ľudia, ktorí musia hľadať bezpečie mimo svojho domova, tiež. A tak sa bojím, že potrvá ešte veľa rokov, keď zmienky pri veľkom rodinnom obede o kolegoch gayoch, či o tom, ako kamarát zvláda bipolárnu poruchu, extrémne dôslednom vegánovi, či o známej, ktorej deti vychováva babka, pretože jej to práca nedovolí, budú počúvané so dvihnutým obočím. Dlhá je cesta k porozumeniu a akceptovaniu. Ale chvalabohu, už o tom nie je ticho. Tabu padlo. Tak teraz už len ten čas.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.