Domy začal stavať z hliny a slamy. Dnes je legendou

„Motiváciou pre mňa bola Guatemala,“ hovorí architekt. Po štúdiu na vysokej škole si vzal rok voľna, aby sa išiel pozrieť do krajiny pôvodu svojho otca – Guatemaly, ktorú sužovali zemetrasenia. Bol prekvapený, že zničené budovy tam nahrádzali domami s oceľovými konštrukciami, či inými materiálmi, ktoré sa nehodia do miestnej klímy a ktoré neustoja zemetrasenie.

V dedinkách v Andách pritom videl hlinené domy, ktoré otrasom odolali. „Chcel som vymyslieť zemetraseniu odolný dom z lokálnych materiálov, ktorý by si mohli dovoliť všetci,“ popisuje Minke. Medzi koly z bambusu tak postavil stenu z hliny, ktorá bola zároveň flexibilná počas zemetrasenia aj pevná. „A cena takéhoto domu bola 500 dolárov,“ hovorí architekt. Ukázalo sa však, že tak lacný dom nikto nechcel. Pre čerpanie rozvojovej pomoci bol príliš lacný a zaujímavý nebol ani pre miestnych stavbárov, nakoľko na jeho stavbu nebolo potrebné kupovať takmer žiaden materiál.

V Nemecku sa Minke zamestnal sa vo výskumnom ústave na univerzite v Kasseli, kde skúšal aj rôzne iné, na danú dobu nezvyčajné, techniky. Zaujímalo ho napríklad, ako stavať s minimom materiálu a skúšal preto stavať z odpadu – pneumatík či pivných plechoviek. „V tých dňoch sa žiaden odpad nerecykloval. Po futbalovom zápase sme tak dokázali vyzbierať aj dvetisíc pivových fliaš,“ smeje sa Minke.

Jeho cieľom bolo vymyslieť stavbu, ktorá sa dá z miestnych zdrojov postaviť kdekoľvek na svete. Začal so stenami z bambusových tyčí a látkou vyplnenou hlinou, potom mu napadlo hlinu plniť do gázy a s tým pracovať ako s tehlami. „Na výskumnom ústave sme testovali stovky vzoriek hliny, aby sme našli najlepšiu zmes,“ hovorí Minke.

Hlina je príjemná

„Nebál som sa pevnosti hliny, lebo napríklad v Jemene v meste Tarim stojí 38-metrov vysoký minaret z ručne robených hlinených nepálených tehál,“ hovorí architekt. Ako príklad slúži napríklad aj mesto Shibam v Jemene, ktoré má aj desaťposchodové domy zo 16. a 17. storočia z nepálených tehál.

„Začali sme teda veľa testovať,“ hovorí Minke. Simulovali napríklad veľmi silný tropický dážď. Erózia nepálenej tehly pri ňom začala po troch sekundách, keď do jej zmesi ale pridali kravský hnoj, erózia začala až po 60 minútach. „V Indii som sa zas naučil, že hlinenú omietku s hnojom treba nechať fermentovať,“ vysvetľuje.

Jeden z prvých domov z nepálenej hliny, ktoré Minke postavil, bol jeho vlastný. Z hliny v ňom má aj umývadlo, ktoré sa stalo vodeodolným po pridaní vápna a kazeínu zo syra (väčšinou sa používa kazeín z odtučneného tvarohu). „Má už tridsať rokov a neubudol z neho ani kúsok,“ smeje sa architekt.

„V Guatemale sme v 1979 a 1980 postavili dva hlinené domy. A oni sa mi smiali, že to nie je ozajstná architektúra, ale bývanie pre chudobných,“ popisuje Minke.

„Tak som sa vrátil domov a postavil môj vlastný hlinený dom. Keď som sa po dvadsiatich rokoch vrátil a prednášal o staviteľstve z hliny, nechceli mi veriť, že sa dá taký moderný dom postaviť z hliny. Takže najprv musíte postaviť príklad, v ktorom ideálne aj bývate, získať klienta, ktorý je populárny a postupne presvedčíte aj bežných ľudí,“ hovorí.

Hlinený dom, v ktorom sám býval, mu tak pomáhal ukázať ľuďom, že hlina nie je len materiál pre chudobných. Hlinené steny a zelená strecha zabezpečujú domu veľmi príjemnú atmosféru a vnútornú klímu. Aj preto, že hlina dokáže výborne absorbovať vlhkosť. „V dome tak nie je žiadna pleseň a nikdy sa mi nezarosí zrkadlo v kúpeľni,“ hovorí Minke. Vďaka tomu stúpa tento prírodný materiál na popularite aj u konvenčných staviteľov. Hlina ako veľmi hustý materiál pomáha takisto odrážať elektromagnetické žiarenie.

Chladný aj bez klimatizácie

V roku 1978 postavil na experimentálnom dome na univerzite aj prvú zelenú strechu. „Kolegovia botanici mi hovorili, že to nemá šancu vyjsť,“ hovorí Minke. Strecha sa však pekne zazelenala a nepotrebovala žiadnu ďalšiu údržbu. „Odvtedy robím všetky projekty so zelenými strechami, s výnimkou Indie, kde nie je žiaden dážď,“ vysvetľuje. Zelená strecha totiž pôsobí ako dobrý izolant. „Teplota pod zeminou je často veľmi rozdielna od teploty vonkajšieho vzduchu,“ popisuje Minke.

Pri pobyte v Indii architekta prekvapili časté výpadky prúdu, ktoré spôsobovali všadeprítomné klimatizácie. „Mnohé budovy mali generátory na benzínový motor, ktoré pri výpadkoch prúdu znečisťovali miestne ovzdušie,“ popisuje Minke.

Vymyslel tak pre podmienky v Indii klimatizáciu, ktorá nepotrebuje drahé zariadenie na elektrickú energiu. Keďže pod zemou je stabilná teplota, pomocou ventilátora nahnal vzduch najprv popod zem, aby sa ochladil a až potom vyústil do domu. „Cena tejto klimatizácie je asi 30 percent z ceny klasickej klimatizácie,“ tvrdí Minke.

V našich podmienkach sa tento typ ochladzovania vzduchu používať nedá, pretože sa v potrubí v určitých obdobiach môže zrážať vodná para a tvoriť plesne. „Namiesto toho sa používa zemný solankový výmenník tepla, ktorým sa vzduch v lete chladí a v zime ohrieva,“ vysvetľuje architektka Zuzana Kierulfová z OZ ArTUR.

Kupoly bez nosných trámov

Charakteristické pre Minkeho sú okrem prírodných materiálov ako hlina a slama aj kupoly. Začal používať krivku, podľa ktorej sa stáva kupola z nepálených tehál alebo balíkov slamy samonosnou. Nepotrebuje teda žiadnu podpornú konštrukciu či krov.

Dve samonosné kupoly z prírodných materiálov podľa Minkeho vzoru môžete nájsť aj na Slovensku. Jedna slúži ako ateliér pre architektov Createrra v Hrubom Šúre, v druhej býva Vladimír Raffaj s manželkou. Ten si kupolu postavil vlastnoručne po tom, ako ho očarila Minkeho práca v Hrubom Šúre. „Tam som sa rozhodol, že postavím záhradnú chatu v tvare kupoly,“ popisuje Raffaj.

Na pozemku navŕtal vodu a vo veku 58 rokov sa pustil do stavby. „Stavebná firma mi na základe podkladov od statika postavila betónovú základovú platňu priemeru 7 metrov s izoláciami a kruhový sokel zo starých pálených tehál do výšky 120 cm. To bolo v lete 2011. Ja som po celý rok 2011 vyrábal hlinené tehly,“ popisuje Raffaj. Jedna tehla, ktorú na stavbu používal, má rozmery 30x16x9 cm a bolo ich treba 4500. Lichobežníkový tvar tehly a kovovú formu si navrhol sám na základe knihy profesora Minkeho: Príručka hlineného staviteľstva.

Ďalšie leto postavil s pomocou priateľov a susedov kupolu. Tú následne zateplili, vysušili ju, s priateľkou, dnes už manželkou, Majkou, postavili interiér, ďalší rok zasypali chatu zeminou a mohli sa sťahovať.

„Záhradná chata nie je pripojená na inžinierske siete. Elektrinu zaisťuje ostrovný fotovoltický systém. Záchod je suchý separačný. Tuhá zložka sa zasýpa pilinami a používa sa ako mulč ku stromom. Šedá voda z kúpeľne, kuchyne a záchoda sa čistí v koreňovej čističke vybudovanej svojpomocne. Teplo v zime poskytuje malá liatinová piecka na drevo, na ktorej sa ohrieva voda pre kúpeľňu a kuchyňu. V letnom období vodu zohrieva prebytočná elektrina z fotovoltických panelov,“ popisuje Raffaj.

Zateplená hlinená kupola má podľa jej staviteľa výborné tepelné vlastnosti a veľmi príjemnú klímu. „V zime cez víkend kúrime na 22-24 stupňov a za 4 dni nekúrenia klesne teplota len na 17 stupňov, aj keď vonku je pod nulou. Za zimu spálime pri víkendovom bývaní asi 2,5 m3 dreva, teda zhruba 90 euro,“ hovorí.

Ďalší dvaja Raffajovi susedia tak uvažujú o stavbe rovnakej kupoly. A aká je cena takého domčeku, pri ktorom si úplne všetko spravíte sami a vyrobíte si aj vlastné tehly? „Bez nábytku to vyšlo asi na 29 500 eur,“ hovorí Raffaj. Svoj záhradný domček po štyroch rokoch dokončil a práve prechádza schvaľovaním úradmi.

---

Zaujíma Vás prírodné staviteľstvo? Radi by ste sa naučili pracovať s hlinou či slamou? Pozrite si viac na stránkach združenia ArTUR – trvalo udržateľná architektúra.