Nebo, peklo, komunita – 18 rokov zaježovskej permanentnej víkendovky

Chcem poďakovať všetkým, čo lajkli môj prvý článok. Rozmýšľam a pociťujem, že by z nás 150-tich, čo sme sa takto prepojili, mohla byť dosť dobrá partia, prepytujem – komunita. Alebo…?

Bol by to isto krásny projekt. Keď zavriem oči, hneď to jasne vidím. Malé milé domčeky, svojpomocne vybudované, usmiati dospeláci, šantiace deti, lokálne potraviny min.77%, lokálna mena, hlboké a silné vzťahy, spoločné jedlo (kasa/práca/tance/sny/postele…)…….ideme do toho?

Priatelia lajkeri, najprv vám ale porozprávam niečo z mojich najmä zaježovských komunitných skúseností. A pozor, ja sa nesťažujem ani nevysmievam, moje kritiky a irónie sú svojskou formou vyjadrenia môjho pozitívneho vzťahu k životu práve v tomto spoločenstve.

Veď každému zobák nejako „po svojom“ narástol, nie?

A o tom práve komunitný život má byť. Brať každého takého, aký je a vedieť spolu fungovať. V jednej lokalite, v jednom dome, pri jednom stole, v jednej posteli….mieru spoločného máme rôznu. Keď som v 17tich prvýkrát do Zaježovej dobicyklovala a zatúžila som tu žiť, moja miera bola maximálna – všetko spolu, všetci svorní, jednotní a ľúbiaci sa tou pravou komunitnou láskou (to je aká, pýtam sa dnes). Ako absolventka rôznych parádnych víkendoviek všelikde na Slovensku (od piatku do nedele a potom vláčikom späť domov do sprchy) som si život v Zaježovej predstavila ako víkendovku nekonečnú. Spíme v jednej miestnosti natlačení ako sardinky, smejeme sa takmer do rána, cez deň spoločne niečo zmysluplné (a to je čo, pýtam sa dnes) porobíme, spoločne si navaríme…hmm…šla som si za tou predstavou, prerušila som teoretickú školu vysokú a hop vysoko na sekiersky kopec do spoločného domu. Sekierskym priestorom ako praktickou školou života si tak ako ja odvtedy prešli mnohí. Ja som sa tam po ročnom pobyte skutočne typu permanentná víkendovka ešte dvakrát skúsila vrátiť . Tá predstava, že ak chcem žiť maximálne komunitne, tak aj viem a môžem, ma držala ešte dosť dlho.

No v realite moja predstava poriadne narazila. Miera spoločného na Sekieri, kde sa menili obyvatelia a prichádzali mnohí návštevníci, bola pre mňa postupne priveľká. Spoločná kuchyňa, práca, latrínky, zvieratá, záhrady, náradie, večery, rána, spoločná nepozametaná dlážka, spoločné umývadlo, kasa….a každý z nás s inými východiskami a inými cieľmi. Keď to dnes hodnotím s odstupom rokov, narazila som najmä na svoje vlastné limity.

Už dlho žijem so svojou rodinou v dome rodinnom a nie spoločnom, okolo plot a pásy liesok. Odtiaľ vychádzam do verejného priestoru, koľko vládzem. Môj postoj k miere spoločného sa zmenil, možno dozrel, možno vymäkol. Na spoločných akciách nezostávam do rána a neľahnem si prespať hocikam, kde mi to akurát v tej chvíli vyjde. Teším sa z vlastnej spálne a postele. Nemám spoločnú kuchyňu, auto či náradie s inými ľuďmi. Aj tá nepozametaná dlážka už je len naša rodinná. Tiež sa nehrniem na každú dobrovoľnícku brigádu ani sa nerozprávam so všetkými rovnako otvorene a o všetkom. V Zaježovej sú mnohí, ku ktorým necítim ten silný komunitný cit z predstáv a ktorí ho necítia ku mne. Svoj čas sa snažím tráviť s ľuďmi, ktorí sú mi blízki a ich životy a záujmy sa prelínajú s našimi – mojimi, mužovými, detskými. Hmmm, znamená to, že Zaježová je pre mňa len kabátom a košeľou je rodina? Asi to tak bude. A tak je to správne, hovoria mi mnohí. Nie je to však málo?

Nežila som kedysi dávno v paneláku na šiestom poschodí, kde počuť každé spláchnutie, krik, detský plač, cítiť každý rezeň a pečené buchty, omnoho komunitnejšie? Keď som išla „so smeťami“, vždy na mňa pozeralo niekoľko párov očí z niekoľkých okien. Väčšinou fajčiaci tatkovia či staré ženy sledujúce situáciu. Na koho budem o pár desaťročí pozerať ja?

Tak sa mi vidí, že som komunitná len tak výberovo a zo zázemia – a to nie je žiadne umenie. Mať rád, každodenne stretávať a zdieľať mnohé s ľuďmi z piateho aj siedmeho poschodia a vôbec z celého sídliska, na to dnes veru sily nemám. Ale ono asi už ani tie paneláky nie sú to, čo bývali, však?

A tak som rada za to, že som tu , kde som, že mi občas zazvoní telefón a kamarátky si so mnou pokecajú o obyčajnostiach, že mi príde pozvánka na spoločné akcie alebo mi príde nápad nejakú spraviť, že mám dobrého muža a štyri najkrajšie dcéry, že mám 150 lajkov z minulého článku a že si stále niekde v kútiku (duše?) držím predstavu o tom, ako by to mohlo byť zase lepšie, komunitnejšie. Veď ako človek posúva svoje limity v mnohých oblastiach, mohol by aj v miere komunitnosti. Mohol by sa vrátiť ku kmeňovému spolužitiu, spoločnému vlastníctvu, bývaniu, práci…k maximálnej miere spoločného. Kto sa hlási? Ja zatiaľ nie.

PS: Práve, keď toto píšem, prebieha v našom komunitnom centre, bývalom zaježovskom mnv, veľká týždňová brigáda. Búrajú, stavajú, hobľujú, brúsia, maľujú a čistia… Ja s malou dvojročnou dcérou Verou tentokrát nie. No napiekla som smotanovobryndzové tyčinky, otváram bránku z nášho dvora, sadám na bicykel a idem im z nich odniesť. Ak by ste chceli náš nedokonalý komunitný rozvoj nejako podporiť aj vy, ozvite sa.